Od Silvestra do Troch kráľov
Z Wikisource
[upraviť] 1

Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach?

Hop, ale hop! Čože sú to za otázky v zábavníku Nitre?

Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som v bruchoslavickom kasíne, a medzitým to nie je tak, lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským obecenstvom, najmä tým, ktoré číta Nitru.

Musím teda ab ovo začínať, aby aj moje láskavé obecenstvo vedelo tak, ako každý bruchoslavický obyvateľ – či je ženského, či chlapského pohlavia – vie, ako sa pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam na Tri krále tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.

Náš nastávajúci dej pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného – nie storočia, ale roku. A zato táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto nielen roku, lež aj – očúvajte – tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.

To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez chvály spisovateľom byť nemôžem, ale najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej noveletky.

Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka bude teda: Od Silvestra do Troch kráľov.

Ecce – aká to novitas! A ešte keď pomyslíme, že je to čas, čo len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale aj pánu redaktorovi na nemalú česť slúžiť musí. Nech pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitaťeľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej noveletke ako pri nijakej inej.

Ale, aby nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme ináč presvedčení, že dobré sa samo chváli, pristúpime už radšej len k samej historke.

Na Silvestra večer sedel vo svojej chyži pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval, keď komu maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu posielal. Bol to, ako už teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.

Toto bude náš hrdina, takže sme mohli bezpečne aj po jeho mene našu noveletku pomenovať a ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať ako zlé; ale máme pätnásť príčin, pre ktoré sme túto prvú slovenskú noveletku len tak pomenovali, ako stojí už na jej čele napísané.

Teda nášho Šúplatu znali celé Bruchoslavice ako bohatého kapitalistu, všetky bruchoslavické panny ho mali vo svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.

Mal on všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo – neborák Šúplata nemohol sa oženiť!

– Hí, – zhíklo razom sto navydaj súcich panien.

– Hí, to je zázrak – pokračujú v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.

Ale ináč je nie, náš Šúplata, hoc priam bol bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a i teraz, na Silvestra večer, nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.

Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil k druhej, lebo čože je jemu nájsť si frajerku? Tisíce má dom má, všetko má – milý pán boh vie, čo je to, že sa len oženiť nemôže!

Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko, že hoc priam ten ostrý čas dosť bol sporý v oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár kto ho dobre znal, vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho. Doťahoval on teda priam päťdesiateho roku svojho života.

V tomto teda okamihu, v ktorom mu čas toho päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína, rozmýšľa usilovne o tom, ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody. Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento stav slobodný už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne býva pri tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv pachtili, naposledy zneľúbi.

Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli opisovať nášho Ďorďa, postavíme len to zrkadlo pred láskavé čitateľstvo, aby ho samo vidieť mohlo. Ale zrkadlo musíme opísať.

Cez prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla – vari bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého papieru, pooblepované pekným, kvietkovaným papierom. V tomto puknutom zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa len tak zdá, lebo Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom mieste. Vlasy sa mu na hlave trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata čímsi potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť. Už neviem, či sú ozaj také akési pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata vždy prstami utieral, aby len dobre mohol všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby má pekné, čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá nič nad ne krajšie. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí, lebo nevážilo päť centov a neviselo na dvoch klincoch od povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa., nie je malá.

Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.

– No ale ad animam ma už viacej Silvester nenájde v tomto stave! Akokoľvek, ale ak by s tou Ľudmilou Hovorkoviech tiež nič nemalo byť, pojmem si za ženu tú najchudobnejšiu meštiansku dievčinu v Bruchoslaviciach na truc všetkým tým bohatým frajlám! Ale seba predsa nedám za päťtisíc zlatých! Ebugatta! Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani slova nepovedal, ale takto – mohol by si za šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc odrátať!

Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, z ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka bola do jeho veľkej hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.

– Hm, hm, to je pravda, že Ľudmilka sá vraj za kýmsi iným blázni. Toho sú už plné Bruchoslavice. Ale akože by aj nie! Mladé je to, pekné je to, ohmivé je to, a Šúplata Ďorď bol už vtedy do sveta súci šuhaj, keď ktosi pánbohvie kde bol! To je všetko pravda, ale, ebugatta, za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko hárkov papieru na spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože chce aj sama Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej krásy – a inšie čože má? Keď sa Hovorková nahnevá, nuž vnučka pôjde do služby. Že je ona dedička, to je pravda, nuž ale priam zato musí tak tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila, vnučka si veľa nepomôže.

Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala! Že vraj – „Herr von Šúplata, prečo sa nepáči aj k nám dakedy? Ej, ej, už hen do Kriklákov vedia nazerať?“ A držiac ruky vo vreckách na zásterke., tak sa ku mne tvárou nakláňala, až to radosť bola! „Nech sa páči, nech nás navštívia“ – tak ešte zďaleka na mňa volala. Ani raz nepoviem, že táto osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach, pod Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. – No, ad animam, to by bolo, to bude, Ďorde hore sa!

Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, ľavou rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam pritláčal, až naposledy pekne potíšku si aj širák na hlavu postavil, nový kaput vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, trstenicu so strieborným okutím vzal do ruky, až sa takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa ešte a nik by ho nebol viacej doma našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť a zadržať.

Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického boháča a priam zato škoda by bola nevidieť ho celý celučičký.

Náš Šúplata nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan nasledovne ani na kuchárku. Jeho Ilona bola kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednú nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala, sprostučká bola tiež, to je síce pravda, ale keď si pomyslíme, že bola zas veľmi schránlivá, verná a spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú krásnu cnosť, že bola už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.

Priam na Nový rok, teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.

Teraz teda, ako chcel Šúplata na zálety ako krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný myšlienok, ktorými bude strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde jeho dvadsať rokov spravodlivá kuchárka Ilona. Vpálila dnuka tak hybko, ako čo by nikdy nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro detinskou radosťou štebotať.

– No, kamže, kam takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či už takto do druhého Silvestra svoji budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý raz teraz od dvadsať rokov, že dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho služobníckeho chleba. Prv som sa bávala tej panej, ale teraz, ako hovorím, nech len spánombohom hľadajú si dáku.

Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď na svojho pána pozerala, že sa naposledy samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.

– Nuž, hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste takej dobrej vôle? – prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej ruke okom strieľajúc.

– Ej nie tak, mladý pánko, – odpovedala Ilona, – nie tak chytro, ja mienim tajomstvo svoje...

– Á – tajomstvo! Teda tajomstvo, – pretŕhal pán jej reč.

– Áno, áno, tajomstvo moje chcem u seba zadržať až do istého času, ktorý nie je ďaleko. Oni nech len idú, kam sú tvárou obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi bávala, ale teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.

A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.

– Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako oni s tými ich papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.

– Nože, no, nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke, vari si dáku šajnu našla! – a hľadel akosi závistne na ruku.

– Aha, šajnu, – skočila mu do reči Ilona, – veď šajnu, hej, hej, šajnu, ale akú šajnu! Keby také šajny mali, sami by im boli radi. Len neviem, či mi túto šajnu budú môcť, mladý pánko, premeniť, už čo sú priam aký bohatý, ale premeniť ju – a vtom si čosi rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc žreb z veľkej lutrie.

Šúplata, zazrúc žreb, ani nevedel čo robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď hrešiť, čo mu to nijako do rozumu nešlo, ako jeho kuchárka môže tak nemilobohu peniaze do lutrie vyhadzovať, čo i tak za svojho života ani len raz neurobila.

– Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari len nedali päť zlatých v striebre za tento kúštik daromného papiera?

Ilona počala už z krivej nôžky na rovnú prestupovať, keď tieto slová očula, pomaly aj oči vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvediť ani tých päť zlatých v striebre, ani ten kúštik vraj daromného papiera, lebo si ona ani ináč myslieť nemohla ako tak, že v tom slova pravdy niet. Dala za papierik šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že by ich za daromný papierik nebola dala.

Musí byť dačo vo veci! Ilona, bár bola už trochu poľakaná, predsa ešte nevypadla celkom zo svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:

– Hehehe, mladý pánko, nedala som päť, ale šesť zlatých v striebre za tento papierik; ale to si – hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých, ktoré zaň dnes-zajtra dostanem? – Čo – dvestotisíc zlatých? Myslia si, že neviem, čo mi banka vyplatí za túto ceduľu?

– Hahaha, och, ty biedna šmatlinoha, ešte mi banky bude spomínať! Ktože ťa to takými bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc zlatých, ale ty, hus sprostá, musíš si pomyslieť, že takýchto lósov je nekonečné množstvo, z ktorého teba veru sotva vytiahnu.

– Ale veď mne ten strapatý žid Renzef s istotou povedal, že akási banka vo Viedni bude túto ceduľu vari pozajtrajšku, či kedy, ale iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! – Takto odpovedala Ilona, ale Šúplata chytro odsekol:

– Renzef je taký kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi – keď si sa dala kmínskemu židovi ošudáriť, nuž maj si teraz! – Ale toto je hrozná vec – v týchto časoch všeobecnej biedy, drahoty a nahoty tak nemilobohu – koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari šesť zlatých v striebre vyhodiť – a to pre nič za nič! Za kúštik papierika! A abys’ ešte aj to vedela, že sa takéto papieriky len za päť zlatých v striebre predávajú, ináč ani tento papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil, taký blázon ako ty, nepredáš! – Ale pätnásť zlatých takto vyhodiť! Tajdi, tajdi mi, nech na to ani nemyslím!

Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, či by takto jej pán tento žreb od nej neodkúpil, lebo už bola plná strachu, že svojich pätnásť zlatých stratí, i tak aj ináč veľmi rozžalostená nad tým, že jej tak ľahko dvestotisíc z hlavy aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.

– Nech si kúpia, mladý pánko, teda oni tento nešťastný papier, veď vari skôr ich ako mňa vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! – Takto Ilona prosila Šúplatu, ale tým urobila reči koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.

– Nedomŕzaj ma teraz, ty hus sprostá, čo ti to ide na rozum! Hahaha, no, to by som si pomohol!

A tak sfúknuc sviečku horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.

Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho „pätnásť zlatých, pätnásť zlatých“, bár sa Šúplata už dakde po bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme tam skormútenú Ilonu, videli by sme ju, ako narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť zlatých. Ale takto pri tme čože poviem o jej parsúne, keď ho sám nevidím. Necháme ju teda, neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu ďalej.

[upraviť] 2

U Jaroslava Milenského celkom ináč vyzerá ako u Šúplatu Ďorďa, hoc priam ako tento, aj tamten je mládenec, ba hoc priam aj Jaroslav tiež na dievča, a to tuším na to isté, na ktoré aj Šúplata, myslí, u tohto tak ako u tamtoho na návšteve je Silvester, hoc priam všetky tieto veci obaja spoločné majú, predsa ja len vravím, že u tamtoho ináč vyzerá ako u tohto. Milenský je slovenský spisovateľ a toto vari stačí už na to, aby moje láskavé čitateľstvo aspoň tak pozďaleč si vedelo predstaviť, aký to rozdiel mohol byť medzi ním a tým slovenským boháčom.

Ja len v krátkosti poviem, že náš Milenský mal dve čisté, pekné chyže so skromným, ale vkusným náradím. V prvej stála jeho pekná knižnica, jeden pisársky stolík a pri ňom pulpit, všetko knihami a papiermi pozakladané. Do druhej chyže nás je nič, tam málokedy býva Milenský.

Teraz teda na Silvestra sedí náš spisovateľ so svojím dobrým a hádam jediným priateľom v Bruchoslaviciach, s mladým advokátom Brožkom.

Brožek bol istého bruchoslavického starého radného pána jediný syn, budúci dedič veľkého bohatstva, ktorý s Milenským rástol, do škôl chodieval, vzdelával sa, aj cestúval, boli si obaja veľmi dobre jeden ku druhému privykli.

Brožek teda chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.

– Čože nám ten nový rok donesie, – povedá, – ja len všetko dobré čakám. A tvoje spisovateľské srdce, Jarko môj, aké má tušenie?

– A čo by som tušil inšie, – odpovedal tento, – ako nové biedy, nové vredy, zas nové neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc osemsto štyridsaťsedem – to je ďaleký vek od času príchodu svetla na zem, to je pravda – ale pre šťastie nášho národa málo bolo rokov v tých storočiach. A tento nastávajúci štyridsiaty siedmy? Fuj, národ môj, fuj! – že na konci hynúceho roku musím pre budúci len zúfať z teba, lebo k tomuto zúfaniu každého z nás nútia minulé časy tvojej lenivosti, ogabanosti. Náš národ je nešťastná figúra v histórii!

– Hahaha, braček Jarko, – rozkričal sa z plného hrdla Brožek, – už ty len zas na ten národ nariekaš! Čože chceš mať z neho, čo? My neboráci ešte sme ani len národom nie a ty by si už rád videl národné zástavy viať na oceáne sveta!

– Čo? – skočiac zo stolice, hrmeno sa spytoval Milenský Brožka, – čo, Slováci nie sú národ? Ale pravda, pravda, keď ešte aj taký, čo sa k Slovákom priznáva, ba k predným jeho priateľom prináleží, keď taký slovenský národ za národ neuznáva, pravda, pravda – že sme nešťastný národ.

– No, no, – krotil ho zas Brožek, – veďže sa mi tak nerozdeklamúvaj, ja ti to hneď vysvetlím. Naši Slováci sú hŕba chlebárskeho, filisterského ľudu, z ktorého keď vyjdú aj tí najznamenitejší ľudia, hanbia sa zaň. Aký mi je to národ, keď nemá ani svojho zemianstva, ani svojho kňazstva, ani svojho meštianstva, ba ani len svojho sedliactva za seba samého zaujatého. A čo robí národy šťastnými, nebudem ti to vyratovať, ale vezmi, čo chceš, či len jedno zo všetkého má.

– Má – reč!

– Dobre, dobre, veď reč má, ale pozriže, čo si Slováci aj s tou rečou robia? Ale reč tiež ešte nie je šťastie a sláva národa!

– Počkajže, nech aj ja dačo poviem, – pretrhol zas Brožkovi reč Milenský. – Ty mi nadhadzuješ, že vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Hej, hanba! fuj a posmech na taký národ! Iné národy podopierajú svojich učených mužov, umelcov, kupcov, mechanikov, a čo robí so svojimi schopnými hlavami náš národ? Kde sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich národy k sláve a blahu?

– No, no, veďže mi nedeklamuj o tých veciach, proti ktorým som ja nič nevravel, – trochu zahanbený odpovedal Brožek, – ja som ťa len chcel upozorniť, že s tým slovom „národ“ nemusíme veľmi šermovať zato, že sa náš národ nikde ako národ nezastupuje a opustiac sám všetky znaky, ktoré národ národom robia, ani je nie hoden mena národa, za čo všetko som ho ja len hŕbou filisterskochlebárskeho ľudu pomenoval.

Lež hneď nato bol hotový Milenský so svojou odpoveďou, vraviac už pokojnejšie: – Ale ja práve aj proti tomu protestujem a nemôžem dopustiť, aby náš národ prestával byť zato národom, že sú v ňom a vo všetkých stavoch ľudia, ktorí neznajúc nič inšie ako starosť o svoj dom a dvor, o jeho pospolité veci sa nestarajú. Títo ľudia sú oveľa nepatrnejší pred súdnou stolicou pravdy a ducha, než aby boli schopní na pojme nášho národa podstatný znak zotrieť!

– Nuž a ktože ti už teraz bude národom? – spytoval sa Brožek.

– Ľahká odpoveď, – hovoril na to Jaroslav, – národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!

– Eh bien, – prisviedčal Brožek, – nech je tak; ale tu si v rozpore s tamtou tvojou deklamáciou o národe. Lebo na takýchto vari si len nešpintal!

– Na vtipky sa nespustíme, – upokojený dodával ešte Milenský, len by si sa darmo neškriepil, keď i tak rovnako so mnou myslíš; ale vy advokáti ste takí, pokým vám len slovíčko stačí – vždy sa naň vešiate – a hovorili by ste pro i kontra do súdneho dňa, keby prézes súd nevyslovil a nevedel ho aj vyviesť a naplniť.

– Tak je, braček, – dokončieva!. hádku Brožek, – ja ti popustím, že je slovenský národ národom, ale ty mi zas popusti z tých svojich obyčajných šprihanín na národ, najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len snívať nemôže o takých veciach, aké by mládenecký zápal rád videl. Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda iste tak dobre zakusujem. Tu tieto naše Bruchoslavice sú naozajstná kvintesencia zo slovenského národa. Ty si potichučky píšeš za svojím stolíkom, karháš naše biedy, rozpaľuješ fakľu vedomostí, čo ti aj priam dáky židovský Šolem v Panónii, dáky dopisovateľ v Pešti Hirlape, alebo hen beťársky divatlapista do Slovákov v sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si zabeťárči. Čože je to všetko proti tejto bruchoslavickej hávedi, s ktorou sa ja osobne ruvať musím. Ja som už u všetkých Bruchoslavičanov za pansláva vytrúbený, čo u nás, ako vieš, toľko znamená, ako že som nepriateľ pána richtára a pána kapitána, všetkých radných pánov, celého mesta a rozumie sa celej uhorskej krajiny, aby som o rakúskom mocnárstve, o Európe atď. nevravel. Čo som zakúsil, keď som počal rozprávať týmto slovenským Abdérčanom o nedeľných školách, o čitárňach, o spolkoch miernosti, o gazdovských ústavoch, o knihách, literatúre, novinách, o národných ústavoch, haj, pán boh uchovaj, aby som ti to mal rozprávať! Už aj ten môj neborák otec koľko ráz vyhorel pre mňa, najmä keď mnou trochu nadúchaný v mestskej rade jedno alebo druhé na dobré a prospech mesta narádzal. Sotva sa vraj čuť dal, tužbyť musel očuť za sebou jedného: „Aha, už ten jeho premúdry syn chce mať Einfluss aj na náš mestský senát, ale počkaj, zješ čerta!“ A druhý zas: „Ehe – aký pán, len by si on svoj dom a toho svojho jedináčika reformoval, aby sa po meste s tým panslavizmom nebláznil!“ – Tak, hľa, to ide, a neborák môj otec ako dobrý, staroslávny Bruchoslavičan naposledy si tiež, idúc zo sesie, povie: „Jaj, čože sa ja tam páliť budem za iných,“ a pokým k bráne príde, ešte si aj rozmyslí, čo mne, túžobne čakajúcemu na správy z rady, odpovie a ako ma upokojí. Po takej sesii však – hneď na druhý deň – sa na ulici nesmiem ukázať, lebo celé mesto ukazuje na mňa prstom a hovorí ako nárady môjho otca v senáte prepadli a ako tie nárady vlastne len z mojej hlavy pošli! A koniec, storako, pravda, popremieňaný, každej takejto reči o mne, otcovi a o sesii je obyčajne tento: „No, na čo je to tomu starému Brožkovi? Či by si nemohol pri svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? Ale tak je to, dá sa synovi navádzať! Myslí si, že keď je Pepíček už tým advokátom, že už celé Bruchoslavice aj s rathausom prevráti.“

Jaroslav očúval zamyslený – a po chvíľke sa dal aj on do rozprávky. – Hjaja, veď keby sme viacej sociálnych mužov mali, ktorí by sa k našej národnosti priznávali, hneď by to ináč išlo. Ale to je ten nerozviazaný chlp, že doteraz skoro napospol sa len teológovia mali k slovenskej národnosti a z teológa nikdy nepovstal sociálny reformátor.

– Hahaha, – rozosmial sa Brožek, – aký antiteológ z teológa povstal! Ale nám advokátom je to predsa pekná poklona!

– No veď sa len smej, – odvetil Jaroslav, – že som bol teológom a teraz sám škamrem na teológov. Bol som teológom, aj sa mi teológia páči, ale úradne teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej teológii hovorím, ktorá najmä za našich časov na všetkých stranách sa akosi zo života vyhodila. Svetskí teológovia sú teraz sociálni reformátori, a to tí učenci, čo teológiu poznali, ale úradne teologizovať nechceli. Všetky pochyby terajšieho sveta idú z jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; reformy sociálnych pojmov, filozofie, poézie, politiky, beh myšlienok, publicistiky, nové pojmy a princípy – všetko toto viac alebo menej len zo svetských hláv pochodí. História najnovších časov veľmi kričí proti úradnej teológii. A náš slovenský život. najväčšmi zato kríva, že ho doteraz skoro len sami teológovia opatrovali: oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali, takže, ak sú knihy, plány, ideály – šťastie národov, my Slováci by sme boli veľmi šťastný národ!

– Dovoľ, braček, – pretŕhal mu reč Brožek, – ja myslím naopak, že už aká je, taká tá naša národnosť, ale predsa len teológom má čo za svoj život poďakovať! A slovenská národnosť sa ani len myslieť nedá bez teológov!

– No veď, ja z tohto hľadiska naskrze neodporujem našim teológom, ba som presvedčený, že z teológie ide vždy povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už skutočné rozvitie sa nášho sociálno-národného života, nemôžem uspokojovať sa s tými našimi úradnými teológmi a s celou našou len teologickou národnosťou. A keď vezmeme hore ten ohľad, že deväťdesiatdeväť slovenských teológov prebehne, kým sa jeden vyberie, čo by bol čistým kňazom Slávie: teda tiež nebude sa ani slovenská národnosť veľmi mať čo pýšiť teológmi. A ja to smelo opakujem, že pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence! Čo by z chýž dobré, veľké pošlo? Toť, hľa, almužna, kniha, plán, okúňavosť, falošná hanba, strachovitosť, slovom sociálna smrť. To sú plody a skutky chýž!

– Našim k slovenskej národnosti sa priznávajúcim teológom chýba nervus rerum gerendarum, – prehovoril Brožek, – a za to oni nemôžu!

Ale Jaroslav len chcel mať navrchu svoje slovo, a zato ešte dodal: – Z našich teológov, najmä úradných, nepovstane naše sociálnonárodné šťastie!

– No, nechže je tvoje navrchu, veď si slovenský spisovateľ, ale čo ti povie na to Bohuslav? – tak skoncoval hádku mladý advokát.

Medzitým, pozrúc na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. – Už by som sa bol skoro oneskoril, mám dnes ešte jeden skok.

Ale Brožek sa furtácky usmieval a nič nevravel.

Jaroslav to však skoro spozoroval a položartom sa oddal doňho. – Nuž, čože sa, ty furták furtácky, tak šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?

– Hahaha, – rozrehotal sa Brožek, – akože by som sa nesmial, keď mi na um zišlo tvoje večné mládenectvo, aké si kedysi pri pive sľuboval, a teraz si takto na zálety kedy–tedy vybiehaš!

– Nuž a vari myslíš, že už po ženu idem? A či je nie slobodno k dievčaťu zabehnúť?

– Prekliate dve otázky! – vykríkol na to Brožek, – ako len na ne odpovedať? Na prvú odpoviem, že si na nič iné nemyslím, ako že len tak na plano do Hovorkov chodiť naveky nebudeš, a druhej sa len začudujem; veď ty dobre vieš, že som sa s vami odjakživa hádaval o toto právo mladosti, ktoré ste vy na útraty sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali! Zato sa nič neboj – dievčence ja sám rád vidím. Nuž ale, veď ja nič, ja som len tak hovoril a do tvojho erotického tajomstva sa ja nejdem miešať!

– Nie tak, nie, pred tebou nechcem mať nijaké tajomstvo, vyznám sa ti, že nekonečne ľúbim Ľudmilu. Ale že inšie nie je v mojej moci, to ty lepšie budeš vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril na to Milenský.

Brožek sa chcel vážne zatváriť, ale mu to nešlo, takže si len zas požartoval. – Och, braček, ja nič lepšie neviem ako ty, ale by som ti predsa jednu radu vedel dať, a tá by bola, aby si si Ľudmilku dobre osedlal, aby ti ju dakto bohatší, ako si ty, od babky neodviedol. Lebo som ja o istom mládencovi v Bruchoslaviciach už dačo počul; ale ťa teraz nechcem zdržiavať. I tak sa bezpochyby dnes sám o istejšom presvedčíš.

– Myslíš? – smutne sa spytoval Milenský. – No veď ja viem, že v mojom románe nebudem sa ja šťastne mať v láske, ale zažijem aspoň svätý cit, ktorý sa bez ohľadu na skutočnosť na srdci milej rozprúdi a dušu rozblahoslaví.

A tak sa rozlúčili.

– Zbohom do roka! – volal s budúcim dňom Domovej pokladnice Brožek a na ulici sa títo dvaja verní priatelia rozišli.

No, spánombohom! Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší čo si Nitru kúpil, čitateľ!

A čože by sme im obaja nevinšovali šťastnú cestu? Veď aj ja, čitateľ máme z nich osoh. ja, že som. od nich dostal materiál na peknú noveletku, za ktorú mi pán redaktor pekný honorár dá, a môj veľactený čitateľ, že sa, ako si ja pochvaľujem, dobre zabaví pri pohľade na takýchto rezkých šuhajcov!

A keď sme už takto vyprevadili ako pána Šúplatu, tak tu týchto dvoch Slovákov, zapáľme si na fajočky, lebo ktože by to v jednom kuse čítal a len čítal; alebo ešte lepšie tu tieto peštianske cigarky z kráľovských fabrík opáčme, aké sú. To fajčisko hneď smrdí, ale cigarky – no, kto jakživ nedymil, nech si len strčí do úst jednu tú cucku! – Pah! Sic transit vana gloria mundi.

[upraviť] 3

Už sa z toho Silvestrovho večera dnes nevymotáme, ako vidím, lebo zas nám len prichodí ísť v tom istom čase do jedného bruchoslavického domu, bez ktorého by naša noveletka bola telo bez kosti.

A tak len pristúpme k pani Hovorkovej. Pani Hovorková je vdova po Imrichovi Hovorkovi, matróna, meštianka, jedna z najprvších kapitalistiek v Bruchoslaviciach. Ba môžeme povedať, že s výnimkou Hurdálkovej, tiež vdovy, nemá druhej matróny seberovnej v celých Bruchoslaviciach. A čo sa týka kapitálov, teda sa jej ani tamtá nevyrovná, lebo Hurdálková má syna, nevestu a štvoro vnúčeniec, ktorí všetci na jej smrť s rozkošou čakajú, a Hovorková má len jednu jedinú vnučku Ľudmilu, ktorú samu dedičkou všetkých statkov a kapitálov ustanovila. Pravdaže, o tomto sa nedalo ešte s istotou hovoriť, lebo babka bola skúsená a opatrná žena, ktorá nechcela Ľudmilku naučiť spoliehať sa na jej veľké bohatstvo a zato, len čo milá vnučka iba najmenšie prevrhla proti babkinej vôli, hneď hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, takže Ľudmilka naozaj ani tú najmenšiu nádej nemala na bohatstvo. K tomu bola aj takej povahy, že k bohatstvu nemala veľkej náklonnosti. Bruchoslavickí starí aj mladí, bankrotoví aj banknotoví mládenci obracali sa okolo starej aj mladej; a pani Hovorková, môže sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.

Krása a peniaze podmanili už inakšie svety, čo by teda nie Bruchoslavice? Bár ináč o Bruchoslaviciach sa musí povedať, že nie sú mesto posledné na svete. Rozumie sa, že aj závisti bolo po meste dosť, lebo ktoréže dievča by nebolo Ľudmile závidelo krásu? Ktorýže dom by nebol závidel bohatstvo Hovorkovej? Ale táto bruchoslavická pani mala takú vážnosť pred všetkými paniami, že keď len šuchlo čosi zlé o nej po besedách, hneď si dala zavolať tetky, stryné, ujčiné, kmotry, známe po mužovi, ďaleké švagriné a robila s nimi naozajstnú inkvizíciu, na ktorej všetky všetko zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej obyčajná satisfakcia. Len jednu nemohla podmaniť – a to bola Hurdálková, o ktorej ona s najväčším hnevom hovorievala: „To je sakramentská baba, má jazyk ako parom ostrý!“ – Lež poďmeže už bližšie.

Na Silvestra sedela Hovorková pri svojom stolíku a modlila sa. Kedysi patrila medzi krásne ženy, lebo ako teraz pri knižke vyzerá, bár je hodne stará, predsa je radosť podívať sa na ňu. Pekná biela kožtička na tvári, pekné čierne oči pod jasným vysokým čelom, nos rovný z bledých, časom už pooraných líc vykukával, čo všetko svedčí, že ona veru kedysi mohla pekné bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických zábaviek a bálov. Lež oblek nemá veľmi chýrny, len také je to všetko akési domáce. Ale musím to vysvetliť Dostala sa totiž aj do Bruchoslavíc, už to veru neviem s kým, dosť na tom, že sa aj sem dostala priam len nedávno akási nová myšlienka, a síce tá, že je to vraj kdesi taká móda tlačené plátno nosiť namiesto výborných fabrických výrobkov. Neviem síce, či sa pani Hovorková už aj predtým s touto myšlienkou nezaoberala, dosť na tom, že na Silvestra minulého roku sa modlila už ako v novej myšlienke oblečená. Pomodliac sa vstala od stolíka, priam ako nesmelou nohou vstupovala do chyže Ľudmilka.

Tu je už teda lakôtka pre mojich slobodných čitateľov mužského pohlavia. Mal by som ju opisovať, a keby som to urobil, len by taký mľaskot stál po chyžiach. A bár by som si trúfal čosi pekné povedať predsa to nejdem urobiť, ale poviem len jedným slovom, že bola pekná na Silvestra, keď aj teraz je pekná. Keď dnu vošla, nič sa to ináč nezdalo, iba akoby bol anjel zletel dolu na zem z vysokého neba. Nôžky mala, ale sa nimi zeme nedotýkala, oči mala, ale si do nich pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že z tých, čo ju najradšej videli, ani ,jeden nevedel povedať, aké sú; rúčky mala ako valčeky, hrdlo ako alabaster a líčka – a zúbky, lež ako hovorím, opísaťsa to nedá, čo z nej ako všetky strely blýskalo a žiarilo.

A ja sa Milenskému nič nečudujem, že sa tak lapil na tento osudný lep života. Roky nebudem ani hádať, čo ja viem, či viac nemá, akoby sa zdalo, alebo či nemá menej, akoby sa videlo, keď to len tak všetko hralo na nej. Hneď sa zdala byť ako decko, hneď tak hľadela na teba, že by ťa bez pohnutia prsta aj na Kaukaz bola zahnala.

Hovorková, majúc ruky vo vreckách prišitých na zásterke, prechodila sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na poriadok v dome.

– No, či máte všetko v poriadku? Tak rob aj ty naveky, aby Nový rok nenašiel nikdy v neporiadku veci; aby nemal čo robiť so starým ale tým sporšie sám so sebou sa zaoberal. Časy a roky letia ako voda, neporiadok vo veciach domácich len zastavuje užitočný čas, ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak – tak, Ľudmilka moja, to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli, kým dakto nepríde.

– A s tým tašla sama von z chyže.

Ľudmile bolo srdce skľúčené a vtedy sme najnáchylnejší na modlitbu. Ľudmila sa modlila, aby sa nebo jej lásky jasnejšie otvorilo ako míňajúceho sa roku.

Hovorková poháňala čeľaď do knižiek a potom mali všetci Silvestrov večer, to jest kratochvíľu a zábavu až do polnoci. Vtedy sa vítal Nový rok.

Potom vošla zas do chyže stará pani a ako na konci roka držala kázeň svojej vnučke o pominuteľnosti života, až prišla šťastne aj na to, ako sa aj mladosť míňa a ako sa stáva, že panny ostarievajú a potom sú už na nič nie súce.

Ľudmilka bola pri všetkých babkiných rečiach pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala, dakedy slza v očiach zaligotala.

Stará to mala všetko za dobré znamenie, až naposledy takto obsiahla krátky zmysel dlhých slov:

– Miluška moja, vidíš, že ti dobre chcem, ja žijem dnes-zajtra a nerada by som ťa nezaopatrenú zanechala na svete; moje bohatstvo tebe zanechám, ale zato sa musíme spolu postarať o poriadneho ženícha!

A tu oprela svoje bystré oko na Ľudmilu, ktorá však sklopila oči a hlboko si vzdychla.

Po chvíľke zas začala: – Chodia síce, chodia k tebe všakovakí, ale čože je po všetkých, sú to napospol ľahké vozíky; tie len prišli skadiaľsi a rady by v Bruchoslaviciach svoje šťastie našli. No, meinetwegen, ale na moje stotisíce sa len neprilepí ani jeden taký motýlik. Daktorí sú síce aj domáci, mestskí synkovia medzi nimi; lenže čo je po tých? Oni by tiež radi iba svojim otcom z bankrotov mojimi peniazmi pomáhali. No, nicht wahr, Miluška moja! Jaj, jaj, málo je toho u nás na dačo súce! Ale by som predsa vedela dačo pre teba, lež –

– Ach, – vzdychla na to Ľudmila, – aj ja by som, babka moja, pre seba dačo vedela, ale –

Vtom zašramotí čosi na dverách, klepne palica na kľučku a potknúc sa medzi dverami na svoju trstenicu, vletí dolu nosom do chyže pán Šúplata.

Pani Hovorková zhíkne a vidiac naprostred chyže toho, na ktorého myslela, nevdojak vykríkla: – No, to je on, tuším ho sám pán boh doniesol!

A Ľudmila, smejúc sa od srdca, šeptala babke do ucha: – Ach, nie je to on!

– Kto?

– On.

– No veď on!

– Ale, babka moja, oni sa mýlia, nie je to on!

Hovorková: – Ale sakrment – kto?

Lež Ľudmila sa bála horšieho a odrazu bola pri Šúplatovi, našom celkom poľakanom hrdinovi. Ten blesk Ľudmilinho oka, tá prívetivosť, ten úsmev na tvári, toto všetko ho ale hroznejšie preniklo, ako čo by nie dvermi, lež bár komínom bol zhrbolcoval do chyže.

Na veľa otázok, aké mu Ľudmila v okamihu predniesla, nevedel Šúplata ani slova odpovedať. Prvé jeho slovo bolo: – Ach, – ja som nešikovný človek!

– Znám, znám, – odpovedala Ľudmila s utájeným smiechom.

Hovorková sa z prvého hnevu, čo ju bol prešiel, trocha zobrala a Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená, počínala aj ona svoju reč a „Herr von Šúplata“ sem, „Herr von Šúplata“ tam, len tak lietalo z jej ústočiek.

Lež Šúplata začal len zas: – Taký akýsi neokrôchaný som.

Ale Hovorková ho vyhovárala sama a hľadela z neho inšie dač vykresať.

Ale Ľudmila odrazu mala tiež odpoveď na jazyku a prisudzovala pravdu Šúplatovi: – Pán Šúplata sú povestný mešťan a učený pán oni vedia dobre nielen ľudí, ale aj seba poznávať. – Ale tu jej pretrhla reč Hovorková, potiahnuc ju za šaty a zboku jej šepla do ucha:

– Mlč s takými vtipmi, to je on!

A tak začala novú rozprávku so Šúplatom. Ale vtom sa zjavil vo dverách Milenský a Ľudmila, obrátiac sa k Hovorkovej, tíško jej šepla: – To je on, babka moja to je on!

– Kto? – spytovala sa Hovorková, ale Ľudmila vítala svojho Jaroslava.

– Kto? Pýtam sa ťa ja, dievča.

– Pán Milenský, babka moja drahá! – odpovedala Ľudmila, už aj trochu strachom sa trasúc.

– Ten je tu posledný raz, to ti povedám! – šomrala pod nos a chladne vítala mladého spisovateľa.

– Čo sa ti na ňom páči? Ten kúštik tej mladosti a tej múdrosti? nevídali! – Takto nemôžuc skrotiť svoj hnev, bokom, akoby dač pekné hovorila vnučke, škamrala Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela len okolo Šúplatu Ďorďa.

Jaroslav sa poklonil slušne, ale nie veľmi podlízavo. Lež zarazili ho tie rozpaky, v akých všetkých našiel.

Šúplatu už boli akosi ťažko donútili na stoličku; neborák, ale sa jej tak silne prichytil, až sa celý potil, rukami-nohami sa jej držal, ako čo by ho päť chlapov malo z nej stŕhať.

Ľudmila bola prvý raz babkou rozmrzená, teraz síce cítila v sebe akúsi novú silu babke napriek robiť, ale keď si pomyslela, čo bude potom, keď odídu hostia, tak ju počínal premáhať strach. Lež keď zas pozrela na Jaroslava, ako čo by strela bola do nej vletela, tak zle myslela o Šúplatovi, a tak mala chuť na ten truc babke sa priečiť.

Hovorková by zas bola dukátmi platila, keby hostia boli odrazu odišli, čo by ona bola mohla exámen urobiť s vnučkou, lebo takéto dač od nej jakživ nebola skúsila. A že musela hnev, žiadosť, pomstu len v sebe dusiť, pritom pozorovať, aby sa nemohol na jej prijatie Šúplata sťažovať, aj ona, bár ináč ducha veľmi duchaprítomného, prezrádzala roztratenosť a pomätenosť. Ale predsa ona bola celkom prvá, ktorá sa zobrala a svojím prirodzeným spôsobom hnev si vyliať znala.

– No, wie gehts denn s tým ich slovenským Schriftstellerstvom? – spytovala sa Milenského, ktorý sa síce cítil byť urazeným takýmto posmeškárskym vtipom, ale znajúc slušnosť zachovať aj v mrzutom urazení, pustil sa len do dlhej odpovede, hovoriac tak, akoby o dačom skutočnom rozprával.

– Ďakujem za opýtanie sa, nášmu spisovateľstvu sa dobre darí, najmä istým spisovateľským triedam.

– Und wenn ich fragen darf! – Či, akože je to po slovensky? – pichala ho aj ďalej Hovorková. Ale Jaroslav nedal dopadnúť jej slovu na zem a hneď ho zachytiac, odpovedal: – Radi by hádam erfahrovali, akému fachu Schriftstellerov sa u nás dobre darí? No ja – to im ja hneď erklärujem. Najlepšie sa majú u nás tí, čo kocúrkovské histórie, biografie, Geschichten, atď. skladajú, lebo títo majú plné misy, ale tým, čo to potom dovedna sporadujú, spisujú a na svetlo vypúšťajú, tým nejde veľmi chýrne, lebo ich potom vlastní pôvodcovia prenasledujú!

Toto bol síce pridlhý vtip pre pani Hovorkovú, ale priam preto šťastný, lebo nerozumejúc mu, prešla na iný predmet a zdalo sa jej, že Milenský pokorne zniesol jej úštipok. Nie tak by bolo bývalo, keby bola všetkému rozumela, hádam by ho bola aj von vyhnala. Lebo Hovorková nezniesla nijaký posmech. A dnes bola priam na Milenského nahnevaná, lebo jej prišiel na prekážku.

Šúplata pomaly nadobudol smelosť, takže sa už jednou rukou aj pustil svojej stolice, ale pot ešte vždy rástol. Lapil sa teda tou slobodnou rukou za vrecko a ťahal z neho veľký kvietkovaný svetlý ručník a utieral si pot z tvári.

– Pán Šúplata sa potia, – začínala reč Ľudmila a tieto slová prerážali Šúplatovi srdce.

Lež čo odpovedať? Myslel, myslel milý Šúplata, čo povie, až mu šťastne prišlo na um a povedal:

– Na službu poníženú, veru sa potím!

Ale s tým spolu bol aj koniec reči. Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce opovážil svojím maličkým očkom bľusknúť na ňu, lež k reči aby bol prišiel, to mu nešlo. A pot sa počal ešte väčšmi zbierať na čele, tuším aj ten pot sa chcel zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť mu k rozprávke. A vskutku, pot mu podal na myseľ myšlienku.

– Ach, zas sa potím, – začínal teraz už sám diškurz. Ľudmilka pozrela naňho strmo, lebo videla, ako Šúplata túto múdru reč na ňu obracia, takže Šúplatovi odrazu vypadol z ruky širák.

Tu máš, chlape, hľa, ako je to Ľudmile do očí pozerať!

Hovorková sa však v srdci tešila nad týmto lapeným sokolom, lebo dobre videla, že je Šúplata zaľúbený a o inšie jej už oddávna nešlo, len že nemohla akosi privábiť na svoj dvor tohto bohatého mládenca. Keď, ako vieme, Šúplata s Kriklákoviech Kačenkou mal rozrobené.

Teraz teda Hovorková nemala nič inšie na mysli, ako by Šúplatu samého nechala s Ľudmilou. „Veď si to oni sami najlepšie spravia,“ myslela si. A hneď jej myšlienka prišla na um, ako Milenského odvolá do tretej chyže. Mala tam nový obraz, ktorý jej podal dobrú príležitosť.

– Herr von Milenský, – prihovárajúc sa mu, akoby nič, – či už videli toho husára, čo to vo Viedni toho chlapca –

– Čo je aj v Pokladnici o ňom reč? – spytoval sa ochotný Jaroslav.

– Hej, hej, ale to je nič proti môjmu obrazu, dokladala ona a chytiac za ruku Milenského, volala ho do tretej chyže.

Ľudmila sa dívala za milým, akoby jej ho tá stará do temnice odvádzala, a málo chýbalo, že sa aj ona neschytila. Lež ostrý pohľad Hovorkovej a rozkazné mihnutie ju na mieste zatrímalo.

Šťastný Šúplata si tak oddýchol, ako čo by päť centov bolo z jeho hlavy odpadlo, a počal sa prihovárať milej srdca svojho.

– To ten Jakobeiho Poklad?

– Chichichi, – vyrazila zo seba Ľudmila, – áno – áno, Jakobeiho Poklad spomína pán Milenský.

– No, ten aj ja mám doma, hahaha!

Ľudmila odskočila ku kasni a položila pred neho otvorenú Pokladnicu, takže obraz Janka Dávida hneď padol Ďorďovi do očí. A on div oči nenechal na milom Jankovi!

– Hahaha, ako sa ten chlapček drží toho husára, hahaha, ahahahaha! To je pekné! – Smial sa, až mu pot na čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie, zhahakol nanovo: – Ahahahaha, hľa, hľa, ako tí dvaja tam utekajú! Ej no, je to obrázok, uhuhuhuhu!

Ani sa len upokojiť nevedel. Keď sa už do vôle nasmial, nevedel už potom, čo hovoriť. Len sa tak bokom prizeral na Ľudmilku a stál ako na maľovanie pri stole, na stolicu sa už neopovážil sadnúť.

– No, či aj ten ich Poklad je taký? – spytovalo sa ho dievča.

– Och, ten som ja po nebohom otcovi zdedil, a tam nieto takých obrázkov, tam sú iba samé modlitby bez obrázkov.

Ľudmila už nevládala udúšať smiech, dala sa teda, prehŕňajúc listy v Pokladnici, čosi spievať. Šúplata sa rozosmial, to zavdalo dobrú príležitosť, že aj ona mohla svoj smiech pustiť. Šúplata hehehe, Ľudmila chichichi, až sa do vôle nasmiali.

A Hovorková mala dakde v tretej chyži pravú rozkoš zo smiechu tých dvoch holúbkov.

– No, nech hádajú, čomu sa ja smejem? – spytoval sa Šúplata Ľudmily, ale táto sa zas jeho na príčinu svojho smiechu domáhala.

Pán boh to vie, čomu sa Šúplata smial, lebo ani Ľudmile sa nevyzradil; ale po tom chrapľavom hehehe a solecinalovom chichichi si takto začal: – Eh, čo nás tam po smiechu, ja im mám dačo povedať! a žmolil rožtek zo svojho kaputa.

– Ozaj mi majú dačo povedať? Nože von s tým, – pozrúc Šúplatovi do očí, odpovedala Ľudmila. Lež Šúplata zas nevedel, ani kde mu hlava stojí. Ale predsa začal:

– Ja ich, frajle, ja ich – frajle meine, ja ich, – no to bolo do porazenia; chudák, nemohol nijako vyriecť, čo chcel. V tom okamihu by bol polovicu svojich veksľov tomu dal, kto by mu bol pomohol vykotkodákať to osudné slovo „milujem“, alebo „ľúbim,“ alebo „rád mám“, alebo už čo také, čím sa obyčajne láska vyjavuje.

Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ a „frajle meine“ povedal, na zem dupol, ale vysloviť už raz to, čo chcel, nemohol. Razom, ani sama Ľudmila nevedela, čo sa stalo, len keď už Šúplata ležal vystretý na stolici, celý v smrteľných mdlobách.

– Preboha – čo je to? Pán Šúplata umiera, pomoc, babka, pomoc, kvapky, lebo nám tu umrie a s tým bežala do tretej chyže, kde Hovorková pánbohvie na aké reči doviedla nepokojného síce, ale poslušného Milenského.

Na Ľudmilin krik strhla sa Hovorková ako búra a letela na pomoc. Na šťastie ako prišli všetci do chyže, Šúplata prichodil už k sebe, takže nebolo mu treba pod nos ani kvapiek, ani „geistov“. Oči otváral, ťažko si oddýchol, skočil zo stolice, letel rovno k Ľudmile, dupol nohou a akoby mu cent zo srdca padol, vykríkol:

– No, sakramentské slovo, už je tu, ja ich milujem, ich liebe Sie, frajle!

Všetci tu stoja ako vyjavení, dívajú sa na Šúplatu, len Hovorková akosi spokojne vyzerá.

– Tuším im, Herr von Šúplata, trochu mdlo prišlo, – prihovárala sa mu; ale Šúplata sa trhol na tie slová, pretrel si ešte raz oči, obzrel sa na ňu a vidiac aj Milenského, počal sa potiť, ale otázke nerozumel. Až zoberúc všetky svoje rozumy dovedna, osmelil sa dačo pošepnúť Hovorkovej.

Ale šeptanie bolo veľmi zreteľné, zato ho aj vyzradíme: – Frau von Hovorková, nechže idú trochu do extracimry so mnou samým.

Ľudmila sa zasmiala, Milenský bol rád a Hovorková tiež. Lebo pritom sa všetkým dačo ušlo.

Ledva odišli, objal Jaroslav Ľudmilu; a tu potom porozprávali si obaja o svojej láske. Milenský bol zarazený, Ľudmila zas tej najlepšej nádeje. Jaroslav tušil nešťastie zo Šúplatu, Ľudmila zas nevidela celom Ďorďovi ani najmenšie nebezpečenstvo pre svoju lásku.

– Ale tento hlúpy Šúplata by mal byť mojím mužom?

– Ale bohatý, a tvoja babka ľúbi dukáty.

– Ale ja neľúbim, len teba, – odpovedala krátko Ľudmila.

– Babka ťa prinúti, babka ti rozkáže – a ty...

– A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď pôjdem z domu!

Tak rozhorlená istila Ľudmila.

Jaroslav si ju horúco objal a poručil bohu lósy svojej lásky. Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city a jej jazyk výrečný bol na vyhováranie sa pred babkou.

Nato prišiel Šúplata s Hovorkovou, obaja spokojní; Zasadnúc si ešte raz, všetci spolu sa zhovárali len o zlom roku, o všeobecnej psote, biede, hlade, nahote a o tom, aký je teraz chudobný človek nešťastný. O malú chvíľu sa zberal Milenský domov a nik ho nezdŕžal, Šúplata chcel tiež, ale toho nasilu zdŕžala Hovorková. Ľudmila vyprevadila so sviecou Milenského.

– No tak, – začala Hovorková, keď vyšli tamtí von dvermi, – tak to bude a pri tom ostane, však, Herr von Šúplata?

– Čo len povie na to frajlička? Ach, Frau von Hovorkoviech, keby to len ráčili vedieť, ako ja tú ich vnučku ľúbim, ja ani len neviem ako stáť mám pred ňou, a keď na mňa pozrie, teda ma tisíc šidiel pichá v krvi, páli ma, mdlo mi prichodí, a keď ide cez chyžu, tak sa mi zdá, že anjel letí. Za tie šaty, čo má na sebe, za tú stoličku, na ktorej sedí, za tú knižku, čo v ruke má, a to nech mi veria, tisíce by som platil, také mi je to všetko vďačné. Sám by som bol rád stoličkou, keby si na mňa chcela sadnúť.

– Hm, hm, to je pekne a mňa to teší, – chválila budúca testiná budúceho zaťa, – a čo povie na to ona? O to nech nechajú len mňa sa starať. To im ale pre uspokojenie povedať musím, že z tejto strany sa nemajú čo báť. Za jedno je moja vnučka poslušné dieťa, a po druhé, ona si nemôže so mnou a s mojimi bohatstvami rozkazovať.

– Ale ten spisovateľ slovenský, ten slovenský spisovateľ! – A pri týchto slovách div že slzy nezaliali nášho Šúplatu. Potom sa pustil do chválenia Ľudmily, aká je len vraj múdra.

– Keď ma ona, – povedá, – tak examenovala ako dáky profesor. Neviem, či sa jej ja páčiť budem, keď som ja to jakživ nečúval o takých veciach, tam o knihách slovenských, tam, čo ja viem o čom! Nuž ale keď ju ja dostanem domov, veď sa budem aj ja učiť a aj tú národnosť budem držať. Ale ten spisovateľ... – A kam sa obzerá, tam sa obzerá ku dverám.

– Hat nichts zu sagen, to nič nie je; Milenský sa, chudák, dakedy príde najesť k nám. A ako spisovateľ z vďačnosti dakedy tú knižku donesie. Nič je v tom nie inšieho, nech mi ráčia veriť, Herr von Šúplata. No veď by som ja tej dala, keby aj čo bolo, a hen dvere čo? Čože doniesla ku mne? Há?

– Tak-tak, Frau von Hovorkoviech, – posilňoval ju Šúplata, – však ona nič nemá a ja ju zaopatrím tak ako ju nijaký Bruchoslavičan nemôže zaopatriť. A keby som tak, nedajbože, zomrel...

– O, nedajbože! – razom aj Hovorková skríkla.

– Nuž veď videli tie moje veksle, a to tiež znajú, čo inde mám a dobre vedia, že nikoho nemám – no vidia, ona je dedička moja!

– No pán boh ich len živ, – hovorila zas Hovorková.

– Ale, keď mi len ten slovenský spisovateľ čosi vrčí v hlave, nikdaj som sa nikoho tak nebál ako tohto človeka, – takto pretŕhal reč Šúplata.

– Hehehe, – smiala sa Hovorková, – to je dobre, láska nemôže byť bez Eifersuchtu. Eifrovať sa musí; keď sa miluje! No vidia, Herr von Šúplata, to je tajomstvo ich strachu, oni eifrujú. Musím ja ju zavolať.

– Ale tak, tak, kde je len toľko, čo len tak dlho vyprevádza? – zas Šúplata, krútiac hlavu ku dverám, pochyboval.

– Och nie, – potešovala žiarlivého milenca stará mať, – bude ona bezpochyby pri čeľadi, keď im je to dievča hospodárske.

Šúplata mľaskol papuľou, až sa tak ozvalo po chyži. – No, veď, povedá, – takú ja chcem!

Vtom vstúpila Ľudmila do chyže a Šúplata akoby nič nevidel schopil širák a šeptal starej do ucha: – Nech to už len oni spravia všetko s ňou, ja sa jej veru bojím, a nech ma ani nezdŕžajú. – A chabral sa preč.

– No, keď už len idú a idú – teda nás tešilo, že nám dali tú česť. Dobre, že ideš, Miluška, vyprevaďže, vyprevaď pána Šúplatu.

– Oj, vďačne, vďačne, – odpovedala ochotná vnučka a nedbajúc na nemotomé Šúplatove poklony, otvárala dokorán dvere a ponúkala ho popredku. Šúplata sa dva razy obrátil chrbtom k starej, kým urobil jednu poklonu mladej, až sa aj šťastne, bez najmenšieho potknutia dostal von.

Hovorková, vopchajúc do vrecák ruky, dala sa prechodiť po chyži, ale sotva sa obrátila, už Ľudmila bola späť, so sviecou prišla.

– No ale si už tu? A tam na tie malé krútené schody si mu posvietila? Ale nejdeš hneď! Nech sa tam dakde uderí. – Takto zaháňala Milušku babka, ale vtom bolo počuť hrmot po schodoch.

– Preboha! – zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej ruky, sama bežala dolu. Ale počula, že uteká dakto po podnávratí, a to ju potešilo, lebo si myslela, že to dáki dievkini frajeri utekajú. Zišla však až dolu a na nemalé začudovanie našla pod schodami Šúplatovu striebrom okovanú trstenicu. Sama sa usmiala nad chudákom, ale taký smiech nepriala Ľudmile, zato dala dievke ukryť do rána palicu s tým naručením, aby ju včasráno zaniesla do Šúplatov! Dievka sa tešila na dobrý diškrét.

Hovorková chcela ukryť novú Šúplatovu neokrôchanosť pred vnučkou; myslela si zaiste, že to všetka nič nie je tam, kde sú stotisíce, ale mladá dievčica by na takéto veci ľahko väčšiu pozornosť uprela ako na statky. – A veď sa on medzi nami potom vycibrí, dodávala si zakaždým.

Ľudmila čakala starú úzkostlivo, lebo vedela, že teraz bude, čo má byť.

– Dneska si akási splašená, čo ti je, – kIadúc na stôl sviecu, hovorila vstupujúca do chyže Hovorková. – Čo si mu ani neposvietila, sa patrilo, ty – nehnevaj ma! Či si už zabudla, aká si ku mne prišla?

– Viem, ach, viem, babka moja, že nič nemám na tomto svete! viem, že som nešťastná sirota na svete!

– No, no, veď sa nič neboj, – tešila ju stará, – pokým mňa poslúchaš, dotiaľ sa neboj ničoho zlého na svete.

Ľudmila sa pritúlila k Hovorkovej, bozkávala jej ruky a vravela jej s detinskou dôverou: – Ach oni sú dobrá, babka moja, oni chcú, aby som šťastná bola, ak len chcú, nech len chcú, ja im budem vďačná za to až do smrti.

A tu usadila si vedľa seba Ľudmilu a nahovárala ju za Šúplatu Ďorďa. Vyrozprávala jej o jeho veľkom bohatstve dlhé histórie, čo , všetko vnučka s veľkou poslušnosťou vyočúvala, ani len neceknúc na dlhý prúd babkiných rečí.

– Šúplata ťa pýta. Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť po grófsky. Je síce trochu obstarný, ale nič to, budeš mať pri ňom pohodlie a si paňou do svojej smrti. Že je taký trošku neokrôchaný, to tiež nič nie je, my ho vycibríme. To tí slobdní ľudia majú všetci pri sebe také čosi neohrabané. Jeho srdce je to najlepšie a ľúbi ťa tak, ako ťa ani jeden človek ľúbiť nebude. Mohla by si síce vybrať si aj z tých učených ľudí daktorého, ale to je ešte to najhoršie šťastie. Hovorí sa, že láska je v manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len s tou láskou ženia, ale potom, keď nemajú čo jesť, aj láska ich omrzí. Žena, deti chodia otrhané, a keď učený pán zomrie, sú z nich hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú ich pekné dedičstvo.

Veď je pravda, že aj láska je dobrá v manželstve, ale predsa nie nevyhnutná. Ľudia si privyknú jeden na druhého. Ja som sa veru tiež z lásky nevydávala za nebohého tvojho dedka a len som mu privykla, a teraz vidíš, ako je mi dobre. Tiež som išla mladá, krásna zaňho už obstarného. Keď si pomyslím, že aj mňa chcel jeden profesor, a ktorého som veru mala rada, teda ma mráz prechodí, bár si aj teraz rada myslievam naňho. On potom zomrel, zanechal po sebe vdovu so štyrmi dietkami a kusa chleba nebolo, ktorým by nešťastná matka bola siroty nakŕmila! Veď vari znáš vdovu Vedomilskú? No na tej mieste som ja mala byť teraz. Na moje šťastie prekazila to moja nebohá tetka, pán boh jej daj slávu večnú! Tak vidíš, Miluška moja, už si očula a vieš, ako to ide na svete, a tebe nič neostáva, ako počúvnuť mňa a – ísť za Šúplatovie Ďorďa. Ani to už ináč byť nemôže.

Toto bol v krátkosti tuná uvedený obsah Hovorkovej slov, akými nahovárala Ľudmilu.

Ľudmila, vyočúvajúc babku, sticha si začala takto: – Poslúchať moju babku bola odjakživa najväčšia moja radosť, počúvnuť ich chcem naveky, čokoľvek mi možné urobiť alebo zniesť naložia: ale aby som sa mala naveky zahrdúsiť s tým Šúplatom, to, babenka moja najdrahšia, nech odo mňa nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou nevestou sa stať.

Toto tak smelo a rezko hovorila, že Hovorková ju nikdy takú odporujúcu nevidela. Rozpálila sa celým ohňom svojej náruživosti a kričala, čo hrdla mala.

– Nuž ale ty sa opovažuješ mne takto odpovedať? Vieš ty, čo si ty v mojom dome? Tebe je nie Šúplata po vôli? Nuž a čože chceš, koho čakáš? Jaj, jaj, moja milá frajla, mohla by si si prsty oblízať po Šúplatovi, mohla bys’ mu ruky bozkať, keď sa len o teba otrie. Ty fifidlo ty jašterka, tajdi mi z očí, nech ťa nevidím! Čo si si ku mne doniesla, to si pekne-krásne vezmi a na ulici si potom zastaň, či sa len obzrie kto na teba!

– Dosť, dosť toho, – pretŕhala jej škamranie Ľudmila – neznesiem to, viem, že som nič po mojich rodičoch nedoniesla, ale rada pôjdem preč bez všetkého, pôjdem poslúchať cudzích ľudí, pôjdem kraj sveta a všetko to sto ráz radšej urobím, ako by som raz mala svoju ruku dať Šúplatovi! Ďakujem im za všetko.

Pri tých slovách sa rozplakala a nevládala už ani slova ďalej prehovoriť. Bez sily klesla na stoličku. Hovorková, vidiac vnučku celkom bez seba klesať, ponechala ju na chvíľu, ale pomáhať jej nešla, lež vopchajúc ruky do vrecák, furiózne sa dala po chyži prechodiť a na Šúplatu myslieť. Meditým objal Ľudmilu sladký sen.

Ktovie, čo Šúplata robí a ako bude spať bez tej bohato striebrom okovanej trstenice?

[upraviť] 4

No, už je Nový rok tuná!

Dajžebože šťastia!

Všetkým redaktorom vinšujem veľa dobrých článkov a hojných, čo hotovými platia, odberateľov.

A Bruchoslavičanom čo?

Hja, dajte mi pokoj s Bruchoslavičanmi! O tých sa ja nestarám, nech len pán boh dá šťastia všetkým slovenským spisovateľom a čitateľom.

S takýmto úvodom začíname tento nový rok, aj túto štvrtú kapitolu našej prvej slovenskej noveletky, lebo veru zo srdca želáme všetko to tým, na ktorých sa to vzťahuje. Našim románovým osobám ani nebudeme nič želať, lebo to všetko, čo im želáme, je v našej moci, takže im to aj dať hneď môžeme.

Ej, keby slovenskí spisovatelia boli takí chlapi, čo by oni aj skutočne mohli tak rozhadzovať stotisíce, ako to vo svojej novelistke robia, vtedy by už to „keby“ bolo naveky pre celý svet pochované. Ale na poli chlebulistiky to ináč ide. – Jaj, bože náš, mlčme radšej o tom! Očuť síce, že je kdesi taký kraj, kde vraj spisovateľstvo tak donáša hotový chlieb ako, neprirovnávajúc, krava mlieko, alebo keď sa človek mlatec dá do mlatby, kosby a žatvy. No, majme nádej, že sa aj my dakedy po železnici ta dostaneme a potom si zo železnice donesieme materiál na nové noveletky pre naše obecenstvo.

Teraz už len poďme ďalej a netúlajme sa sem a ta po bočných cestách.

Je teda teraz, ako som už hore povedal, Nový rok, a síce tento 1847. Pán Šúplata ešte spí, bár si o ňom už dávno celé Bruchoslavice rozprávajú. Deväť hodín odbilo – a on sa priam len teraz prebúdza.

Prišiel včera neskoro v noci domov, lebo po známej nám návšteve u Hovorkovcov bez palice, celý udychčaný zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší mešťania na pohár dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí kamaráti boli zhovorili Nový rok vítať. Sotvaže sa ukázal Šúplata, túžbyť okolo neho všetci a kam sa dali, tam sa dali vymáhať od neho jeho tajomstvá.

Vínko sa nalievalo, myseľ aj srdce sa rozohrievali, Šúplata bol dobrej vôle. Mľaskol si pár ráz a pripíjal „komusi“ na zdravie. Ale nikto nechcel pripiť, pokým Šúplata nepovie, kto je ten ktosi.

Pilo sa teda naprázdno.

– Nože na zdravie jednému dievčaťu! – povedá a pohár dvíhal: Všetci zdvihli poháre – ale brnknúť nechceli, kým Šúplata nepovie, aké je to dievča.

A Šúplatovo srdce tak bilo, div mu rebrá nepovytĺkalo, takže veru „Ľudmilka“ sa vykradla zo Šúplatových úst.

Tak tajomstvo za tajomstvom sa pri pohárikoch na stôl vykladalo. Veľmi vážne rozkladal všetky múdre reči pani Hovorkovej, ale o Ľudmile rozprával s pravým zápalom. Naposledy, rozumie sa, pod pečaťou najväčšieho tajomstva sa vyzradil, že je on veru ženích, lebo že pani Hovorková mu ruku dala, svoju vnučku mu za manželku obetujúc.

Ako ináč pochodil u Hovorkovcov: ako dolu schodmi hrbolcoval tom všetkom, šelma, z opatrnosti nič nehovoril.

Ako to len každý človek má svojho filipa! Po polnoci sa bruchoslavickí priatelia rozišli a každý či žene, či kuchárke, či tetke, či kmotre, keď nie hneď v noci, teda iste zavčas rána, pod pečaťou tajomstva zveril novinku, že Šúplata je ženíchom.

Takto, hľa, sa to stalo, že už včasne ráno roku 1847 bolo tajomstvo Silvestrovho večera po Bruchoslaviciach rozbubnované. Mnohé kmotričky síce tomu nechceli veriť, lebo – že Ľudmilka rada vidí Milenského, vedeli dobre z bruchoslavických besied, tancov, zábaviek a klebietok. Ale iné, trochu skúsenejšie matróny, zas opatrené z inej strany dôvodmi, pokladali si za svoju povinnosť všetkým právom pozdvihovať pochybnosť, že by s Milenským k svadbe prísť mohlo a skôr Šúplatovi. Ľudmilu prisudzovali.

– Lebo, – hovorili jednohlasne, – Milenský nemá nič, a Ľudmila ani zbla! No veď by tej dala Hovorková! Paroma si taká boháčka dá svoju vnučku za takého odkundesa! Dajtimibože, že je on tam tým akýmsi šriftštelerom! Ešte sa ani jedna Bruchoslavičanka za slovenského šriftštelera nedostala. Ľudmilka Hovorkoviech, dedička Hovorkovských statkov veru tiež nebude dedovské mozole na slovenské knihy vyhadzovať! To je – aus!

A ako sa na poludnie schyľovalo, to, čo ľudia v Bruchoslaviciach zrána len hádali, vedeli už všetci s istotou, lebo Dorka, slúžka od Hovorkov, niesla ráno trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét, pristavila sa pri každej kamarátke na ulici a rozprávala, ako si palicu pán Šúplata u Milušky zabudol, ako pekne sa včera spolu smiali, aké pekné pozdravenie nesie pánu Šúplatovi, aká sú stará pani naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia roznieslo po celých Bruchoslaviciach. – No, nehovorila som? Veď som ja to vedela! – dodávala každá z tamtých skúsenejších bruchoslavických meštianok. – No len dočkajme, – zas sa ohlasovali tie, čo láske ako láske žičili, – veď uvidíme, ako sa to ešte skončí. Lež aby sme nepredbiehali sami seba! Musíme vidieť ešte len aj hen Hovorkovej Dorku, a Ilonu sme tiež dávno nevideli. Poďme teda čo najskôr do Šúplatov, tam to všetko nájdeme. Šúplata vstal dobrej vôle, lebo hneď zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal, odomykal dvere a volal na Ilonu. Tá vošla do chyže akási zamračená. – No kieho čerta ste taká zamosúrená, akoby ste sa neboli vyspali! Ale Ilona robila svoje a ani len slova nepovedala. – Vari mi ani neodpovieš – ty šmatlinoha? – Ja som nie šmatlinoha a odpovedať im nemám čo, nech si idú po odpoveď tam do Hovorkov, kde si včera aj trstenicu zabudli. Šúplata sa obzrie do kúta, kde obyčajne trstenica stávala, ale trstenice tam niet! – Kde mi je trstenica? – zahrmel chripľavým, ešte ani len vodou neprepláknutým hrdlom. – Kde im je trstenica? Tam už vyše hodiny čaká s ňou Hovorkovej Dora, čo ju vraj len sama a sama chce odovzdať pánovi. Vtom vstúpila dnuka Dora. Ako ju Šúplata zazrel, hneď bol taký ako ovečka, lebo čo len zblízka Ľudmily bolo, všetko mu bolo akési milé. Hneď si objal svoju paličku, prizrel sa jej, až mu tak voňala, čo si myslel, že ju cez noc Ľudmiluška opatrovala. – Akože spali fraj – fraj – no akože spali fraj – frajlička? – Ejha, dajtimibože frajličky! – hundrala si pod nos Ilona. Dorka vyrapotala služby a pozdravenie a ďakujúc za jeho opýtanie, vinšovala svoj starý školský novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni rodičové“ – až po amen. Všetko spamäti – dobre. A Šúplata vytiahol okrúhly, veľký grošiak, strčil ho štedro Dorke do ruky, ale táto figliarka, obrátiac sa vo dverách a ani spánombohom nepovediac, utekala z chyže a pustila grošiak, ktorý sa až k Šúplatovým nohám kotúľal.

Ako je to dobre, že sú tie peniaze okrúhle – hľa, k Šúplatovi, bár ich rozdáva, spiatkom sa kotúľajú!

– Hľa, hľa, čo tá ich skúposť robí! – hundrala s posmechom Ilona, takú hanbu by som si ani ja nedala urobiť pre pár groší.

Ale Šúplata sa celkom chladno zohol, grošiak do vrecka hodil a povedal: – Keď nechce groša, dukáty jej váľať nebudem, a ty keď chceš rozhadzovať peniaze, nuž si rozhadzuj! Však si si aj za žreb vyhodila pätnásť zlatých.

Ilona chcela dnes ako na Nový rok dačo od svojho pána obsiahnuť, a to vedela, že dobrotou nikdy nič nedostala. Bolo to teda už do tej obyčaje vošlo, že zakaždým, keď čo chcela vycigániť od Šúplatu, stavala sa nahnevanou, plieskala, búchala dvermi, metala sa a tomu podobné bravúry vykonávala. Ale teraz Šúplata bol celkom akýsi pyšný a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc to, na inšiu strunu biť počala.

Pekne-krásne si začala medzi postielaním hovoriť o Hovorkovej, aká je múdra a bohatá pani a aké krásne a gazdovlivé dievča je tá jej vnučka. Šúplata sa najprv pretvaroval, ako čo by nič nevedel, ale keď sa Ilona aj do podrobností pustila, usmieval sa vždy príjemnejšie a vidiac, že jeho tajomstvo nie je viacej tajomstvom, pustil sa s Ilonou do úprimného hovoru. A medzi rečou, kam sa premŕva, tam sa premŕva vo vrecku v peniazoch.

„No teraz je čas,“ myslela si skormútená stará panna „teraz je pán dobrej vôle, teraz zakúsil hanbu pre svoju skúposť, teraz je Nový rok, teraz sa lapá za vrecko, teraz teda je čas, a tak teraz doňho s prosbou!“ A čo si toto takto sama vyšeptala, odrazu aj smutným hlasom svojho pána o odkúpenie jej lutriového lósu ponížene a pokorne prosila.

– Ach, mladý pánko! – takto sa mu prihovárala, – oni sú šťastný, sú ženích, sú bohatý gavalier, tento rok im doniesol šťastie, nechže sa aj oni nad jednou nešťastnou dievkou zmilujú. – Máme už z pomoci božej rok 1847, v ktorom oni počínajú šťastný byť, a ten môj lós je tiež 1847. Hádam je im ustanovené od boha, aby takým šťastným boli, prosím ich ponížene, nech mi dajú zaň pätnásť zlatých, nech ma oslobodia od neho!

Ale tam Šúplatova dobrá vôľa! Nahneval sa, hrešil, zlorečil – von i vyhnal Ilonu. Toto mala chudera za svoje usilovanie sa.

– Toto je hrozná vec, ja ju mám oslobodzovať od lósu. Ej, ej, a aká múdra, že vraj numero 1847, a za to, že ja v tomto roku počínam byť šťastný, mám len tak na ulicu pätnásť zlatých vyhodiť! Vidíš ti ju vidíš, aká podvodnica falošná! Toť – dosť ma svadba bude stáť!

Takto si hundral Šúplata, medzitým čo jeho verná dievka až sa tak zachádzala plačom v kuchyni.

Ale človek neprestáva dúfať a myslieť na pomoc ani v tom svojom najhlbšom zármutku, zato aj Ilona, bár bola skrz Šúplatu o nádej na dvestotisíc zlatých pripravená, bár jej aj istá škoda, že stratí pätnásť zlatých, hrozila, predsa i napriek všetkému tomu zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho žrebu zbavila.

Ani by môj čitateľ nepomyslel, na koho teraz Ilona myslí ako na svojho zbaviteľa!

Dobrý človek má vždy dobrý chýr. O našom Brožkovi, ktorého sme aj my už trochu poznali, vedela dobre aj Ilona ako o všeobecne vychvaľovanom dobrodincovi chudobných ľudí. Brožek, ako syn bohatého otca, kde čo dobré urobiť mohol, neľutoval nikdy peňazí. Opatrní skupáni ho len „daromným rozsievačom peňazí“ menovali.

Sama Ilona ho neraz „mrháčom“ pomenovala, keď s dakým klebetila o dákom novom Brožkovom skutku milosrdnosti. Ale teraz tuho si zaumienila tajsť do Brožkov so svojím žrebom. Ale nešťastie, ktoré ju naháňalo, nechcelo, aby mladého Brožka doma našla.

– A čo by ste rada, moja milá, – spytoval sa jej starý pán Brožek a zazrúc, že má dákysi papier v ruke, ďalej hovoril: – Vari nesiete môjmu synovi veksľu, aby vám peniaze na verbálke vymohol? Ó, môj syn vám dobre poslúži!

Ilona sa – zmiatla a rada by síce bola hneď odišla, ale že starý Brožek dorážal na ňu, aby to len uňho nechala, že však on synovi všetko sám rozpovie, voľky-nevoľky len vyšla s farbou na svetlo.

– Ach nie, starý pánko, nie veksľu, lež toť hľa, oné, akože sa to menuje, ale nuž nechže pozrú, a veď by si to aj oni mohli kúpiť!

A podávala mu svoj žreb.

– Jaj, moja milá – tajdite vy len domov s tým, u nás sa také veci nekupujú, my neslačíme na cudzie peniaze!

S týmito slovami jej podával nazad žreb, ale čosi mu zišlo na um. – Nože, – povedá, – ukážte mi ešte tú ceduľu! – Pozrúc na ňu zakýval hlavou, – áno, áno, – hovoril, – len sa ponáhľajte s predajom, aby ste nestratili päť zlatých v striebre, to je teraz pre chudobného človeka veľká suma!

– Horkýže päť, – hundrala namrzená Ilona, – pätnásť zlatých ma to ledačo stojí! Ale čože sa starajú do mňa, keď mi nechcú pomôcť!

A s tým, ľutujúc, že mladého nenašla doma, poberala sa v škrípaní zubmi domov.

Pán boh ju poteš, ja jej prajem veľa šťastia!

[upraviť] 5

U Milenského je tak, ako ani v jednom dome v celých Bruchoslaviciach. Uňho by si sa ani o jednej bruchoslavickej novinke nedozvedel: skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci. Ako čo by ani v Bruchoslaviciach nebýval.

On sa do bruchoslavického života a klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre mal, lebo je to hotové nešťastie pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania s takými ľuďmi, ako sú Bruchoslavičania. Najlepšie je nechať ich o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé o sebe očuje z ich úst.

Náš Milenský si písal – študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke básnil. Ale od Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého zavrel, lebo odvtedy sa mu vždy väčšmi a väčšmi zatemňovalo nebo jeho nádejí. V nedeľu po Novom roku popoludní sedel Milenský pri svojom dohotovenom rukopise a opravoval sem i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci, myšlienky a pojmy.

– Tak by... už bola práca hotová, – vzdychol si, kladúc pero nabok, – na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval; lež čo teraz s ňou – ja nešťastný človek? Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto kocúrkovskej diere.

Vtom vstúpil do chyže so smiechom Brožek: – Nuž, čože ty fantazíruješ zas?

– Vitaj, vitaj! – vstávajúc od stolíka, vítal svojho priateľa Jaroslav. Rozložil mu potom všetky svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.

Brožek bol ten jeho večný anjel potešiteľ, vždy vedel potešiť svojho rozžialeného priateľa.

– Spes deo confisa, nunquam confusa recedit, – hovoril naposledy Brožek. – Len nezúfaj, vieš, že som ti už vo viacerých prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec obmäkčieva, čo ja viem, či nám nespomôže, keď ho obaja pekne zaobídeme. Ale vari ani nebude treba a tento rukopis, ak bude pán boh chcieť, sa aj sám vydá.

A tou svojou obyčajnou žartovnos ťou počal rukopis prehadzovať, premŕvať, až aj čosi doňho strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval vo svojom fraškovaní.

– Veď vari vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol, ako som starej Hurdálkovej diabla z krížov vycitoval? Hahaha, čury-mury fukty, hurda-burda, láry-fáry trepentam, diktum-faktum, rukopis neotvoríš, pokým ho nebudeme môcť vydať.

A urobiac ešte dakoľko bosoráckych fígľov – zapečatil svojím prsteňom všetko a hodil taký paklík medzi hŕbu kadejakých papierov ležiacich pod pulpitom jeden na druhom.

– A teraz koniec starostiam, – rozkazujúcim hlasom hovoril Brožek. Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. Potom dohováral svojmu priateľovi za to, že sa tak veľmi popúšťa starostiam o budúcnosť, a to ako svoju, tak svojich spisov, tak celého národa.

– Tu praesens cur a , deo comitte futura, – hovoril mu, – ale ja neznám väčších mníchov, ako ste vy slovenskí spisovatelia. Veď chodíte všetci takí ako božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi nepriatelia nemajú čo závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, nepokoja, trápenia si vy sami robíte; lebo dávate viac práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že je to najlepšia cesta, keď sa človek veľmi nestará o tú budúcnosť, čo môže najviac pre prítomnosť robí a pomyslí si, že aj nepriatelia všetko, čo by chceli vyviesť nemôžu.

– Ty si šťastný človek, vreckom aj rozmarom, osudmi aj – všetkým zato to ty ani nemôžeš súdiť o nás! – odpovedal mu Milenský.

– No veru, ja som už tiež za života dosť horkých pilúl pohltal. Ale čo tam po biedach, povedzže mi, čo si vykonal u Ľudmily? Ja len ustavične očúvam o jej svadbe, pri čom ma najväčšmi mrzí to, že neočujem teba ako ženícha menovať. Zato aj bežím k tebe, aby som sa len čím skôr pravdy dohmatať, „Ihr sollet sie nicht haben!“ som si spieval potichučky na ceste k tebe.

Milenský sa ľakol. Za dlhú chvíľu nevedel slova prerieknuť.

– Toho som sa vo svojom tušení bál a že to bude istota – tuším nanovo. Na meno ženícha sa ani pýtať nejdem – ale som ja nešťastný človek! – A viac Jaroslav nemohol povedať; krv sa mu od srdca do hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť.

Hodil sa teda na diván a pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok na prvé hodiny lásky.

Aj Brožka prechádzala veselosť, ale jeho myseľ slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj schopnejší myslieť na pomoc. Po chvíli sa schopil ako vietor a držiac širák v ruke, spytoval sa ešte Jaroslava:

– Povedz mi teda istotu, či ozaj tá pačmaga Šúplata, ako klebetia bruchoslavické papule, je ten tvoj sok?

– Ani nie inší, toho div neobjímala tá stará na Silvestra.

– No počkaj, ja tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa, aby sme toho filistra vyhodili zo sedla!

Ale Milenský odporoval všetkému neslušnému zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“ nič nebál, že si on svoje dobre odbaví.

– Ale,– napokon ešte povedal, – tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!

Odišiel – a to sa stalo v tú nedeľu po Novom roku 1847.

[upraviť] 6

Hurdálkoviech dom je v Bruchoslaviciach opavdivý intabulacionálsky protokol všetkých dlhov bruchoslavického meštianstva. Hurdálkova krčma nebola krčma obyčajná, navštevovali ju len vyberanejší Bruchoslavičania, takže sa od týchto stará Hurdálková najlepšie mohla dozvedieť, ako kto stojí. Pánbohvie, čo je to, že každý človek má svoju vlastnú hlúposť, aj pani Hurdálková ju mala, a síce tú, že najradšej sa dozvedala na cudzie dlhy.

Pravdaže, mala na to čas. Ako zámožná vdova, majúc len syna a nevestu a štvoro vnúčeniec, nemala inej roboty ako dozvedať sa a zas klebetiť o tom, ale zato aj bola vo veľkej vážnosti u klebetných Bruchoslavičaniek. Keď sa takto mohlo povedať: „Veď to Hurdálková povedala, zaraz bol koniec pochybnostiam, ak aké boli pri tých alebo iných rečiach a klebetách. A ktorá mohla povedať: „Naša kmotra“, alebo „stryná“, alebo „tetka“, alebo „krstná mať Hurdálková tak súdi, lebo tak to videla“, tá už mala pravdu, najmä keď bola reč o tom, ako kto stojí z Bruchoslavičanov.

A kto mal na pôžičku hotové peniaze, ten sa len starej Hurdálkovej opýtal, komu môže a komu nie prepustiť pár sto zlatých. Už ľudia ani nechodili na radný dom, lebo tam sa nikomu darmo neotvorili intabulacionálne protokoly; a u Hurdákov pri holbe vína, ktorú sám vypil – dozvedel sa o financiách pojedných bruchoslavických domov.

Toto teda je tá istá Hurdálková, ktorej Brožek diabla z krížov vycitoval, o čom ale len tam ďalej, na príhodnejšom mieste rozpoviem. Teraz sa musíme ponáhľať k Šúplatovi.

Ani by si očiam skoro neveril, ani ty láskavý čitateľ, ani ja, ale keď sa len dobre prizrieme obaja, obaja sa presvedčíme, že Šúplata sedí pri stolíku. Ale to je ešte nič také čudné, veď on viac ráz pri stolíku sedel – lež Šúplata číta knihu, lež ani to by ešte nič také nevídané nebolo, Šúplata sa zaiste nejeden raz vo svojom „Poklade“ prehŕňal, ale čo je čudné na jeho sedení pri knihe, to je: Šúplata má pred sebou najnovšiu slovenskú knihu – Domovú pokladnicu!

– Hej tristo... – ale nič tristo, Šúplata sa naozaj díva na Janka Dávida. Keď sa už bol hodne nadíval, zavrel knihu, vážil jej ťažkosť rukami, meral jej hrubosť prstami, obálkové obrázky obzeral očami, zakrútil hlavou a sám so sebou sa dal do rozprávky o Domovej pokladnici.

My ten jeho monológ od slova do slova podáme, aby náš čitateľ videl mentem positivam všetkých filisterských kritikov tejto našej slovenskoprostonárodnéj knihy. Začal teda takto Šúplatoviech Ďorď:

– Pekné obrázky zvonku aj zdnuka, kniha hrubá, to je všetko pravda, ale čo je to len za reč, keď tam všade čo namiesto čo stojí; lež aj to by ušlo, bár v Poklade ináč píšu, ale štyri dvadsiatniky! – Ej, ej, to je, pravda, mnoho. Kto vraj predplatí – dostane ju za jeden zlatý v striebre. Hja – predplatiť jeden zlatý v striebre a za rok nič z neho nemať – to je tiež škoda! Lež čože už robiť, keď som ja len ozaj taký onakvý, taký, aby som si pravdu povedal, trochu prisprostý, a tá moja budúca sa do tých kníh tak rozumie! Eh, ber ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť – bár to štyri dvadsiatniky koštuje! Hihihi – už si aspoň budem vedieť reč začať, keď bude rozprávka o Poklade, či akože – o Domovej pokladnici, budeže sa čudovať tá moja Ľudmilôčka! Hihihi! Ale predsa najmúdrejšia vec je, že tá starenka sa už tak zostarieva. Myslí si ona síce, myslí, že ešte požije, ale horké jej požitie, veď je už taká ako tá hrachovina. Budeže to kedysi komasácia tých šúplatovskohovorkovských statkov, lúk, kapitálov! Hihihihihi! – A tak sa milý Šúplata rozrehotal, že prvé klepanie na dvere ani nepočul.

Druhý raz bol klepot už ráznejší, tak sa Šúplata trhol od ľaku, skočil zo stolice, ukryl Pokladnicu pod duchnu a zavolal svoje: – Heraj!

Na tento hlas kto vojde do chyže?

– Služobkyňa, – hovorí pani Hurdálková.

– Ó, ó, aj, aj, pani Hurdálková! – To bolo všetko, čo vedel poľakaný a takou vzácnou návštevou prekvapený Šúplata povedať. – Čo len táto osoba u mňa chce? – hovoril sám sebe Šúplata a odkašlával si.

– Hádam sa čudujú, kde som sa tu vzala? – spytovala sa Hurdálková.

– Zachádzam ta častejšie, ešte budú ľudia myslieť, že som jej dlžníkom! – zas len v kašlaní si šeptal.

– Hehehe! – usmievajúc sa, hovorila Hurdálková, – nuž veď by to aj nič nového nebolo, ja vdova – Herr von Šúplata mládenec, hehehe!

– Čo toto len bude – ale čože jej povedať, ešte vždy len sám pre seba hovoril Šúplata.

– Ale oni by nechceli takú starú, hehehe! – džavotala len ďalej a ďalej vdova. – Lež nabok špásy, veru, úprimne hovoriac, prichádzam k nim z priateľstva, aby som ich nohu od priepasti, nad akou sa nachádzajú, odtiahla. Vedia dobre, že som ja ich dobrá priateľka a už ani nedbám, či sa budú hnevať, či nie,1en aby som si voľakedy sama nemusela výčitky robiť: Hľa, mohla si ho vystríhať, mohla mu poradiť ako dobre zoznámená s vecami, do akých liezol, keď si bral tú fiflenu, tú koketku Hovorkoviech! Očujem všakové, čomu len spolovice verím, a zato som aj osobne od nich samých sa chcela prezvedieť, čo je vo veci. Že si chcú vziať tej zadĺženej až po uši Hovorkovej vnučku? – Že sa chcú zapliesť s tým prekliatym hovorkovským domom? Preboha, čo robia, kam idú? – Vedia, Herr von Šúplata, ako sa hrávali kedysi s tým naším Franckom?

– Ach, bože, ako tie časy idú, ani nejdú, ale letia, ja už baba, môj syn otcom štvoro detí a oni ešte len mládenčia. Ale – ak si majú vziať toho pochábľa, radšej môžu do smrti mládenčiť. Či chcú dlhy hovorkovské vyplácať?

Takto remzila Hurdálková a Šúplata stál pred ňou ako zjašený. Čím väčšmi myslel na odpoveď, alebo na otázku, tým väčšmi osprostieval, hneď chcel dačo povedať, vtom sa mu nepozdávalo a lapal druhé, slovom: ona prestala a on nemohol začať reč.

– A či si to oni, Herr von Šúplata, už takto celkom dokonali? počínala nanovo Hurdálková.

– Ale nuž hej, hej, – odsekol kdesi-čosi Šúplata, – už je to isté, že si ja budem brať Ľudmilušku za ženušku – ale, čože to oni tuná čosi o dlhoch hovoria? – A sadol si za stôl, podoprúc si rukami hlavu a spytoval sa celý už akosi napaprčený ďalej:

– Veru sa im divím, že oni sama sú v celých Bruchoslaviciach, čo nevedia, aká bohatá je Hovorková, moja budúca pani svokra.

Hurdálková nič iné nepotrebovala ako to, a zato bola aj odrazu na svojom koni.

– Hja ja, – začínala, – veď to u nás vedia ľudia svoje dlhy ukrývať! Ale ked oni chcú vedieť, ako Hovorková stojí, nech sa mňa opýtajú! Celé mesto nič nevie, lebo je Hovorková múdrejšia ako všetci, ale mojim očiam sa jej nepodarilo ujsť. Svojím bleskom a nádherou ona len vie, tak ako svojou papuľou, zaslepiť svet – ale moje oko, ale môj rozum, haj, pravda, lebo že je to mňa len tak oslepiť!

– Ale čože vravia, čo? – nespokojný sa ohlasoval Šúplata, – veď panebože, viem, čo len lúk, rolí, hôr a čo ja viem čoho má, a kde sú hotové kapitály, rátajú ju na stotisíc!

– Hm, hm, stotisíc, ľahko sa dá menovať, ale čítať ťažko, najmä Hovorkovej! Neviem, kde by ich vzala? Jej nebohý, veď som ho dobre znala, nebol veru taký gavalier, a od jeho smrti sa už tiež dačo strovilo! A čo by aj nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva taký, sú zlé hja, veru sa len vyťahujú aj biele aj žlté. Ale veď len má dačo, má, pán boh zachovaj, aby som ju ohovárala, lež, prosím ich, keď sa dlžníci zhrnú, veru neviem, či jej toľko ostane, ako oni, Herr von Šúplata, len hen za humnami majú. Veritelia sa, pravda, dotiaľ nehlásia, pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ je gazdovstvo pokope. Nech len jeden načne, pôjdu za ním všetci, a ak oni nepomôžu, nezadlho bude aj hladu dosť u Hovorkov!

Hurdálková len tak vyrapotala tieto klebety, až na samom konci trocha odkašlávajúc.

Šúplata nevedel, kde mu hlava stojí, hneď si myslel, či by to ozaj pravda mohla byť, a to mu len tak cez myseľ lietalo, že z tej svadby takým činom nič nebude. – Ale ja by som mal cudzie dlhy pllatiť? šeptal si sám pre seba. Ale hneď zas pomyslel na Ľudmilku, videl ju stáť pred sebou, a tu sa mu začal oheň žilami presýpať a myšlienky mu také išli cez jeho myseľ, aké sa nikdy predtým neopovážili do jeho kotrby vstúpiť.

Prosím pekne moje láskavé čitateľstvo, veď si on takto začal šeptať: – Ale... – na kieho čerta sú mi tie peniaze, keď ich nemám užiť! Nuž čo priam Ľudmilôčka moja nič nedostane, veď si ju ja vyživím, ach – a budem ju mat v dome, (a tu si mľaskol nahlas), veď je to len decko! – A keď si to už raz bol vyslovil, tak mu bolo ľahko srdca a v mysli videl za Hurdálkovej chrbtom Ľudmilu, ako sa mu usmieva, ako ho chváli.

Ach – čo tá láska robí! Tu to najlepšie vidíme, čo môže láska konať. Ona by skoro aj z bruchoslavického žgrláňa spravila slobodomyseľného človeka! A vskutku by to láska bola aj urobila, keby Šúplata len Bruchoslavičanom nebol býval. Ale to bruchoslavičiactvo – ach, to je hotové nešťastie pre človečenstvo, také asi ako na iných miestach skocúrkovatenosť, ako to všetko na konci. uvidíme.

Hurdálková bola za dni svojho života prenikla do povahy a nátury bruchoslavičiactva, zato oprúc sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc má na bruchoslavické srdce klebetárstvo, dala sa rozprávať už o samej Ľudmilke, lebo ona hneď na Šúplatovom oku zbadala, že tá hlboko musí byť zarytá v Ďorďovej duši.

– A naposledy, – takto hovorila stará, – mohli by si oni, ako najväčší bruchoslavický boháč pomyslieť, načože sú mi peniaze, veď ja si ženu sám zaopatrím! A majú pravdu, ale...

– Ale preboha, – pretrhol jej reč Šúplata, – akože to oni vedia, čo si ja myslím? Veď som si ja práve to myslel; ej, ej, už sú oni len, no a či je nie tak?

– No veď vravím, že majú pravdu, – pokračovala ďalej Hurdálková, – ale čo je po takej žene, ktorá im všetky peniaze rozflári a ktorá ich predsa pri všetkom tom ľúbiť nebude, ale bude po slovenských spisovateľoch, čo sa to teraz počínajú už aj sem, do našich Bruchoslavíc nanášať, očami hádzať, s nimi sa unterhaltovať – ale aby nepovedali, že ohováram dakoho, radšej zamlčím ostatné.

Šúplatom ale aj toto už trhlo tak, že dupnú nohou, až sa okná zatriasli, povedal:

– Hm, hm, tí sakramentskí spisovatelia, ale prosím ich, nech mi povedia, čo sú to za ľudia, keď ja od ktoréhosi času už ani len pero a papier nemôžem vystáť a tým slovom „spisovateľ“ by ma aj do trantárie zahnali!

– Čo sú to za ľudia? – Nuž prosím ich, to sú hladoši. – Takto odpovedala na otázku stará. Všetko to už teraz len do tých škôl lozí, a keď doštudíruje – čo má robiť? Chodí, kde by čo dostal, kde by sa najedol, píše knihy, čarbe, ako takí ľudia! Veď vedia, že chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom by bol rád každý – tu majú to tajomstvo, prečo je vždy horšie v krajine. Vlastne ani nebude lepšie dotiaľ, pokým sa všetkým chudobným nezakáže do škôl chodiť. Mám nádej, že dobrý príklad Fressdorfčanov, ktorí skutočne už len bohatých prijímajú do škôl, aj naše školy nasledovať budú. Vo Fressdorfe už len mladí páni chodia do školy. A to je dobre, taký už potom, keď aj vychodí školy, nemusí sa dávať na spisovateľstvo!

– Eh, ako mi odľahlo! – vzdychol si Šúplata, – ale keby sa to už aspoň pred jedno pätnástimi rokmi bolo stalo, čo by sa tento bruchoslavický spisovateľ nebol mohol dodriapať na to spisovateľstvo. Ale takto...

– No, nechže si z toho nič nerobia, dá pán boh, že aspoň u nás celé to spisovateľstvo na posmech vyjde, a to sa stane, nech by si len takto krk vykrútil ten pekný Milenský s tou Ľudmilou Hovorkoviech; budú vidieť, ako sa dlžníci zhrnú, poberie každý svoje, a tam potom šťastie. Nech sa živí celý Milenský potom tým svojím spisovateľstvom.

Ale oni, ej oni, Herr von Šuplata, taký vážny mešťan, nemali by svoj poctivý dom na hurhajovňu slovenských spisovateľov obrátiť, čo by iste urobili, keby si tej Hovorkovej mazlenu za ženu vzali.

– Ej to by som už len, pánu bohu prisahám, nechcel, – skríkol náš Šúplata celý poľakaný. Triasol sa na celom tele, studený pot mu vystúpil na čelo a on ostal celý bez seba. Boli to hrozné mdloby, cítil sa nažive, ale telom pohnúť nevládal, takže Hurdálkovej počínalo už tiež horúce po chrbte sa prechádzať. Skočila teda poľakaná zo stolice, kvákala Šúplatu za nos, za prsty, áno, aj za šticu, volala, kričala. boženkala – až sa vo dverách Ilona zjavila.

Táto verná Šúplatova služobnica sa sama nevedela rozpamätať, že by za tých dvadsať rokov, ktoré preslúžila v tomto dome, bola kedy videla svojho pána v takom hroznom položení. Už boli teda dvaja hotoví doktori pri Šúplatových mdlobách, ale bruchoslavický apatekár predsa nič nevyrobil. Aj tieto dve doktorky len čakaním liečili. A vskutku sa im aj podarilo vyčkať zdravie úplné, lebo Šúplata sa zo svojej mdloby šťastne prebral. Lenže nebolo s ním už nič čo začínať, čo bol taký celý pokonfundovaný. Hurdálková, nedbajúc na jeho mdloby, dorážala len ustavične naňho, odhovárajúc ho od Ľudmily, ale on, trúc si čelo päsťou, len krátko odpovedal:

– No veď uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie o všetkom rozmýšľať. Už vidím, že je toto ťažký krok – táto moja ženba.

Tak sa Hurdálková odobrala a on, vyprevadiac ju, dal sa už potom sám a sám naozaj rozmýšľať o tom: ženiť, alebo neženiť, a ako ženiť, ak ženiť?

Hurdálkovej a Hovorkovej domy boli uňho vo veľkej vážnosti odjakživa, ale to ešte nikdy neurobil, aby ich bol vážil na váhach svojho rozumu, a tak zvedel, ktorý má predsa väčšiu vážnosť a takrečenú autoritu pred ním. Prvý raz teraz začal na takéto dačo myslieť a predložil si otázku: ktorý predsa dom, Hovorkovej či Hurdálkovej viac viery zasluhuje?

– Oba jednako, – hučalo mu v hlave. Lež tu sa srdce začalo hýbať, klepať, biť a nepokoj robiť a zdalo sa mu, že kričí: „Viacej Hovorkovmu veriť treba!“

No to je hrozné s tou láskou, keď ona aj túto bruchoslavickú figúru vnútorne rozdvojila, pobúria srdce proti rozumu. Tomuto sa iste zadiví každý, kto zná Bruchoslavičanov, týchto prerozumných tatrmánikov, čo ani mak cti vo svojich srdciach nemajú. Šúplata Ďorď je v duchovnom boji postavený.

– Eh, – pomyslel si tento šuhaj, – čo sa budem trápiť, idem ja k Hovorkovej, musím vyočúvať aj druhú stranu, a potom – veď; panebože, azda len mám rozum, aby som vedel rozsúdiť. Lapiť sa tak ľahko nedám.

A toto všetko sa hovorilo aj robilo v ten utorok pred Troma kráľmi, takže bol Šúplata vždy väčšmi a väčšmi nepokojný, lebo mu vždy čosi také v hlave vrčalo, ako že by on už mal na zajtrok byť z kancľa vyhlásený. Aspoň naisto nemienil tento fašiang len tak naprázdno prepustiť. Nevedel síce, neborák, ešte nič, čo sa môže stať a čo nie, ale sa mu len tak čosi pozdávalo, že by to len predsa nemala byť pravda tá história o dlhoch pani Hovorkovej.

Vstal teda Ďorď, poobliekal sa pekne-krásne, vzal svoju trstenicu a bral sa ku dverám. Ľudmila sa mu len tak mihotala v očiach a on si myslel, o čom začne s ňou hovoriť. Vtom mu prišiel na myseľ obrázok, s obrázkom pokladnica.

– Hop, – povedá, – aby som si nezabudol čo najpotrebnejšie, – a vezmúc knihu pod pazuchy, poberal sa z chyže. Na ceste si predstavoval Ľudmilu, ako sa usmieva, keď vidí, že sa aj on už so slovenskou národnosťou zaoberá, a pritom, rozumie sa, na dlhy už ani nepomyslel.

[upraviť] 7

V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchos1avického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.

Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.

To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.

Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov – šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.

Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.

– Ach – ach, však sú len ľudia zlí, – hovoril, – keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo...

Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:

– Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?

Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá veľká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.

My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Čo teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.

V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.

Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného Šúplatu odstránil od Hovorkov, lebo dobre poznal starú Hovorkovú a vedel, že – ak by sa mu to podarilo pukla by od hnevu a z pomsty by dala Ľudmilu Milenskému. Nemajúc však sám prístup k Šúplatovi, spojil sa so slávnou klebetnicou Hurdálkovou, ku ktorej mal tým väčší prístup, o koľko viac ona i s celým svojím domom vďačnosťou mu bola zaviazaná. Tu sa nám zavdáva dobrá príležitosť povedať dakoľko slov o tom vyháňaní diabla, ktoré sme pripomenuli hore.

Pred pár rokmi, keď ešte náš Brožek bol patvaristom, rozniesla sa povesť, že Hurdálkovú čert – nech sa prepadne – trápi, menovite, že jej v krížoch sedí a stadiaľ si do ostatných údov vychádza. Časom že tak hurtuje po črevách aj chrbtových kostiach, ako čo by vozy kamenia viezol. Chodili doktori nad doktorov, ale veru nič nemohli s čertom vyviesť; sám mestský fyzikus škrabal sa za ušami a pochyboval. Zavolali naposledy aj kňaza, ale ani kňaz nič nevykonal s milým diablom.

A že o tom už každý v Bruchoslaviciach vedel dozvedel sa o tom aj mladý patvarista Brožek a bez všetkého sa oznámenia u otca a principála, pojmúc so sebou ešte jedného furtáka, bežal do Hurdálkov, pýtal si osobitnú chyžu a zaručil isté vyčítanie diabla z krížov. Svojho kamaráta obliekol do akýchsi bosoráckych šiat, sám urobil červenou kriedou kruh. Postavil pacientku doň, domnelý kňaz recitoval akési bosorácke formulky a Brožek chodil po červenej čiare; na jeden raz pichol Hurdálkovej šidlom do lopatky, zaškrekotal podivným hlasom – rozumie sa razom s pacientkou – a cez jej plece hodil akéhosi tatrmánika s kopýtkami a rožkami pred nezdravú. Tatrmánik sa prehodil a rozčeperil svoje kopýtka pred Hurdálkovú. Brožek schytil čerta do klieštov, strčil ho do fľaše, zadebnil ju štopľom – potom sa s ňou pomodlili obaja bosoráci – a od toho času vraj má Hurdálková pokoj a ľúbi Brožka väčšmi ako vlastného syna.

Keď teda prišiel k nej Brožek kvôli Šúplatovi, odrazu dala kávy navariť a vyočúvala usilovne všetko. Sotva dopovedal, čo chcel, vysŕkla do seba poslednú kvapku kávy a brala si na seba veľký ručník, aby na žiadosť svojho lekára išla Šúplatu od Ľudmily Hovorkovej odhovárať.

A my už vieme, ako svoj zástoj vyviedla, Brožek sa iba dnes o tom od nej samej dozvedel – ale tak, že už myslel, že je Šúplata naveky rozvedený s Ľudmilou, lebo mu Hurdálková tak vyobrazila vec. Preto teraz u Milenského s veľkou radosťou o tom rozprával a svojho, priateľa, ako mohol najlepšie, utešoval.

– Už sa vraj Šúplata ani neobzrie na Ľudmilu – rozprával sa po literárnych dohovôrkach s Milenským Brožek, – veď vraj prísahu skladal Hurdálkovej, že nikdy, nikdy nenazrie do Hovorkov, a že sa s Hurdálkovou veľmi láskal, že jej cukroviniek dal doniesť, že ju kávou, aj starým buteľkovým vínom častoval, že jej ruku dal na to, že sa ani do tej ulice, v ktorej tá spisovateľská frajerka býva, neobzrie, že prisahal pomstu všetkým spisovateľom na svete, a tak ďalej.

– No už si ty len predsa Bruchoslavičan, – odpovedal Milenský, k tak veríš Hurdálkovej. Ja by som si trúfal o sto dukátov sa staviť, že zo všetkého toho ani tretina nie je pravda. Čo by sa Šúplata Ľudmily zriekol, v som ho vari videl, aký bol nedávno u Hovorkov. Až sa mu tak oči blyšťali od lásky; čo len pozrel na Ľudmilu – to sa triasol.

A k tomu ešte má Hovorkovú na svojej strane, vidí bohatstvá ach, tajdi, tajdi mi s takými nádejami.

Hurdálková je Bruchoslavičianka – a viac ti netreba vedieť. Ale len by si ma s tvojimi intrigami do bruchoslavických papúľ nestrčil – nechaj, nechaj, prosím ťa, všetko radšej tak. Nahnať sa to nedá a odohnať tiež ťažko. Ako by som sa ja dalodohnať od Ľudmily?

– Veď som to ja vedel, že ty zas budeš pochybovať, ale ja verím, že my Šúplatu odcokáme od Hovorkov. On je skučko, zato aj to verím, že padol do mdloby, len čo mu Hurdálková o dlhoch zmienku urobila. Aj to nič nie je, že je ako mačka až po uši zaľúbený do . Ľudmily, lebo šupáky majú preňho tiež veľa elektrickosti, ba tuším viac ako Ľudmilkine oči.

Ale Milenský sa ani týmito rečami nemohol uspokojiť, lebo mu zas prišlo na um:

– A či mu, – povedá, – zas druhá klebetnica nepovie, že je to nie pravda? Najmä, keď on do Ľudmily a doňho je stará drnda zaľúbená.

– Nie – nie, – odpovedal chytro Brožek, – nedáme sa mu pravdy dohmatať, len sa skôr do Hovorkovcov zoberme. Ja budem pytač, nahovárač, šomráč na Šúplatu, všetko vynaložím na to, aby sme dnes na istú hrali. Ale – hop, ešte ani neviem, či si ty svadboodhodlane zaľúbený? Či tvoja láska nie je len láska dákeho turistu, keď si mi ty o všetkom tomto ešte len veľmi málo hovoril.

– Nevtipkuj, prosím ťa – a odpusť mi, že som sa ti doteraz nezveril touto dôležitosťou môjho srdca. To sa stalo len následkom môjho vnútorného boja, krútiaceho sa medzi ženiť a neženiť. Ten boj nie je dávno dokonaný, dokonávam ho teraz a vyznávam sa ti, že nemôžem byť šťastný na svete bez mojej Ľudmily. Ak len môžeš čo dopomôcť k môjmu šťastiu – pomôž, pomôž, priateľ môj jediný!

Brožek sa zaradoval nád touto úprimnou rečou Milenského.

– Tak-tak, – hovoril mu ešte, – to sa mi páči. Teda len skoro sa berme, dnes je osudný večer, lebo musím dnes vyhrýzť Šúplatu z Hovorkovej srdca, ako si ho ty už dávno vyhrýzol zo srdca Ľudmilky.

– No – len by si sa v Hurdálkovej nesklamal, ale mne sa všetko tak vidí, že ten Číňan neveril jej toľko ako ty a chytrejší bol z prameňa vody sa napiť ako my.

– Hahaha, – rozosmial sa na to Brožek, – ale by ten chumaj taký svižký bol? Veď je to také hlúpe teľa na svete, že ani zo svojej maštaľky nevyjde, ak sa v nej dočuje o Hovorkovej dlhoch. Hahaha – nič sa neboj, predídeme ho my.

A ono, paroma! Ako náš čitateľ už vie, Šúplata sa dosť naklebetil s Hovorkovou, kým vy, bračekovci naši, tam prídete. Ale nech je už, ako chce, my sa tiež musíme ponáhľať na faciem loci, aby sme tam videli a skúsili všetko.

Schabrali sa teda aj títo dvaja dobrí priatelia a hodiac na seba ešte aj kabane a kadejaké burnusy a krišpíny, lebo, ako sa môj láskavý čitateľ bude pamätať, v ten utorok pred Troma kráľmi ostrý vietor fúkal, zima bolo, ba aj sneh poletoval. Takto zabalení ponáhľali sa do Hovorkov.

No, keď sme už takto všetci, čo po slovensky píšeme, aj čítame, aj ľúbime, od sveta panslávmi pomenovaní, zavinšujeme týmto dvom panslávom šťastnú cestu aj v jednom susedskom panslávskom nárečí, a tak im jednohlasne prajeme: Srečan put!

[upraviť] 8

U Hovorkov bolo v utorok pred Troma kráľmi veselo, najmä istí ľudia boli celkom so sebou spokojní. To už vieme, že si Hovorková so Šúplatom dobre porozumeli. Ale najmä keď Šúplata bol ticho vyočúval Hovorkovej rozprávku o celej Hurdálkovej famílii – už mal dosť, takže si nežiadal ani len vidieť, ani len očuť o nikom z tej rodiny. Tak vedela Hovorková ohovárať.

Náš Šúplata bol teda čo sa dlhov týka celkom uspokojený a už len istotu chcel vedieť – či sa Ľudmilka na svadbu teší. Jemu sa teraz živšie ako kedy inokedy snívať začínalo o Troch kráľoch, že vraj aj v tej Pokladnici stojí napísané pri nich:

„Ohlášky sa začínajú“, a tak sa mu veľmi zreteľne počalo pliesť po rozume, že by sa veru aj jeho ohlášky mali zajtra začínať. Ako si to namyslel tak to aj pekne-krásne svojej budúcej pani testinej predniesol.

Hovorková by sama bola rada čím skôr všetko skončila, ale že by sa už zajtra mali jej vnučke ohlášky začínať, to nijako pochopiť nemohla.

– Lebo ako, Herr von Šúplata, – počala stará mudrovať, – veď sa dievča musí pripraviť, a ako je to možné? Taký krátky čas! Ani by sme to nemohli všetkým oznámiť, ktorí pri tom byť musia. No ale zato nič, veď sú fašiangy ešte iba na počiatku, a my si svadbu už len hodnú musíme vyťať, priam zato, že ma už Hurdálková za dlžnicu vyhlásila. Mit Saus und Braus to pôjde, a k tomu treba trochu viac času, aspoň do nedele musia pozhovieť, pán syn!

– Ach, len nie veľké útraty, lepšie nám to bude do gazdovstva, škrabúc sa za uchom hovoril Šúplata. Ale tým titulom „pán syn“ bol zas trochu pošteklený. A keď mu Hovorková povedala, že však aj do gazdovstva bude mať čo dať – uspokojil sa milý Šúplata celkom a už len Ľudmilku si. žiadal vidieť.

– Ohlášky teda zajtra nebudú, – šeptal si Šúplata, – ej, ej, a keď mne to tak v hlave čosi vrčalo a vrčí, že sa na Tri krále ohlášky začínajú. No – nechže bude!

Vtom, ako sa takto dohovorili, začuli akési horlivé hovorenie v tretej chyži, srdečné vítanie sa dalo vyrozumieť, ale Šúplatovi sa zdalo, že očuje aj lusknutie božteka. A tento dojem bol taký silný, že mu hneď kolená klesli a tak si ukľakol, akoby ženskú staromódnu poklonu bol chcel robiť.

Hovorková vedela, že to hostia, ale uši nemala také tenké ako Šúplata, a zato ona ani neukľakla popredku, ale poberala sa, aby sa pred samými svojimi hosťami úklonkami vyznačila. Ľudmila však chcela hostí voviesť do babkinej chyžky, a tak sa skoro v samých dverách stretli.

Hovorková bola celkom prekvapená, keď videla mladého Brožka, takže ani nevedela od veľkej radosti čo robiť. Prvé bolo, že plesla za sebou dvermi a nechala Šúplatu v prostrednej menšej chyžke, ale sama hneď letela po stoličku a zadŕžala hostí v prednej chyži.

– Nechže sa páči sadnúť u nás. Ej – ej, kdeže sa to vzalo? Taký pyšný mladý pán, ani by sa len neukázal v meštianskom dome a veď aj oni sú meštiansky syn. No, ale veru ma to veľmi teší, že nám dali tú česť. Miluška, dajže, daj stoličku aj... – a to len tak bokom hodila okom na druhého hosťa, na Milenského. Jej pozornosť bola celá na Brožka obrátená. – No, wie gehts denn, Herr von Brožek, wie?

Takto sa mala okolo Brožka Hovorková, lež my pozrime trochu na Šúplatu. Neborák, tento zaľúbený rytier, bol celý pokonfundovaný tým božtekom, a najmä, keď si pomyslel, že zas hostia idú. Keď mu Hovorková pred nosom dvere zapleštila, bolo mu síce trochu ľahšie, lebo sa cítil sám a nemusel sa dívať na hostí a hostia naňho, čo mu vždy najmilšie bolo. Ale ten prívetivý hlas Hovorkovej k Brožkovi, ten mu zas akúsi žiarlivosť vdychoval do srdca, lebo sa nazdal, že len s ním samým tak pekne vie zaobchodiť Hovorková.

– Hm – hm, – tak si dudlal v tme za dvermi, – musí to byť tiež falošná mačka táto moja testiná, ako sa líška komusi, keď mňa nemá pred očami. Brožek? To ten mladý, bláznivý advokát. ach ešte aj ten ide sem! Sto striel... – takto rozmýšľajúc, prikľakol si ku kľúčovej dierke a chcel vidieť aj tváre tých hostí. Ale ešte ani nič nebol zbadal, sa mu v očiach zatmelo – a horeznačky vyvalený ležal na zemi.

– Preboha, čo robíš, dievča? – skríkla poľakaná Hovorková a bežala zo svojej stoličky pomáhať Šúplatovi na nohy. Až teraz sa zbadala, že za sebou dvere zavrela a Šúplata zostal v strednej chyžke.

Ľudmila bola celá naradovaná, že mala Milenskému stolicu podať, zato ani bližších nevidela a letela do tretej chyže po mäkuškú zeslu, a to na nešťastie Šúplatovo, lebo priam ako on prikľakol ku kľúčovej dierke, Ľudmila sotila dvere a poriadne ho po nose brnkla.

Lež čo tu robiť so Šúplatam? Kým Ľudmila spiatkom so zeslou prišla, schabral sa Šúplata zo zeme a zastal si na prahu ako dáky mendík, až ho Ľudmila dnuka posotila.

– Ale si ty musela do tretej chyže letieť po stolicu? – rapotala stará, sotva vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. A môžem povedať, že jediný Brožek bol teraz ochranou Ľudmilky, lebo pred týmto sa hanbila popustiť kantáre svojmu hnevu. Za Šúplatu sa trochu hanbila a bola by ho rada dáko vyhovárať pred Brožkom, lež bola ona taktická žena a myslela si: „Čo ja viem, čo Brožek ku mne prišiel? Ktovie, či si on nezaškúlil na Ľudmilu?“ A tu jej až tak sladlo v ústach, lebo Brožek len zas trochu ináč bude dediť po otcovej smrti, a je k tomu advokát!

A takýmito myšlienkami zmätená, Hovorková menila farby – a nevedela vari prvý raz za života, ako sa má k prítomným správať a držať.

Brožek, furták, prezrel všetko jedným razom a vytrhol všetkých sám a sám z rozpakov. V duchu sa smial z Hovorkovej tak ako zo Šúplatu – ale zatajiť to veľmi dobre znal.

– Ja som sa veru neopovážil prísť do ich domu, Frau von Hovorková, – odpovedal Brožek na prvé otázky po chvili, – lebo taký človek ako ja, veď dobre vedia, musí sa v Bruchoslaviciach aj trochu hanbiť na ulicu vyjsť. Ja by som sa smel staviť, že aj oni, Frau von Hovorková, už dosť zlého o mne hovorí... – a zakašlúc si, odpovedal, – hovoriť počuli.“

– Ach – ach, warum denn nicht gar? – vyhovárala sa Hovorková.

– Ale tu tento môj dobrý priateľ Milenský mi sľúbil, že ma bude rekomedovať u nich – teda som si vzal tú slobodu!

Ako toto vravel, priam vtedy sa zjavil na prahu Šúplata.

– Ó, ó, pán Šúplata, – prihovoril sa mu Brožek, – teda sú aj oni tuná? No – no, mládenec, mládenec, a dievča v dome, čože sa budeme čudovať. Nechže sa páči medzi nás, – a vtedy ho to priam bola so zeslou ždúrila Ľudmila, takže milý Šúplata na ponúknutie Brožkovo aj vstúpil do besednej chyže a obzrúc sa, čo ho to zas kto štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.

Brožek sa ho spytoval, ako sa má a hneď i aj odpovedal, že dobre:

– Ale akože ináč ako dobre, veľkým kapitalistom je najlepšie na tomto svete, a najmä teraz v Bruchoslaviciach, kde máme veľa špekulantov, ktorí pred každým peštianskym jarmokom veľké interesy dávajú.

– Och, prosím ich, domine spectabilis, nech nerobia posmechy z chudobného človeka. Ktože je v Bruchoslaviciach bohatší ako ich pán otec! – Tak saŠúplata vyhováral poľakaný.

– Hja, čo je otec, to som nie ja.

– Ale sú jediný syn, – chytro sa našiel Šúplata; – a pán otec žije dnes-zajtra.

– Ho ho – aby sme neupadli do pokušenia vinšovať dakomu skorú smrť, lebo by mohlo dakomu zle prísť. – Takto naháňal Šúplatu Brožek.

Medzi týmito rozprávkami Milenský mlčal, lebo on sa nevedel šiknúť do takýchto rozprávok a tá nešťastná baba mu tak zavadzala, že ani len slova nevedel nájsť.

Brožek, zanechajúc Šúplatu, dal sa s Ľudmilou do žartovania. Lapal jej rúčku, pohládzal jej bielulinké pršteky, šibrinkoval s prstienkami, prekáral ju všakovými láskavosťami. Nastávajúce fašiangy mu boli bohatým prameňom na rozmanité otázky.

– No už to len viem, – žartoval s ňou, – že tieto fašiangy pomätú zas dakoľkým šuhajom srdcia. Majúže sa vám, slečna, tí bruchoslavickí gavalieri zas nanariekať pod oknami na tie strely vašich čiernych očí.

– Ach, – vzdychol si nahlas Šúplata a Hovorková sa začala hniezdiť na stolici, také teplo ju prechádzalo.

– To je človek, – myslela si sama, – ten nechodil darmo po svete, ach, a ako jej ruku pohládza, tuším ozaj čosi myslí tento človek. – Ale dala sa aj nahlas čosi hovoriť, najmä keď cítila toho potrebu, vidiac, že Ľudmila len tak pletkársky odpovedá Brožkovi.

– Jaj, jaj, – povedá, – prosím ich, kto by sa obzrel o ňu?

Ale Brožek protestoval proti tomu: – ó, ó – nie tak, nie, – hovoril a Ľudmilkine prstienky na prstoch obzeral a hneď jeden, hneď druhý pochvaľoval a jeho význam hádal.

– Ó, ó, nie tak, nie! – chriptal za Brožkom Šúplata a chcel chytiť Ľudmilu za druhú ruku, lež na nešťastie noha sa mu akosi zaplietla medzi nohy stolice, takže tá hrbolcovala na dva kroky spod Šúplatu.

Ľudmila sa vytrhla aj Brožkovi z ruky a lapala Šúplatovu stolicu, „nech sa len páči sadnúť, pán Šúplata,“ hovoriac tomuto.

– Ej, veľa jesto šuhajov, čo pasú po bleskoch čiemookej Ľudmilky, – pokračoval len ďalej Brožek, pyšteky svoje zubmi potuteľne hryzúc. – No ale – veď ja nejdem túto krásavicu našu slovenskú do očí chváliť, ale len protestovať proti babke som si za povinnosť pokladal.

– Áno, áno, protestovať, – prisviedčal zas Šúplata a Brožek mal z toho veľké potešenie, lebo zakaždým zbadal čosi také na Hovorkovej tvári, čo bolo podobné posmešku – schválne akosi proti Šúplatovi, ale len pre seba vyjavené.

Hovorkovej sa Brožek vždy väčšmi páčil, takže už teraz ničomu sa tak netešila, ako že Šúplatovi nesľúbila na zajtrok ohlášky. „Ak čo myslí tak si rozmýšľala, veď on s tým vyjde na svetlo a za týždeň je dosť času prezvedieť sa – najmä v Bruchoslaviciach. Ale ak by nič nebolo – nuž spánombohom potom, nech si Šúplata vezme Ľudmilu.“

Šúplata sa však ináč namyslel. To zaiste už nijako nemohol zniesť, keď videl, že Brožek jeho, ako si myslel, Ľudmilku za ruku chytal. Urobil síce čo mohol, aby dal najavo, že aj on ľúbi Ľudmilku, ale to sa mu samému nezdalo také byť, ako bolo to Brožkovo lichotenie Ľudmile. Ale teraz sa on sám so sebou ináč poradil, umienil si akokoľvek dnes koniec urobiť všetkému tomu lapkaniu jeho Ľudmilôčky za rúčky a zato chcel čo do polnoci čakať a prečkať tých jemu nemilých hostí, aby už potom so starou aj s mladou svoju vec dokonal a zajtra v mene božom sa vyhlásiť dať mohol. Na tie zajtrajšie ohlášky mu taká chuť prišla, že nikto nikdy na ne väčšiu chuť nemal ako teraz on.

„Veď to len musí byť toho bohatstva u tej Hovorkovej, keď sa už k nej aj takí gavalieri, ako je Brožek, nanášajú. Bezmála by sa rád vicišpánom stal a potrebuje peniaze, lebo otec mu ešte nevydá jeho táľ.“ Takto si rozmýšľal Šúplata a mľaskol zakaždým papuľou, čo len na Ľudmilku pomyslel.

Keď sa zdalo, že už všetkých predmet rozprávky zanechal, tužbyť skočila Dorka do chyže a hodila na stôl noviny a išla po svojom.

– No, čo nové vo svete? – spytoval sa Brožek.

Hovorková ho ponúkla, aby otvoril, čo on aj chytro urobil a poprebiehajúc okom sem a ta, zastavil sa až na samom konci pri ohlasoch, kde však práve dačo zaujímavé musel nájsť, lebo sa celý v tvári premenil. Oči sa mu iskrili divým ohňom a Milenskému sa zdalo, že sa jeho priateľovi ruka trasie, ba i jeho hlas bol ako toho človeka, ktorý sa alebo náramne ľakne, alebo od veľkej radosti nevie, čo robiť.

– No, – hovoril tajným hlasom Brožek, – už šťastný, kto má byť šťastným, hlavná trefa vo veľkej lutrii – hádajte, páni moji, ktorá je?

Ale táto otázka, akokoľvek s veľkou účasťou prednesená, predsa nikoho z prítomných nepohla. Šúplata sa díval ako obyčajne, Ľudmila sa do lutrie nestarala, Hovorková odjakživa hrešievala na všetky lutrie a Milenský ani nechcel, ani nemohol lutrie obohacovať.

– Ale to je čudné číslo, – pokračoval ďalej Brožek sám, – budeže 1847-my rok komusi pamätný. Veď – nech si to len povážia, hlavná trefa, ktorá dvestokrát tisíc vyhrala, je číslo 1847. Teda tento nový rok vyhra1, komusi toľkú sumu peňazí.

Len teraz počal jeden zo spoločnosti oči vyvaľovať, za uchom sa škrabať a na stolici sa hniezdiť. Bol by sa rád spýtal čosi, ale sa zas čohosi bál, ale keď sa Brožek len aj ďalej tomu číslu čudoval a čiesi šťastie obdivoval, vždy jasnejšie svitalo v Šúplatovej hlave.

– Nuž, akože je to, ako? – spytoval sa už celý prevrátený.

Brožek vari nikdy nebol taký ochotný vo vysvetľovaní ako teraz, a vskutku tak zreteľne predniesol vec Šúplatovi, že tento ani mak nepochyboval viac o tom, že žreb jeho vlastnej kuchárky vyhral dvestotisíc. Tu sa mu začala chyža dookola krútiť, v hlave mu hučalo a v duchu videl Hurdálkovú, jej slová mu zneli do uší ako hlas anjela strážcu; razom sa mu teraz zdalo, že vidí všetko, o čom prv vedieť, čo prv vidieť nechcel, ako Ľudmila za inými pozerá, ako Hovorková len parády chce vytínať, vari aby dlžníkov oslepila a bohatých frajerov prilákala; teraz ju čuje, ako Brožka víta a Ľudmile pre Milenského stoličku podať káže, ako mu pred nosom dvere zatvára, slovom, všetko sa mu vidí teraz tak, ako Hurdálková hovorila.

A nad všetkými týmito obrazmi svojej mysle videl Ilonu.

Nikdy sa mu ešte táto jeho verná slúžka nezjavila v takom svetle ako teraz, jej tvár videl ako tvár anjela, videl ju ďalej s vyhrnutými rukávmi dlážku drhnúť, chyžu usporadovať – a na jej truhle sa presúšali veksle.

– Jaj, čert ma tu po týchto bruchoslavických parádach, tam – tam. ja vidím obraz pravdivej ženy. Lež ako sa teraz von dostať? – Takto si Šúplata šeptal – a v tom okamihu zabudol na všetko predchádzajúce, nevidel nikoho, neočul nikoho, až keď už mal chuť načisto zutekať, padlo mu oko na Brožka, ktorý ho tak meral, že mal svoje ostré oko celkom naňho uprené, a toho sa tak ľakol, že razom chmatol svoju trstenicu, schytil širák a poberal sa ku dverám. Keď bol Šúplata pri dverách, Brožek sa rozosmial a čosi šeptal Ľudmile, ktorá tiež pyšteky zalryzovala. Šúplata sa ešte raz obzrel – jeho oko sa však zas stretlo s Brožkovým, takže ani to, čo chcel naposledy povedať, nemohol – a len tak, ako sa vraví, od kľučky sa odoberúc, hrbolcoval dolu schodmi.

Teraz nastávalo nové nastrunenie harfy. Nikto z prítomných nechcel začať reč.

Hovorková sa stavala, ako čo by sa hanbila za takého hosťa, ale vo svojom srdci smútila trochu, lebo sa jej zdalo, že jeden istý sokol odlieta, medzitým čo druhý, neistý, ešte len obletuje okolo nadstaveného osídia. Tento sa jej lepšie páčil, zato ho nechcela lapaním tamtoho poplašiť. Potešovala sa v duchu len tým, že čo priam by aj sokol Brožek uletel, ona predsa ešte sokola Šúplatu svojimi kumštami spiatkom privábi.

Šípila, prečo Šúplata odbehol, lebo tú jeho Eifersucht často vybuchovať videla, ale znajúc dobre toto pole mužskej náruživosti, dôverovala svojim schopnostiam, mysliac len tak pre seba, že ona Šúplatu uspokojí.

Ľudmila sa pod noštek usmievala, Brožek a Milenský čakali tiež čosi, ale predsa len na tamtoho prišiel poriadok začať, čo on aj najspôsobnejšie vykonal. Dal sa totiž s Ľudmilou žartovať – až sa jej tak položartom-polonaozaj za milenca navrhoval – ak by ešte takto dakoho v srdiečku zarytého nemala.

A Hovorkovej nič iné nebolo treba ako to, ona to najradšej videla keď sa Brožek mal okolo Ľudmily. Chcela priam rozkazovať Ľudmilke, aby pripravila čaj pre hostí, ale vidiac, že sa Brožek s ňou dobre zabáva, tašla sama. A to bola pre Milenského voda na mlyn, lebo tento náš šuhaj sa už tak bál Hovorkovej, že sa mu zdala byť ako diabol, a keď odišla, cítil sa ako od diabla oslobodený.

Ale teraz sa Milenský aj na samého Brožka hneval, lebo videl, že sa on len okolo Ľudmilky obracia a na nahováračstvo celkom zabúda. Už mu aj znamenia dával, aby začal svoju prácu, a teraz mu práve svoju nevôľu po latinsky dal najavo. Ale Brožek mal čosi v hlave, čomu Milenský nemohol porozumieť, a tak sa ani na Milenského veľmi neobzeral, ale sa len okolo Ľudmily vrtel. Túto počínal už tiež omŕzať, lebo by si ona bola rada v neprítomnosti Hovorkovej s Milenským dač poštebotať, lež Brožek to vedel prekaziť.

– Vieš čo, – hovoril Milenskému, keď tento dobiedzal doň, aby robil, čo má, aby sa presvedčil, ako stojí jeho budúcnosť s Ľudmilou, – vieš čo, – povedá, – teraz pôjdeme domov, a ty dnes nič nesmieš zvedieť. Nechaj tvoj osud len na mňa. Ver mi, že všetko dobre vypadne, ale nesmieš sám vŕtať.

– Vari aby si ty mal viac času... – odsekol Milenský a celý zblednutý hľadal svoj širák. Medzitým išla Hovorková s čajom a prinútila ešte ostať oboch, kvôli Brožkovi totiž aj Milenského. Potom vodila tamtoho po svojich chyžiach, chválila sa svojím Jankom Dávidom, lichotiIa mu, a tak sa s ním láskala, ako čo by ho sama chcela za muža mať. Brožek vystrájal fígle so starou aj s mladou a to všetko namiesto ohovárania Šúplatu, namiesto nahovárania Ľudmily za Milenského – a Milenský to všetko videl a zahorel nenávisťou k Brožkovi. V tomto okamihu by ho nebol ľutoval sekať. Najhoršie bolo preňho vidieť, ako sa aj Ľudmila s Brožkom dobre zabáva. Toto ho do omdletia ducha priviedlo tak, že nebol schopný na dáky skutok. Hlava mu horela divým ohňom – vtom lapil svoj šírák a poberal sa preč, sklonenou hlavou k zemi prehodil pár potupných slov k Brožkovi – ako k zradcovi jeho priateľstva, ako k pôvodcovi svojho nešťastia a chladne sa pokloniac starej a mladej, opustil chyžu. Brožek by už bol rád napravil všetko, ale bolo neskoro; chcel aj sám odísť – bojac sa o svojho priateľa, lež Hovorková sa skoro naňho privesila, len aby ho zadržala.

Milenský. ani nevedel, ako prišiel domov a celú noc prezúfal a prebolestil. Brožek sa síce tiež dlho nebavil u Hovorkov – ale k Milenskému sa už doklepať nemohol.

Tu vidíme, že každá prepiatosť necháva za sebou omdletie. Ani priateľovi to nepristane, ked priateľov pokoj na próbu stavia. Túto sententiam moralem porúčame medzitým, než ďalej postúpime, nášmu láskavému čitateľovi na svedomité pováženie a „aplikáciu“ na seba.

[upraviť] 9

Šúplata bežal od Hovorkov ako blázon. Na ceste len tak hlavu strčil medzi dvere do Hurdálkov a vyrapotal: – Pravdu, veľkú pravdu mali, pani Hurdálková, – a s tým fujas matias utekal ďalej. Darmo vybehla za ním Hurdálková, darmo volala jeho poctivé meno, on len cválal po uliciach – až sa pri svojom vlastnom dome zastavil. A tu ani nešiel rovno do svojej chyže, ako mal starú obyčaj, ale hneď do čeľadníka k Ilone.

Zastal si ku kachliam, ohrieval sa, šúchal rukami a nevedel, ako sa má prihovoriť milej kuchárke. Lež predsa mu prišlo na um: – Ale, povedá, – čože si lepšie nezakúrite, Ilonka moja?

Ilona sa tak trhla, ako čo by ju bol dakto po papuli fľasol, keď očula tak pekne hovoriť svojho pána, lebo od Silvestra mal on papuľu akúsi nadutú a Ilone máločo dobré povedal.

– Ej no – kde nabrali tú Ilonku? – posmešne sa ho spytovala slúžka.

– A čože si to pigľujete, Ilonôčka moja drahá, – počal sa žartom spytovať Ilony pigľujúcej biele šaty.

Ale tá mala hneď odpoveď.

– Hm – čo pigľujem? Ich krágliky na sobáš a môjmu kulifajovi košielenku – tiež na sobáš. Myslia si vari, že sa ja nemôžem vydať zato, že som pätnásť zlatých do lutrie vyhodila a že mi ich oni nechceli vrátiť za môj lós?

– Hm, hm, – dudlal si pod nos Šúplata, – ona ešte sotva vie, že vyhrala; ale doparoma, ako sa len dám do toho. Začal teda nahlas k Ilone:

– Ach, Ilonka moja, Ilonka! Čo viac sa obzerám po tých bruchoslavických pannách, vždy sa len väčšmi presviedčam o tom, že je to pravda, čo ste mi vy o nich už dávno hovorievali: samá svetská márnosť, pán boh nech ma chráni – nikdy mňa ani jedna z nich mať nebude!

Ilone sa usmievalo šťastie, lebo badala, že zas dakoľko rokov prebehne; čo ona sama bude gazdovať u Šúplatoviech Ďorďa.

– Ej, dajbože, aby si naozaj zhnusili tie mazleny, tie márnotratnice, tie klebetnice, tie šlumpy, tiee – tie bruchoslavické panny. Veď to nič nevie, len sa frntiť, len po báloch sa blázniť, širáky nad širáky, vikliere nad vikliere, šály nad šály nosiť – však som ja dávno hovorila, pre nich to nič nie je súce. Ale – nech si urobia, ako chcú, aby mne potom nepripisovali. Ja veru nedbám, čo urobia, to, ale len to si prosím, aby mi povedali, čo naozaj mienia, lebo mne sa triafa šťastie môj kulifaj nezabudol na mňa, a to je len predsa pravda, že stará láska nehrdzavie, a naposledy, keď chcú vedieť, ja mám...

Takto rečnila Ilona, ale dorečniť jej nedal Šúplata, čo bol všetok skonfundovaný a bál sa, že Ilona sa začne aj svojím vyhraným žreborn chváliť, lebo také trúfačné sa mu zdali jej reči.

– Nie tak, nie, Ilonka moja, – počal jej skákat do reči, – povedzme že si úprimné slovo. Ja ti už, duša moja, musím povedať – čo oddávna myslím. Ja nechcem nijakú Bruchoslavičianku, ale ani sa ďalej trápiť nebudem v tomto slobodnom stave; nie je dobre byť človeku samému, čítame v Písme svätom. Lež, vieš ty čo? Ja som už tak poznal tvoju vernosť, tvoju spravodlivosť, tvoju schránlivosť, usilovnosť, pracovitosť, že veru, čo len na teba pomyslím, vždy sa mi zdá, že by sme sa my dvaja len predsa najlepšie k sebe hodili. A ver mi, duša moja, že som teba vždy mal pred očami, kedykoľvek som si obzeral ženu. Sľúb mi teda, že...

– Ale, ale, čože to posmechujú – hanblivo sa uťahujúc od Šúplatu, hovorila Ilona, – ja taká stará, ja trochu aj krivá, ja chudobná.

– Dobre je, – šeptal si Šúplata, – ešte nevie nič o lutrii. Ale pravda – veď to len teraz v novinách prišlo. – Dal sa teda hlasito a úprimne rozprávať:

– Nabok všetky žarty – nabok všetko neúprimné sa uťahovanie! Ja som tiež v rokoch, a chudoba sem, chudoba tam, láska nehľadí bohatstvo. Či chceš – či nechceš, ale pomysli, že ja bez teba šťastný byť nemôžem.

– Ale, ale, och, no, ale akože to bude? – omykala sa Ilona, – veď by ma tie bruchoslavické panny zjedli od hnevu – a ani takých šiat nemám, už by som sa len tiež musela podľa ich stavu nosiť.

– Ja budem tvoj muž, tvoja ochrana, keď by ťa kto zjesť chcel, a šaty, o tom potom! Len mi ty sľúb! – Takto ju posilňoval Šúplata.

– No, – povedá Ilona, –keď to už len má a má byť, nech sa stane božia vôľa, čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Ja ich, mladý pánko môj – veru tiež veľmi, a to už oddávna ľúbim a chcem ich vernou manželkou byť.

Šúplata chytil Ilonu ako vrece zbožia, stisol ju a vylepil jej na tvár taký bozk (lebo božtek sa to nemôže menovať), že by sa mľasknutie bolo mohlo do tretích susedov očuť.

– Ach, to som si ja ani nezaslúžila, – odpovedala hanblivo Ilona, – ale keď je už tak... vtom otŕčal aj Ďorď svoje líce a bozk od Ilony bola druhá pečať vernej lásky.

– Lež ako k tomu, – starala sa teraz Ilona, – prípravy dáke sa len musia urobiť, veď sme nie vdovci.

Nič, nič, – hovoril Šúplata, – nijaké parády. Pôjde sa zajtra na faru, z fary pre dišpenzáciu, potom sa dáme aspoň raz ohlásiť v kostole, aby si ma bruchoslavické panny zo svojich lajstrov povytierať mohli, a po kázni hneď sobáš. A – punktum, koniec reči!

– Ale by to bolo možné – tak chytro? Čudovala sa Ilona, – no veď oni tomu rozumejú, a čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Aspoň nebudú mať ľudia času nás ohovárať, po sobáši nech ohovárajú, koľko budú chcieť.

– Tak – tak, nech ohovárajú, to sa mi páči, Ilonôčka moja, – a zas si bozkal svoju sľúbenicu Šúplata. A toto mu už len skôr pristalo – ako tam obšmietať sa okolo Ľudmilky, no či nie?

Veru hej, odpovie každý nefilister, majúci náhľad na vec.

Po tejto dohovôrke odišiel Šúplata do svojej chyže a skákal ako cap od veľkej radosti nad dvestotisícami – aké sa zajtra s jeho veksami spájať budú pri oltári.

– A to už len bude inakšia komasácia – lebo to viem, že Ilona moja nijaké dlhy nemá. – Tak sa potešoval.

Taktiež Ilona skákala vo svojej kutere od radosti, že bude pani Šúplatová.

– Len aby ho ešte do rána dakto neodviedol odo mňa, keď sa tu len všetko ľudia dozvedia. – Takto starostlivo si hovorila Ďorďova sľúbenica, a umienila si celú noc nespať a usilovne strážiť, aby sa nik k jej pánovi nedostal.

Ale aj Šúplata mal strach, aby sa Ilona nedozvedela, že je bohatšia ako on sám, a aby sa potom ozaj dáky kulifaj k nej nepriškrel, a tiež si zaumienil stráž držať nad svojou sľúbenicou. To bolo pekné, ako obaja len čo kde šuchlo – razom vyskakovali zo svojich chyží a najprv Šúplata sa ubehal a pod bránou opitého kulifaja nájduc, von ho vyšmaril, ale potom zas Ilona Hurdálkovú tým odpravovala, že pána nieto doma. A obaja mali veľkú radosť zo seba, keď si potom vysvetľovali jeden druhému, prečo to robia.

– Ako by to bolo – keby nemali pokoja? – hovorila Ilona.

– Ako by to bolo, keby sa už k mojej sľúbenici takí chalani, ako je ten mlynársky tovariš, vláčili? – odpovedal Šúplata.

A tak nepokojne prešla u Šúplatovcov tá noc pred Troma kráľmi tohto bežiaceho roku, lebo až do rána nespal pokojne ani on, ani ona, totiž ani Šúplata, ani budúca Šúplatová Ilona.

Ale kým si oni vychodia potrebné svedectvá a dišpenzácie – my nazrieme trochu k Milenskému.

Trojkráľová noc bola pre Milenského najhroznejšia zo .všetkých prebdených nocí v jeho živote. Ani sa nevyzliekol zo šiat, keď líhal, ani sa teda neobliekal včasráno na Tri krále. Povstal celý zblednutý a prechodiac sa po chyži, zmýšľal už len, ako by sa dostal von z Bruchoslavíc. Doteraz ho v tomto obmedzenom hniezde len Ľudmila a Brožek zdržovali. Ale teraz – pusto mu je pred očami. Tieto postavy majú teraz preňho celkom inú farbu ako doteraz. V Brožkovi vidí diabla, v Ľudmile anjela, ktorý mu ukazuje z Bruchoslavíc cestu von a žehná jeho kroky na ceste slávy. „Posvätenie sa národu,“ tieto slová vidí napísané na bráne svojho osudu.

– Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj, – takto si povedal – a zakryl oči trasúcimi sa rukami.

Vtom vstúpi do chyže Brožek, lež nebol to už ten včerajší Brožek. Vážny a skôr smutný ako veselý. Podáva ruku svojmu priateľovi, ale ten ju odstrčil.

– Ty si môj zradca! – studeno hovoril. – Ja som tvoj najvernejší priateľ, – odpovedal ticho Brožek.

– Ty si ma oklamal, – odvetil na to zas Milenský a dal sa ďalej doňho tak, že Brožkovi už ľúto bolo. Osvedčoval sa, že včera musel tak robiť – a zaklínal sa mu sväto-sväte, že na tom pracuje, aby sa Ľudmila jeho ženou stala.

– Už som prestal vo všetko to veriť, – zapochyboval nad všetkými jeho rečami a sľubmi Milenský.

– Dnes pôjdeš ešte raz so mnou k Hovorkovej, a tu máš na závdavok moju statočnosť, moju osobu, môj život, všetkým týmto ti stojím za to, že ti Hovorková sama Ľudmilu dá do náručia.

A toto s takou istotou hovoril Brožek, že Milenský sa cítil byť k nemu nanovo priviazaný.

– Dnes bude smiechu po Bruchoslaviciach, usmievajúc sa hovoril Brožek potom, keď mu Milenský sľúbil, že pôjde s ním k Hovorkovej, – a ak sa neklamem, máme sa o tejto histórii aj dosť noviel a noveletiek načítať.

– Možno, – odpovedal trochu upokojený Milenský, – možno z toho povstane aj román, v ktorom ale Milenský bude predstavovať najnešťastnejšieho človeka na svete.

– O tom potom – lež aby som nezabudol, prichystaj ten tvoj rukopis mnou popečatený, – ešte aj toto so smiechom dodával Brožek a obzeral sa po pulpite. Milenský premŕvajúc sa v papieroch a v brožúrach, hľadal pakel, a nájduc ho na samom spodku, posmešne sa vyslovil:

– Tu ho máš, aby si sa presvedčil, že tvoje čary toľko vykonali pre môj rukopis ako tvoje sľúbené intrigy pre moju lásku.

– Priam toľko – ak nie ešte viac, – odvetil Milenského dobrý priateľ.

Potom sa rozišli – po kostole mali sa zas zísť. My ich však zanecháme a pôjdeme pozrieť, čo robia u Hovorkov.

Hovorková bola pobožná osoba aj po iné sviatky a nedele, ale na Tri krále – to odjakživa bývalo jej – ísť do kostola. Zavčasu sa teda aj teraz ako obyčajne vystrojila – a ešte nikoho nebolo v kostole, ona sa už vo svojej rodinnej stolici modlila. Ale odkedy do kostola chodí – nikdy ešte taká nepokojná nebola pred službami božími ako priam dnes. Lebo čím viac sa ľudia schádzali – tým viac obzerania sa na ňu, tým viac šeptania o nej bolo. To bolo už do nevystátia, ba by bola tuším z kostola vybehla, keby len trochu nebola hľadela na to, čo ľudia budú o nej hovoriť. Za posledné útočisko si vzala modlitbu a chcela sa celá do nej pohrúžiť, ale neviem, akú knižku mala, keď nemohla naskrze takú hlbokú nájsť, takže jej myseľ vždy len navrch vyliezala. Ba ani len z tej kázne si dnes nič nezachovala, bár pán farár tak kričal, že sa celý napriek tej trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak v hlave vrelo to šeptanie, to usmievanie sa a obzeranie na ňu. Už sa v duchu zas zariekala, že nepôjde viacej tak včas do kostola, lebo Bruchoslavičania ako vzdelaní a osvietení ľudia majú obyčaj vždy len na samú kázeň chodiť, takže z domu sa síce vyberajú pri prvom zvonení, ale namiesto do kostola idú po kmotrách, strynách, ujcoch., a čo ja viem akých svojich priateľoch – až trúfajú, že sa už kázeň začne. Tak sa stáva, že oni ešte pred kostolom zvedia všetky nové, ak sú aké v meste, klebietky a novinky.

Hovorková teda, ktorá mala tú slávu, že hneď všetko najprv zvedela, už nejeden raz taká nešťastná bola, že pre to svoje včasné chodenie do kostola len na ceste z neho sa o tom alebo inom novom dočula, čo ju tak mrzievalo, že už koľko ráz si zaumienila len neskoro chodiť do kostola, aby nemusela potom od hocakej meštianky sa o novinkách dozvedať. Ba viac ráz sa jej to prihodilo, že medzitým, čo sa ona v kostole modlila, dačo zaujímavé sa v meste stalo, o čom všetci ľudia chýr už do kostola doniesli a ktorí nedoniesli, teda sa ju pri kázni od susedov dočuli. Ale také dačo sa jej predsa nikdy nestalo ako teraz.

Kázeň sa jej už taká dlhá zdala byť – ako rok, nevedela sa toho amen dočkať. Už neverila, len skôr sa von dostať, ale vtom zahrmelo – amen. Lež ak sa hnevala Hovorková, doteraz na to samé šeptanie a obzeranie sa na ňu, mohlo ju od hnevu rozhodiť, keď na tie isté svoje uši, na ktoré s krikom povedanú kázeň neočula, teraz potichu ohlasované ohlášky očúvať musela, lebo veru krem všetkého žartu ohlasoval pán farár v mene blahoslavenej Trojice svätej poctivého mládenca pána Šúplatu Ďorďa s poctivou pannou Ilonou Škrabáčkovou, jeho budúcou, vernou a úprimnou manželkou, a to razom po prvý, po druhý, aj po tretí raz. Bolo to iba teraz dívania a divenia sa, šepotu a chechotu ani konca ani kraja, a Hovorková musela všetko zniesť.

Môže si môj láskavý čitateľ predstaviť, čo sa to všetko v srdci tejto šľachetnej matróny muselo ozývať. Ja o tom ani písať nejdem, lebo je to nemožné. K tomu ja som sám v Bruchoslaviciach odjakživa málo radosti nachádzal, zato ani túto hrôzu pre takú bruchoslavickú figúru, ako bola Hovorková – opisovať nejdem. Že to bola hrôza pre Hovorkovú, to vie síce každý, ale kto len raz bol v Bruchoslaviciach a zná tento ľud celkom na klebetníctve založený, klebetou počatý, zrodený, odplekaný aj pochovávaný – ten mi to uzná. Ona si už len v slzách obľahčenie hľadala, a zastrúc si oči bielym ručníkom – neobzerajúc sa ani na to, čo ľudia budú o nej hovoriť – utekala z kostola.

Šúplata s Ilonou pekne vyočúval svoje ohlášky po kostole predstúpili so svedkami pred oltár, a prv než polhodina odbila, boli oni obaja na večné veky vekov svoji, lebo čo boh spojil, to nijaký človek nikdy nerozlúči.

– No, nech sa už bár o zem hodí Hovorková, – hovorila potichu Ilona Šúplatovi, vychádzajúc pri jeho boku von z kostola.

Šúplata bol v dlhom kapute oblečený a Ilona mala na hlave rozmarínový veniec, šaty len také, aké mohli tak nachytro pozhľadávať, aby predsa obstála ako meštianka. Ostatné sa malo už len po sobáši doplniť.

– Či ju videli – ako sa metala? – spytovala sa verná manželka svojho manžela, ale tento nič neočul, nič nevidel – iba rátal tie sumy, ktoré sa mu ako následok tohto skorého sobáša dnes-zajtra na jeho stolíku zjavia. Tak došli s dakoľkými dobrými priateľmi do svadobného domu.

Ale Hovorková? Táto chudera nevedela ani kade ide, ba tuším potoky sĺz za ňou sa liali, tak nariekala – rozumie sa od hnevu. Ledva dotrielila do svojej chyže – keby len o dom ďalej mala ísť, bola by tuším tam spadla, celá mdlobou a žiaľom a hnevom premožená. Ale ako vstúpila do svojej chyže tak sa jej poľahčilo, lebo našla tam ľudí pre ňu teraz najmilších, akože by aj nie, keď sa jej celý zástup v kostole zhnusil – a tu u seba vidí Brožka a Milenského. Vo chvíľke pribehla aj Ľudmila.

V lone svojej rodiny a dakoľkých dobrých, nás milujúcich a ctiacich priateľov najlepšie si oddychujeme po verejných porážkach.

Sám Milenský prichodil pyšnej Hovorkovej akýsi milší a príjemnejší. Ale Brožek – no ten sa jej ukázal priam ako anjel potešiteľ. Všetci traja už vedeli, čo sa stalo, ale sa veľmi múdrili, aby stará ich furtácku radosť nezbadala. Všetky kumšty vynaložila síce Hovorková na to, aby ukryla svoj hnev, svoje pohnutie, svoj žiaľ, ale – predsa sa len kedy-tedy vyzradila – až naposledy celkom popustila svoj hnev. Po daktorých nepatrných otázkach a odpovediach nemôžuc už ďalej zdržovať u seba najnovšiu svoju novinku, spytovala sa svojich hostí, či vedia, čo je nové?

– A čo také? – razom sa všetci ohlásili, hľadiac na blednúcu tvár Hovorkovej, ktorá si takto začala:

– Ani by ste si nepomysleli, ani by sa vám nesnívalo – Šúplata – tá šepleta, ten hulvaj, tá nemotora, mal dnes so svojou dievkou ohlášky. Len nech si pomyslia, páni moji, tento gemeiner Mensch sa ešte opovážil ku mne prísť, moju Ľudmilu pýtať.

Ale tu sa ďalej nemohla premáhať, pustila sa do plaču z toho do nového šprihania na Šúplatu až tak zubmi zaškrípala.

– Mne takú hanbu vykonať! To neznesiem! Vláčil sa mi do domu, behal za mnou, prosil ma, aby som mu len dovolila do môjho domu chodiť! A pane ani mi len slova nepovedal, lež ja tam v kostole musím jeho sprosté ohlášky vyočúvať! – A zas sa rozplakala.

Ľudmila sa len tak bokom uškierala, Brožek mrdal fúzikmi – a Milenský tiež nesmútil so smútiacimi, ale sa v duchu radoval s radujúcimi sa.

– No – už ma ten doriadil, ten naničhodník, ten žgrláň, ten klát hnilý, smradľavý. Či ten bol hoden, aby som ho ja pustila do svojej chyže? Svoju dievku si vzal – a taký človek chodil k mojej Ľudmile – nie, to mi je nie možné zniesť, ja sa pominiem od hnevu, žiaľu a hanby. Veď si budú ľudia na mňa na ulici ukazovať! – Takto Hovorková celá rozhorekovaná nemohla vlastne konca nájsť tej svojej pesničke o Šúplatovi.

Ale Brožek už ďalej nečakal, vidiac, že je teraz pre jeho fígle príhodný okamih. Chytil Ľudmilu za ruku, bozkal ju, bozkal aj starej ruku a hodiac sa na kolená, dal sa prosiť:

– Ja mám dostatočnú satisfakciu z toho pľuháka ako pre toho anjela, tak pre pani babku, ale prv než ju vydám do rúk urazených, prosím o jedno!

Hovorková bola bez seba od radosti.

– Ó, ó, nech vstanú, nech vstanú, ja im všetko urobím po vôli, hovorila Brožkovi, dvíhajúc ho. Ale ten nechcel vstať hovoriac:

– Nie tak, prv nevstanem, kým mi nesľúbia tu pred týmto mojím najvernejším priateľom, že vyočujú a naplnia jednu prosbu, jednu horúcu túžbu môjho srdca.

Hovorková nechcela sľúbiť – ale keď len naliehal Brožek a vstať nechcel, sľúbila mu naposledy dodajúc, „ak len bude možné“.

– No tak, – vstávajúc hovoril Brožek, – tak ich prosím, pre blahoslavenstvo týchto dvoch dobrých duší, nech požehnajú lásku môjho priateľa Milenského a tu tejto vnučky Ľudmilky.

Hovorkovú tento žart tak rozišiel po tele, že sa rozpálila ako oheň, lebo ani také dačo nečakala, mysliac, že Brožek bude Ľudmilu pre seba pýtať, – To sa nemôže stať, ja som si myslela, že oni...

– Ale Brožek jej nedal dopovedať.

– No dobre, – povedá, – nechže ju mne dajú, teraz ju pýtam pre seba, prosím ich o Ľudmilku!

Všetci pozreli razom naňho, lenže Hovorková celkom iným okom, ako tamtí dvaja zaľúbenci.

– Áno, áno, – opakoval Brožek, – ja prosím o Ľudmilkinu ruku.

– Nech nežartujú, Herr von Brožek, to som si od nich nezaslúžila, – okríkla ho Hovorková, ale on stál na svojom a prosil už teraz celým citom na kolenách o Ľudmilu. Hovorková sa už celkom vážne obzerala po Ľudmile, keď sa tá ohlásila:

– Nikdy, – povedá, – nik iný nebude mojím manželom ako tento jediný anjel mojej lásky šľachetný Milenský, – a potupne pozrúc na Brožka, – pán Brožek, čo robíte?

– A ty mlč, – ohriakla ju stará, – a ich pán Milenský prosím, keby nás samých zanechali.

– Nie tak, Frau von Hovorková, – ohlásil sa Brožek, zdržujúc Milenského, – ja nechcem vyžobranej lásky. Ľudmila ma nechce, bár by mi ju babka mala vôľu dať. Lež poradíme si hneď, budeme hlasovať, ja môj hlas dám Milenskému a babka tiež Milenskému, teraz hlasujte vy ostatní.

Hovorková sa zasmiala, ale z privolenia nič nebolo.

– Čože by mi to bola za satisfakcia za Šúplatu – dať moju Ľudmilku za pána Milenského? A oni sľubovali aj mne satisfakciu. – Takto lapala Hovorková Brožka za slová, hľadajúc stadiaľto sa vykĺznuť.

– Hej – hej, pravda je. Nuž a čože by chceli, akú satisfakciu? Keby som im takto preukázal – že si Šúplata Ilonu vzal len zato, že vyhrala tých 200 000 zlatých z lutrie – mali by v tom satisfakciu?

– No to – on by sa aj so svojou šmatlaňou uspokojil, to ja viem, keby mu len doniesla toľkú sumu, ale pre mňa by to nijaká satisfakcia nebola. – Tak odpovedala na Brožkovu otázku Hovorková.

– Dobre, dobre – ale keby som potom zas to mohol vykonať, že by sa Šúplata bol prenáhlil a namiesto 200 000 len šmatlavú Ilonu dostal? spytoval sa zas Brožek.

– A keď budú oni takým bosorákom, že mi budú schopný túto satisfakciu za toho chumaja dať – potom privolím, dobre, nech si pán Milenský vezme moju vnučku za ženu.

Brožek na tieto slová skočil, ruku svoju do ruky Hovorkovej plesol.

– No tak, – povedá, – slovo stojí! Viktória –Viktória, tešte sa so mnou, ja viem s istotou, že si Šúplata vzal Ilonu len pre žreb, ktorý ona bola kúpila a ktorý šťastnou náhodou bol hlavnou treťou, – ktorý však ona predala, a Šúplata nevediac o tom a so sobášom sa ponáhľajúc, tak pekne sám seba natrestal. Toto mi verte – o chvíľu bude o tom každý kohút kikiríkať.

Tu bolo potom smiechu. Hovorkovej bola duša na mieste. A bár sa jej to trochu krivdilo za spisovateľa dať vnučku a svoje bohatstvá, predsa privolila láske našich zaľúbencov, požehnala ich ako dobrá matka. Potom sa strojil obed – a Hovorkovej sa Milenský vždy lepšie páčiť počínal.

Pri obede musel Brožek rozprávať, ako to vlastne bolo s tým Šúplatom. Dlho sa síce zdráhal, ale Ľudmila a Hovorková vedeli ho nahovoriť na to.

– Nuž, ako to bolo? Tak to bolo, že žid Renzef, ten čo sa to zo Schlossbergu presťahoval do Bruchoslavíc a čo to vraj aj židovským spisovateľom pri ktoromsi nemeckom časopise, bol huncút prešibaný, oklamal Ilonu, že vraj ten žreb je hotová banknota, za ktorú, ak si ju za pätnásť zlatých kúpi, dostane vo Viedni dvestotisíc. Sprostá hus sa dala židovi ošudáriť a dala za žreb pätnásť zlatých. Potom sa pochválila pred svojím pánom – a ten ju vysmial, vysvetliac jej, čo je to za ceduľa. Ona chudera v strachu, že pride o peniaze, ponúkla žreb svojmu pánovi, ktorý ju ale vyhnal.

Hovorková bola samé ucho, Milenský ale s Ľudmilou žili zas len sebe, svoje oči videli – ale iné ani nevideli, ani neočuli. – Ilona potom behala po celom meste – až našla jedného mladého blázna, advokáta, človeka ináč dobrého, ktorý, majúc jedného chudobného priateľa, rád by mu bol pomohol. Pomyslel si teda – že pomôže chudobnej dievke, a tých pätnásť zlatých – staví na šťastie svojho priateľa: ak vyhrá draho zaplatený žreb, nech má výhru jeho priateľ, ak nie – aspoň bude mať to vedomie, že oklamanej dievke vrátil peniaze.

– Ach – ach, –čudovala sa Hovorková, – ale ten advokát, viem, že teraz nedá svojmu chudobné– mu priateľovi ten žreb.

– To by bolo huncútstvo pred bohom aj pred každým mravným človekom, a takého huncútstva nie je schopný ten istý mladý advokát. Ja viem, že on z dvestotisíc ani groša si nepodrží. Hovorková sa čudovala Brožkovým rečiam, mysliac pre seba, že by ona veru aj huncútom rada ostala za 200000 zlatých.

– Nuž ale, vie o tom ten advokát, že jeho žreb vyhral?

– Vie, – odpovedal Brožek.

– A ten chudobný priateľ vie o tom, že žreb jemu darovaný vyhral? – Nevie,– chladno odvetil advokát.

– No, to nechápem – aspoň v Bruchoslaviciach takého advokáta nieto.

– Že nie? – spytoval sa Brožek a schopiac sa zo stolice, bežal do druhej chyže, kde v jeho kabani Milenského rukopis bol schovaný, ktorý hneď hodil na stôl, rozpečatil – a vytiahnuc žreb 1847, dal sa ďalej hovoriť: – Ale jesto v Bruchoslaviciach taký advokát, lež toho jeho chudobného priateľa nieto viac, lebo môj dvestotisícový priateľ Milenský nemôže sa viac od tejto chvíle chudobným menovať. A tu podal žreb svojmu priateľovi – ktorý, nevediac o čom je reč, len tak stŕpal, vidiac žreb, označujúci sumu hlavnej výhry. Milenský sa nechcel mať k žrebu, ale Hovorková počala naňho mihať, lež to by nebolo predsa Milenského zmútilo. Brožek vedel Milenskému usporiť reč a zdráhanie sa. Všetci mu leteli do náručia a chceli so slzami odplácať jeho veľkomyselnosť, lež on sa rozosmial:

– No, – povedá, – čo sa vám robí, za pätnásť zlatých mi ďakujete? To ma ani neoslavuje – ja som už inakšie sumy povyhadzoval bez úrokov a vďaku.

Hovorková rástla od radosti a bola by až do povaly narástla, keby len trochu ohybnejšie kosti bola mala.

– Ja som sa prehrešil proti tebe, – začal sa kajať Milenský.

– Hej? – žartoval Brožek, – no, to je pre mňa veľká satisfakcia za tvoje dišputácie, že uznávaš! Slovenský spisovateľ uznáva svoje chyby. To musíme dať do novín!

– Ja som sa prehrešila proti vám, pán Milenský, – takto sa zas kajúcne ohlasovala Hovorková. Ale Milenský vyznával, že on nemá čo odpúšťať. Figliar, myslel si, že by potom, keď by veľkomyseľne odpúšťal Hovorkovej, aj on ju odprosovať musel, lebo si bol dobre vedomý, že jej nejeden raz zacietol.

– No ale, braček Jarko, – spytoval sa Brožek Milenského, – povedzže mi teraz, povedz, kto viac vykonal, či moje intrigy pre tvoju lásku, či moje čary pre tvoj rukopis?

– Nemám teraz slov, aby som mohol... – citom celkom premožený počal hovoriť Milenský, ale Brožek nedopúšťal vystupovať sentimentálnosti.

– Halibali, trci-frci, už by si zas romantizoval, ty antiromantik. Čo len chceš? Dal som ti pätnásť zlatých, a aby si mi ani tie nebol dlžen, vrátiš mi ich tak, keď ich Šúplatovi obetuješ na svadbu – a koniec reči. Ak ma nechceš uraziť, ani to viacej nespomínaj.

Potom dal tento junácky šuhaj ešte požehnaní budúcim mladým manželom a seba ako skorého družbu odporúčajúc ich priateľstvu odišiel veselý domov.

Hovorková s Milenským porobila poriadky na svadbu, ale mladoženích s nevestou robili poriadky čo sa božtekov a ich srdiečka týka, ale najmä vo veci budúcej cesty do Viedne pre 200 000 zlatých, ktorú hneď na tretí deň po svadbe – a tak už na druhý týždeň ustanovili.

Nám teraz už nič neostáva, ako dáko poriadne zavŕšiť Tri krále.

Ale kde a ako?

Tu, u Hovorkov, nieto ani svadby, ani bálu; hľa – veď bálu nieto ani v celých Bruchoslaviciach. Poďme teda ešte trochu aspoň do svadobného domu. Keď sme reku začali Silvestra u Šúplatov dokončíme tam aj Tri krále, aby sme in facie loci pamätnú históriu, ktorá sa od Silvestra do Troch kráľov tohto roku v Bruchoslaviciach prihodila, dokonávať sa videli a presvedčili sa, že dlhé do vohľadov chodenie, alebo vlastne vo vohľadoch bývanie, predsa len je istejšie ako také náhle zaľúbenie.

[upraviť] 10

Prichodí mi hovoriť o Šúplatovi. Nebola uňho veľká svadba, ako sa to aj čakať mohlo. A bár by ani tak dlho nebola trvala – ako trvala.

Prečo?

Preto, že Šúplatovi aj to dlho bolo čakať, keď maličká rodina a svedkovia sobáša do večera pri poháriku vína a dobrej husacine vysedávali. Rád by bol býval už sám so svojou Ilonou. Hľadel si to síce nahradiť tým, že zakaždým, čo len von vyšla, vždy za ňou vybehol, ale nič si s tým nepomohol. Lebo mu nikdy nemohla vyrozumieť, čo chce, čo pýta.

– Pane bože, čo len chce vždy odo mňa? – Takto sa sama seba spytovala Ilona, – čo len, aký črep chce? A že vraj aby som ho nestratila. Ale ja budem črepy opatrovať? Aký črep, čo za črep?

Keď tak pod chvíľou len vybiehal Šúplata za Ilonou, prorokoval Šúplatov krstný otec Ďuro Múka, mlynár, šťastné manželstvo a za každým proroctvom vsotil pohár do seba.

– Veď, – povedá, – ani len na chvíľu nemôže byť bez nej.

A ostatní prisviedčali – až povyprázdňovali džbány. A vidiac, že Šúplata neposiela po nové víno odobrali sa aj oni na svoj pokoj.

Ako posledný vychádzal z chyže, zaprel Šúplata sám za ním dvere a odrazu sa dal do svojej Ilonôčky s otázkou, až na mrzutý tón už vychádzajúcou.

– Ale čože mi už raz nepovieš, kde máš ten žreb, aby si ho potom dáko nezapotrošila. Ty ešte ani sama nevieš, že tvoj žreb...

– Ale veď sa dosť hlavy nalámem na tom črepe, či žrebe, či čo je to, veď ja tomu ani nerozumiem. – Tak sa Ilona vyhovárala a akýsi strach sa jej počínal kosťami prechodiť.

– Nuž, – ohriakol ju Šúplata, – či žreb, či lós, jedna strela, dosť na tom, daj mi tú ceduľu, čo si to za ňu pätnásť zlatých Renzefovi dala!

– Ahá – ach no, viem, viem už teraz. Kto by teraz na pätnásť zlatých myslel, keď ma také štastie stretlo. ja reku že je to dáka interesová kniha, ktorú mladý pánko hľadajú, ak by reku bol dakto interes doniesol. Ach – a ono je to tá ceduľa, čo si mi to nechcel za ňu vrátiť peniaze? Ale som ja len naozajstný blázon bola vtedy, že som sa tomu Renzefovi dala tak okabátiť. A ako si ma ty nemilosrdne hrešil, ja som si skoro zúfala.

– Nože netrkoc mi už toľko za ušami, ale dones ceduľu,– rozkazoval netrpezlivo Šúplata.

– Vari ma chceš zas hrešiť, že som si tých pätnásť zlatých radšej na svadbu nenechala? Či nie? Ale mi sľúb – že ma nevyhrešíš. Bár si ma ty odohnal neodohnali ma inde.

A s tým sa šmotŕňala von. Šúplata sa prechodil veľkým krokom po chyži. Ale Ilona nedala na seba dlho čakať a v okamihu vpálila dnuka a šmarila na stôl piatku a tri strieborné dvadsiatniky, usmievavo vraviac:

– Vidíš, muž môj, vidíš; že som ti ani tých pätnásť zlatých nestratila, ktoré som sama už mala za stratené. Tak, hľa, pán boh vzbudí vždy dobrého človeka.

Lež nevedela si vysvetliť, prečo Šúplata tak oči treští a ako päste vyvaľuje.

– Žreb daj, ináč ťa tu zachlomaždím! – zhurtoval z celého hrdla pán manžel. – Žreb, či 1ós, čiže tú istú ceduľu, ktorú si mi na Silvestra aj na Nový rok tu, kde teraz stojíš, ponúkala, tú ceduľu mi daj, to ti hovorím!

Ilona, chudera, nevedela už ani dobre stáť od strachu.

– Nuž veď som im ju, mladý pánko, dva razy dávala, a prečože ma vtedy hrešili a von aj s ceduľou vyháňali.

– Kde si dala 1ós s tým rokom 1847 – hovor! Tak nanovo hrmel Šúplata.

– Ja už 1ós nemám – a rok 1847 majú tam v tej knihe, mladý pánko. – Tak chcela ukrotiť Šúplatu, ale ten len dorážal na žreb.

– Nože, nech sa už len nehnevajú, mladý pánko, veď im ja tú ceduľu donesiem; pán Brožek mi ju odkúpil – a ten mi ju veru zas prepustí. Čo som sa naprosila starého pána – nechceli mi ju odkúpiť, až som na ulici stretla mladého, a tento dobrý mladý pán mi na moje prosby vyčítal hneď hen tých istých pätnásť zlatých. Ale keď im toľko záleží na tom – nuž veď im ju donesiem. – A schytiac peniaze zo stola, ponáhľala sa von.

Šúplata sa pleštil na posteľ, a tak ťažko vydychoval, že by človek bol myslel, že ho v okamihu porazí. Srdce mu stískalo čosi – a po chrbtovej kosti sa mu zimnica prechodila. Dal sa rozmýšľať o svojom veľkom nešťastí, lebo to na prvé pomyslenie vedel, že Brožek nie je taký blázon, aby vydal žreb, ktorý 200 000 vyhral. A toto mu tak prišlo k srdcu – že sa celý rozľútostil a rozplakal, takže sa nielen celý jeho dom a dvor, ale celá ulica od kriku ozývala. Po trojhodinovom plači sa mu predsa obľahčilo trochu na srdci.

– Tam , – povedá, – mojich dvestotisíc zlatých, – a s tým obrátiac sa na druhý bok, tak tuho zaspal, že ho ani Ilona svojím buchotom nezobudila.

Pani Šúplatová skutočne išla k Brožkovi. Na ceste ju stretol Renzef, ktorý sa priam k nej poberal. Chcel jej odkúpiť lós, že vraj jej dá sto zlatých zaň. Šudier, chcel ju zas ošudáriť, ale ona celá uplakaná ho prosila – či by jej nevedel takú ceduľu zaopatriť, lebo že vraj pán sa jej veľmi domáha. Židisko sa poškrabal za uchom – a myslel na druhé šudierstvo, keď sa mu toto nepodarilo. Ilonu Šúplatovú, keď prišla k Brožkovi, odoslali k Milenskému, ktorý jej síce ukázal ceduľu, ale namiesto nej dal jej ešte pätnásť zlatých a odoslal ju spiatkom s tým úprimným vinšom, aby ju pán boh dlho-dlho v šťastnom manželstve s pánom Šúplatom zdržoval.

Tak s tridsiatimi zlatými sa vrátila Ilona domov v tej nádeji, že sa tými novými pätnástimi zlatými, ktoré jej pribudli, jej pán uspokojí.

Ako sa Šúplata prebudil a ako on svoju paniu trstenicou mastieva, o tom už rozprávať nebudeme. Dlho by nám to trvalo – a mohli by sme tým daktorej inej pani Šúplatovej aj uškodiť, keby sme to tak dáko živo vykreslili, že by daktorý podobne oklamaný ženích ľahko palicu schytil a svoju Ilonu vymastil.

Lež to sa len už teraz spýtať môžeme, a to nielen v bruchoslavickom kasíne, lež aj veľacteného nášho obecenstva: Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach? Lebo ona je usilovná v navštevovaní trhov, jarmokov a, slovom, rínok je jej najmilšie miesto.

Tento párik je teda druhý párik v Bruchoslaviciach, ktorému je ten čas od Silvestra do Troch kráľov najpamätnejší na svete
    * Čas poslednej úpravy tejto stránky je 10:31, 31. marec 2006.
    * Obsah je k dispozícii za licenčných podmienok GNU Free Documentation License.

    
Ako sa pripravujú americké zákony
Z Wikisource
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Táto stránka si vyžaduje redakčnú úpravu.
Znamená to, že nezodpovedá štandardom alebo konvenciám Wikisource a je potrebný zásah redaktora.

I. ÚVOD Cielom tejto pri ručky je čo najjednoduchším spôsobom oboznámiť čitatel'a s pomerne komplikovaným legislativnym procesom nášho federálneho zákonodarného orgánu, a to od vzniku myšlienky po právnej úprave až po publikovanie právneho predpisu. S problematikou činnosti zákonodarného orgánu by mali byť oboznámeni všetci občania, aby lepšie porozumeli nielen každodenným správam v dennej tlači, ale aj diskusiám dotýkajúcim sa činnosti Kongresu. Dúfame, že táto priručka umožni každému občanovi lepšie pochopiť zákonodarný proces na federálnej úrovni, ktorý zohráva mimoriadne významnú úlobu v našom zastupitel'skom systéme. Samotný priebeh zákonodarného procesu je pritom skutočnou zárukou demokratického života v USA. Dôraz, ktorý tento proces kladie na ochranu menšin, umožňuje, aby všetky strany, ktoré sa na ňom zúčastňujú, mohli zverejniť svoje stanoviská, a tiež aby sa ich stanoviskám venovala zaslúžená pozornosť. Skutočnosť, že legislativny návrh sa stáva zákonom iba na základe súhlasu oboch snemovni Kongresu, možno označiť za mimoriadnu prednosť nášho zákonodarného mechanizmu. Priamym výsledkom otvorenej a konštruktivnej diskusie, ktorú podporuje naša Ústava, je pritom často podstatné skvalitnenie obsahu predkladaných legislativnych návrhov (formou dodatkov), alebo odmietnutie nevhodných návrhov. Vzhl'adom na skutočnosť, že úplná väčšina legislativnych návrhov pochádza zo Snemovne reprezentantov, v nasledujúcich častiach zameriame pozornosť predovšetkým na túto komoru zákonodarného orgánu.
II. KONGRES Článok l, odd. 1 Ústavy Spojených štátov amerických konštatuje: "VŠETKA ZÁKONODARNÁ MOC UVEDENÁ V ÚSTA VE NÁLEŽí KONGRESU SPOJENÝCH ŠTÁTOV, KTORÝ SA SKLADÁ ZO SENÁTU A SNEMOVNE REPREZENTANTOV." Senát pozostáva zo 100 členov - dvaja z každého štátu bez ohľadu na počet jeho obyvateľov - ktorých volia občania v súlade s ustanoven iam i 17. dodatku Ústavy USA. Tento dodatok zmeni I predchádzajúci ústavný spôsob výberu senátorov, pri ktorom ich volili zákonodarné orgány v jednotlivých štátoch. Senátor musi mať najmenej 30 rokov, musi byť občanom Spojených štátov amerických deväť rokova pokiaľ bude zvolený, musí mať trvalý pobyt v štáte, ktorý reprezentuje. Senátori sú volení na 6 rokov, pričom jedna tretina senátorov sa vymieňa každé dva roky. Funkčné obdobie oboch senátorov z jedneho štátu je uspôsobené tak, aby sa neukončilo naraz. Z dvoch senátorov reprezentujúcich v rovnakom čase jeden štát, senátor, ktorý bol zvolený skôr - alebo v prípade, že boli obaja senátori zvolení zároveň, ten senátor, ktorý bol zvolený na celé obdobie, sa označuje ako senátor "senior". Druhý senátor sa označuje ako senátor "junior". Ak niektorý zo senátorov počas svojho funkčného obdobia zomrie, alebo sa vzdá svojho poslaneckého mandátu, môže zákonodarný orgán štátu zmocniť guvernéra, aby do najbližších volieb dočasne menoval jeho náhradníka. Pokiaľ by tak zákonodarný orgán neurobil, guvernér štátu, ktorý senátor zastupoval, musí vyhlásiť osobitné volby. Väčšina štátov USA zverila svojim guvernérom právomoc menovať takýchto dočasných náhradníkov. Každý senátor má pri hlasovaní v Senáte jeden hlas. V roku 1989 sa utvoril v poradí stoprvý Kongres. Snemovňa reprezentantov pozostáva zo 435 členov, ktorí sa volia vo všetkých 50-tich štátoch každé 2 roky podľa počtu ich obyvateľov. Počet 435 sa ustálil v roku 1910 na základe v poradí už 13. sčítanía obyvatel'stva, ktoré sa v súlade s čl. l, odd. 2 Ústavy USA koná každých desať rokov. Počas 87. Kongresu sa počet jeho členov dočasne zvýšil na 437, aby novopríjaté štáty Havaj a Aljaška mohli vyslať do tohto orgánu po jednom zástupcovi. Ďalšie zvyšovanie počtu členov snemovne už nie je želatel'né - nakol'ko, ako ukazuje aj priklad brítskej Snemovne obci zloženej až zo 651 členov - vo vel'kých orgánoch sa ťažko udržuje potrebná disciplína. Ústava USA obmedzuje počet reprezentantov tak, aby jeden reprezentant nezastupoval viac ako 30 000 voličov. Na základe tvorby volebných obvodov však v minulosti dochádzalo k tomu, že kým jeden reprezentant v konkrétnom štáte zastupoval viac ako 900 000 voličov, d'alší z toho istého štátu iba napriklad 175 000 voličov. V roku 1969 však Najvyšši súd 1 vyhlásil zákon štátu Missouri, ktorý povo¬ľoval maximálne 3,1% odchýlku od celoštátneho priemeru v počte voličov pripadajúcich na jeden volebný obvod, za protiústavný. Najvyšsí súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že rozdielom vo veľkosti jednotlivých volebných obvodov je možné zabrániť, a preto pokiaľ takého rozdiely vzniknú, sú protiústavné. Tým vlastne interpretoval aj svoje predchádzajúce rozhodnutie požadujúce, aby pri volbách do Kongresu dochádzalo "v maximálnej možnej miere k zrovnoprávneniu hlasov všetkých voličov". Zákon z roku 1967 zrušil spôsob volieb do Kongresu, ktorý umožňoval, aby sa reprezentanti volili na územi celého štátu, a zaviedol vytváranie volebných obvodov (to sa samozrejme neuplatňuje v pripade, že niektorý štát vysiela do Kongresu iba jedného reprezentanta). Reprezentant musí mať 25 rokov, musí byť aspoň 7 rokov občanom Spojených štátov amerických, a pokiaľ je zvolený, musí mať trvalý pobyt v štáte, ktorý zastupuje. Pokiaľ reprezentant počas výkonu svojej funkcie zomrie, alebo ak sa vzdá svojho mandátu, guverenér štátu je povinný vyhlásiť osobitné volby, ktorými sa doplní uvoľnené miesto na zvyšok funkčného obdobia. Každý reprezentant má pri hlasovaní v snemovni jeden hlas. Okrem zástupcov jednotlivých štátov je v Snemovni reprezentantovaj zástupca (resident commissioner) z pridruženého územia Portoriko a další zástupcovia z Kolumbijského dištriktu, Americkej Samoy, ostrova Guam a Panenských ostrovov. Všetci tito zástupcovia majú rovnaké oprávnenia ako ostatní reprezentanti pochádzajúci z jednotlivých štátov USA, s výnimkou hlasovacieho práva. Na základe ustanovení 2. oddielu 20. dodatku Ústavy USA sa Kongres schádza na svoju schôdzku najmenej raz do roka, a pokiaľ sa zákonom nestanovi iný dátum, jeho zasadnutie sa začina napoludnie 3. januára. Funkčné obdobie Kongresu trvá dva roky. Začína sa v januári po roku, v ktorom sa konali všeobecné voľby, a rozdel'uje sa na dve zasadania. Na rozdiel od iných parlamentov postavenie Senátu a Snemovne reprezentantov v zákonodarnom procese je úplne rovnaké (s výnimkou výlučného oprávnenia snemovne, Kirckpatrick v. Preiser, 394 U.S. 526 (1969) predkladať návrhy finančných zákonov) a obe snemovne majú aj takmer zhodné právomoci. Preto nie je správne rozdel'ovať ich na tzv. "dolnú" a "hornú" komoru. Ústava oprávňuje každú zo snemovni, aby si samostatne stanovila vlastný rokovací poriadok. V súlade s tým sí Snemovňa reprezentantov prijíma vlastný rokovací poríadok vždy v prvý deň nového zasadania Kongresu. Senát, ktorý sa sám pokladá za stále činný orgán, pracuje na základe stáleho rokovacieho poriadku, ktorý iba občas novelizuje. Najdôležitejšou funkciou Kongresu je jeho zákonodarná činnosť. Právomoci Senátu sú však o niečo širšie, nakol'ko na základe jeho "odporúčania a súhlasu" prezident uzatvára medzinárodné zmluvy a menuje štátnych úradníkov. Pri ústavnej žalobe voči federálnym úradníkom (impeachment) má Snemovňa reprezentantov postavenie žalobcu (postavenie podobné postaveniu veľkej poroty v trestných procesoch) a Senát má postavenie sudcu, ktorý rozhoduje. Obe snemovne sa schádzajú na spoločné zasadanie 6. januára v roku nasledujúcom po roku, v ktorom sa konali volby amerického prezidenta, aby spočítali hlasy voliteľov. Pokiaľ sa žiadnemu z kandidátov na funkciu prezidenta ani viceprezidenta nepodarí získať väčšinu hlasov všetkých voliteľov, volí prezidenta Snemovňa reprezentantov spomedzi troch kandidátov, ktorí dostali najväčší počet hlasov voliteľov. Senát volí viceprezidenta spomedzi dvoch kandidátov, ktorí tiež získali najväčší počet hlasov voliteľov.
III. PRAMENE PRÁVA Myšlienky, ktoré predchádzajú prijatiu konkrétneho právneho predpisu, sa dajú asi rovnako ťažko definovať, ako miesta, na ktorých vznikajú. Zrodu každého právneho predpisu však musi predchádzať určitá myšlienka, ktorú niektorý z členov zákonodarného orgánu zostavi do podoby legislatívneho návrhu. Myšlienka môže vychádzať napriklad zo sľubov, ktoré dal svojim voličom v predvolebnej kampani a v ktorých sa zaviazal, že v prípade, ak bude zvolený, sa zasadí za konkrétnu úpravu určitej otázky. Celá predvolebná kampaň poslanca môže byť pritom založená buď iba na jednom, alebo na viacerých takýchto legislatívnych ideách. Legislatívny nápad však môže vychádzať aj z predcházajúcích praktických skúseností poslanca, keď postrehol potrebu určitej zmeny právneho predpisu či potrebu prijatia úplne nového právneho predpisu v určitej oblasti. V tejto oblasti sa môže prejaviť aj aktivita voličov, či už ako jednotlivcov, alebo ako členov rozličných spolkov, kolektívov či odborových zväzov. Formou petícií garantovaných prvým dodatkom Ústavy môžu napríklad voliči požadovať od svojho poslanca, aby sa zasadil za prijatie určitej právnej úpravy. Veľa mimoriadne kvalitných zákonov vzniklo práve takto. Vyplýva to zo skutočnosti, že práve organizácie, ktoré majú záujem na určitých právnych predpisoch, majú spravidla aj hlboké znalosti o právnom poriadku, ktorý sa na ne vzťahuje, a majú k dispozícii aj množstvo legislativnych odbornikov. Pokiaľ si niektorý z poslancov osvojí takto predložený návrh legislatívnej normy, môže ho predložiť ako svoju inicatívu buď priamo, alebo v určitej modifikovanej podobe. Môže tiež konzultovať uvedené otázky s príslušnými legislatívnymi poradcami Snemovne alebo Senátu, aby predkladaný návrh spíňal požadované jazykové a formálne požiadavky. V súčasnosti sa pri inciciovaní právnych predpisov pomerne často využíva aj spolupráca s exekutívou. Zvyčajne sa začína formou osobitného listu člena prezidentovho kabinetu, vedúceho níektorej z nezávislých agentúr či dokonca samotného prezidenta. Adresátom takéhoto listu je spravidla speaker Snemovne reprezentantov (zvolený predseda Snemovne reprezentantov) a jeho obsahom je návrh právneho predpisu. Prezident má aj napriek mecha¬nizmu deľby moci, ktorý je zakotvený v čl. II odd. 3 Ústavy USA, povinnosť predkladať po určitom čase Kongresu Správy o stave Únie a odporúčať mu na zváženie také opatrenia, ktoré považuje za nutné a užitočné. Pomerne často obsahujú prezidentove správy vzťahujúce sa na stav Únie určité legislatívne myšlienky, ktoré sa neskôr prepracujú do formy legíslatívnych návrhov. Návrhy predložené exekutívou sa v snemovni dostávajú do niektorého zo stálych legislativnych výborov. Rozhodujúce pri tom je, či sa právomoc takéhoto výboru zhoduje s obsahom predkladaného legislatívneho návrhu. Súvisí to so skutočnosťou, že v Snemovni môže oficiálne predkladať legislatívne návrhy iba niektorý z jej členov. V takomto stálom výbore oboznamuje jeho členov s obsahom návrhu exekutívy priamo jeho predseda. Môže pritom prečítať iba predložený návrh, alebo môže doň aj sám zaradiť také zmeny, ktoré pokladá za potrebné alebo správne. Uvedená prax sa uplatňuje dokonca aj v prípadoch, keď politická väčšina v snemovni nie je totožná s prezidentovou politíckou príslušnosťou. Tiež je potrebné poznamenať, že neexistuje ústavné alebo zákonné zmocnenie, aby sa prezidentove odporúčania obsiahnuté v jeho správach akceptovali ako legislatívne návrhy exekutívy. Obsah prezidentových správ sa môže v stálych výboroch alebo ich podvýboroch posudzovať aj ako odporúčanie prijať alebo neprijať niektorý z legislatívnych návrhov. Za najdôležitejšiu súčasť pravidelnej komunikácie medzi exekutívou a legislatívou sa pokladá správa, ktorú prezident predkladá každoročne a ktorá obsahuje jeho návrh štátneho rozpočtu. Táto, spolu s výpoveďami úradníkov z rozličných oblastí exekutívy, ktorí sú prizývaní pred Schvarovací výbor Snemovne reprezentantov a Senátu, vytvára základ pre celý rad legislatívnych návrhov týkajúcích sa štátneho rozpočtu. V snemovní ich však už predkladá príslušný schvarovací výbor. Viaceré orgány výkonnej moci a nezávislé agentúry zamestnávajú štáby legislatívnych poradcov, ktorých úlohou je pripravovať vlastné legislatívne návrhy. Tieto predkladajú Kongresu zároveň so žíadosťou o ich prijatíe. Príprava legislatívneho návrhu si vyžaduje značné skúsenosti a šikovnosť. V nejednom prípade predstavuje legíslatívny návrh výsledok viac ako rok trvajúcej práce tímov odborníkov. Na základe rozhodnutia prezidenta alebo niektorého z členov jeho kabinetu sa podobnými úlohami zaoberajú aj osobitne ustanovené výbory alebo komisie. Procesný správny poriadok (Administrative Procedure Act) a Vojenský zákonník (Uniform Code of Military Justice) sú iba dva z príkladov právnych noriem, ktorých návrhy boli vypracované na základe podobných postupov. Aj výbory jed¬notlivých snemovní predkladajú niekedy návrhy zákonov po viac ako rok trvajúcich pripravných prácach spočívajúcich v štúdiu materiálov a zhromažďovaní výpovedí a stanovísk odbornikov. Niekorkoročnú prípravu v Kongrese si vyžíadal napríklad každý z legislatívnych návrhov vzťahujúcich sa na trestnú činnosť, trestný proces, súdnu moc a ozbrojené sily.
lV. FORMY ČINNOSTI KONGRESU Legislatívna činnosť Kongresu sa začína na základe uplatnenia legislatívnej iniciatívy. Formálne sa tak predkladá návrh na prijatíe jedného zo štyroch druhov materiálov, ktorými sa môžu snemovne Kongresu zaoberať. Týmito sú: legíslatívne návrhy, spoločné rezolúcie, zhodné rezolúcie a bežné rezolúcie. Najčastejšie sa predkladajú v oboch snemovniach legislatívne návrhy. Počas práce 100. Kongresu (1987-1988) v jeho oboch snemovniach sa predložilo 8 515 legislatívnych návrhov a 1 073 spoločných rezolúcií. Z tohto počtu predložili v Snemovni reprezentantov 5585 legislatívnych návrhov a 678 spoločných rezolúcíí. Pre väčšíu názornosť sa teraz zameriame na procesné postupy Snemovne reprezentantov a stručnú charakteristiku všetkých spomínaných formálnych materiálov. Legislatívny návrh sa všeobecne používa na iniciovaníe právneho predpisu, a to bez ohradu na to, či ide o právny predpis všeobecný alebo osobitný, právny predpis s trvalou alebo časovo ohraničenou účinnosťou, všeobecne záväzný právny predpis alebo právny predpis, ktorého záväznosť sa vzťahuje iba na určitý okruh subjektov. Formálne vyzerá legislatívny návrh v Snemovni reprezentantov nasledovne: LEGISLATIVNY NÁVRH na schválenie (názov právneho predpisu) Nech je prijaté v Senáte a Snemovni reprezentantov Spojených štátov amerických utvárajúcich Kongres, že .... atď. Uvedený úvodný text schvarovacej klauzuly vyžaduje zákon z roku 1871 a táto je identická pre všetky legislatívne návrhy, bez ohradu na to, či sú predkladané v Snemovni reprezentantov, alebo v Senáte. Legislatívne návrhy môžu byť predkladané v Snemovni reprezentantov alebo v Senáte. Jedinú významnejšiu výnimku obsahuje Ústava USA v článku l, odd. 7, keď požaduje, aby všetky návrhy zákonov na zvýšenie štátnych príjmov vychádzali zo Snemovne reprezentantov. Senát je však aj k takýmto zákonom oprávnený navrhovať v priebehu legislatívneho procesu svoje dodatky. Všeobecné schvarovacie návrhy musia tiež vychádzať zo Snemovne reprezentantov. Existujú dva základné typy legíslatívnych návrhov - verejné a súkromné. Verejným legislatívnym návrhom je taký návrh, ktorý po svojom prijatí získa charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Súkromným legislatívnym návrhom je návrh, ktorý sa svojím obsahom vzťahuje na konkrétne stanovené subjekty. Súkromnými legislatívnymi návrhmi sa upravujú napríklad imigračné a naturalizačné záležitosti alebo práva a nároky Spojených štátov. Článok l, odd. 8. Ústavy vymenúva vecí, na ktoré sa vzťahuje zákonodarná právomoc Kongresu, a oddiel 9. zasa vecí, v ktorých platia určité obmedzenia pre jeho legislatívnu aktivítu. Legislatívny návrh, ktorý bol iniciovaný v Snemovni reprezentantov, sa označuje písmenami "HK", po ktorých nasleduje číslo, ktorým sa návrh označuje vo všetkých štádiách legislatívneho procesu. Pismená označujú Snemovňu reprezentantov (House of Representatives), a nie ako sa niekedy nesprávne predpokladá, rezolúciu snemovne (House Resolution). Legislativny návrh, ktorý bol iniciovaný v Senáte, sa označuje pismenom "S", po ktorom takisto nasleduje pridelené poradové čislo. Označenie "párový legislatívny návrh" (Companion Bill) sa používa v prípadoch, ked' sa v oboch snemovniach Kongresu predložili rovnaké legislativne návrhy. Legislativny návrh, s ktorého identickou formuláciou vyjadrili súhlas obe snemovne Kongresu, sa stáva zákonom, ak: (1) s nim prezident vyjadri svoj súhlas, alebo (2) prezident takto schválený návrh nevráti Kongresu so svojimi pripomienkami v stanovenej 10 dňovej lehote, a Kongres zasadá, alebo (3) obe snemovne Kongresu prelomia veto prezidenta tým spô¬sobom, že pri opätovnom hlasovaní o legislatívnom návrhu tento prijmú dvojtretinovou väčšinou. Legislativny návrh sa nemôže stať zákonom bez prezidentovho podpisu, pokiaľ Kongres počas uvedenej 10-dňovej lehoty, ktorú má prezident k dispozicii, odroči svoje zasadanie, čim znemožni prezidentovi riadne uplatniť právo veta. Uvedené sa označuje ako tzv. "vreckové veto". Spoločná rezolúcia sa môže predložiť bud' v Snemovni reprezentantov, alebo v Senáte, nie však, ako by sa mohlo z jej názvu zdať, súbežne v oboch snemovniach. Aj napriek skutočnosti, že snemovne sa nezaoberajú spoločnými rezolúciami pomerne často, obe formy sú v zásade rovnoprávne a existujú medzi nimi iba malé formálne rozdiely. Zákony, ktoré boli iniciované ako legislatívne návrhy, sa napríklad často formálne menia formou spoločnej rezolúcie alebo naopak. Legislatívne návrhy a spoločné rezolúcie prechádzajú rovnakým legislativnym procesom s jedinou výnimkou, že návrh dodatku, ktorým sa meni Ústava USA, možno podať iba formou spoločnej rezolúcie. Pokiaľ návrh spoločnej rezolúcie, ktorou sa meni Ústava USA, schváli požadovaná dvojtretinová väčšina v oboch snemovniach, doručuje sa priamo osobitnému archivárovi Spojených štátov, ktorý ju rozosiela štátom na ratifikáciu. Takáto rezolúcia sa teda nepredkladá na schválenie prezidentovi USA. Forma spoločnej rezolúcie v Snemovni reprezentantov je nasledovná: SPOLOlčNÁ REZOLÚCIA Potvrdzujúca (názov spoločnej rezolúcie) Uznesené v Senáte a Snemovni reprezentantov Spojených štátov amerických utvárajúcich Kongres, že .... atď. Úvodná klauzula spoločných rezolúcií jej rovnaká v Snemovni reprezentantov i v Senáte a vyžaduje ju zákon z roku 1871. Pomerne často jej však predchádzajú úvodné vyhlásenia, objasňujúce nevyhnutnosť alebo ciele prijimanej spoločnej rezolúcie. Výraz "spoločná" teda neznamená skutočnosť, že sa text takejto rezolúcie predkladá a prerokúva v rovnakom čase v oboch snemovniach. Spoločná rezolúcia, ktorá bola navrhnutá v Snemovni reprezentantov, sa označuje ako "H.J. Res." a k tomuto označeniu sa pripája individuálne čislo, pod ktorým sa eviduje vo všetkých etapách legislativneho procesu. Spoločná rezolúcia iniciovaná v Senáte sa označuje písmenami "S.J. Res.", po ktorých tiež nasleduje pridelené číslo. Spoločné rezolúcie sa stávajú všeobecne záväznými predpismi rovnakým spôsobom ako legislativne návrhy. Súhlasné rezolúcie- Záležitosti, ktoré sa vzťahujú na vnútornú činnosť oboch snemovni, sa spravidla navrhujú formou súhlasných rezolúcii. Tieto v súčasnosti nemajú legislativny charakter a využivajú sa najmä na deklarovanie určitých názorov, zásad či stanovísk oboch snemovni. Ich postavenie preto nemožno porovnávať s legislativnymi návrhmi a ich využívanie sa obmedzuje iba na presne stanovené pripady. Termin "súhlasné" tiež neznamená, že by tieto rezolúcie museli byť predložené a prerokúvané v oboch snemovniach súčasne. Súhlasná rezolúcia, ktorá bola navrhnutá v Snemovni reprezentantov, sa označuje ako "H.Con. Res." spolu s prideleným individuálnym číslom. Súhlasná rezolúcia iniciovaná v Senáte sa označuje pismenami "S.Con. Res.", po ktorých tiež nasleduje pridelené čislo. Po tom, ako súhlasnú rezolúciu schvália obe snemovne Kongresu, ju osobitný úradnik Snemovne reprezentantov a tajomník Senátu podpišu a jej text sa pošle archivárovi Spojených štátov na zverejnenie v osobitnej časti zbierky rozhodnutí Kongresu z konkrétneho zasadania (Statutes at Large). Súhlasné rezolúcie sa nepredkladajú na schválenie prezidentovi USA, ako sa to robi v prípade legislativnych návrhov.
Bežné rezolúcie - Záležitosti, ktoré sa vzťahujú na vnútornú činnosť iba jednej zo snemovní Kongresu, sa schvaľujú formou jednoduchej rezolúcie. jednoduchá rezolúcia, ktorá sa týka činnosti Snemovne reprezentantov, sa označuje ako "H. Res." a pripája sa k nej tiež poradové čislo. jednoduché rezolúcie prijaté v Senáte sa označujú pismenami "S. Res.", po ktorých nasleduje pridelené poradové číslo. jednoduché rezolúcie sa prerokúvajú iba v snemovni, v ktorej boli navrhnuté, a ich prijatie potvrdzuje buď osobitný úradník Snemovne reprezentantov alebo tajomník Senátu. Text jednoduchých rezolúcii sa publikuje v Kongresovej zbierke (Congressional record). ´
v. ZÁKONODARNÁ INICIATÍVA A PRIDELENIE LEGISLATÍVNEHO NÁVRHU VÝBOROM Legislativny návrh môže predložiť ktorýkoľvek člen snemovne, jej stály komisár alebo delegát. Každý z uvedených subjektov tak môže urobiť kedykoľvek počas zasadania snemovne. Zákonodarná iniciatíva sa uplatňuje osobitnou formou, vložením legislatívneho návrhu do špeciálnej schránky (hopper), ktorá sa pre tento účel nachádza na stole úradníka Snemovne reprezentantov. Pre uplatnenie legislatívnej iníciatívy, spojenej aj s prípadným komentárom, sa v snemovni nevyžaduje osobitné povolenie. V kancelárii úradníka snemovne sú poslancom k dispozícii aj vopred prichystané tlačivá na prípravu legislatívneho návrhu. Na každom legislatívnom návrhu však musí byť uvedené meno poslanca, ktorý podporuje jeho prijatie (sponzor). Legislatívny návrh všeobecne záväzného právneho predpísu môže podporiť neobmedzený počet reprezentantov. Na základe vlastného požiadania možno dalej rozširovať okruh sponzorov legislatívneho návrhu aj po jeho podaní, a to až do dňa, keď návrh formálne postúpi do rokovania v snemovni. Podobne môžu do daného termínu sponzorí uvedení na legíslatívnom návrhu (okrem sponzora, ktorý je uvedený ako prvý) požiadať, aby ich zo zoznamu vyčiarkli. Aby sa zabránilo tomu, že meno niektorého sponzora sa uvedíe na legislatívnom návrhu aj bez jeho súhlasu, pre akceptovanie sponzorstva sa vyžaduje osobný podpis poslanca. Pokiaľ je však viacero sponzorov, stačí podpis prvého v poradí. Takisto je možné, aby poslanec, ktorý vystupuje ako sponzor legislativneho návrhu, pripojil za svoj podpis poznámku "na požiadanie", čo v podstate znamená, že síce sponzoruje podaný návrh, no robí tak na základe požiadania inej osoby. Senátori uplatňujú svoju legislatívnu iniciatívu zvyčajne tým spôsobom, že vlastný legislatívny návrh doručia priamo niektorému z úradníkov za predsednícky stôl. Túto svoju činnosť níe sú povinní akýmkoľvek spôsobom verejne komentovať. Každý senátor však môže na uplatneníe svojej zákonodarnej iniciatívy využiť aj oveľa formálnejší postup, keď túto ohlási osobne zo svojho miesta v snemovni. Pokiaľ sa senátor rozhodne pre tento spôsob, zvyčajne využije túto príležitosť aj na to, aby stručne oboznámil svojich kolegov s obsahom navrhovaného opatrenia. Na základe požiadania môže senátor v takomto prípade získať súhlas aj k tomu, aby sa ním navrhované legislatívne opatrenie už v tomto štádiu zverejnilo aj v kongresovej zbierke. Pokiaľ ktorýkoľvek zo senátorov vznesie námietku proti uplatneniu zákonodarnej iniciativy svojho kolegu, táto sa presunie na nasledujúci deň. Pokiaľ nikto nevznesie námietku, oficiálne sa prečita názov legislatívneho návrhu a tento sa prídelí príslušnému výboru. Pri uplatňovaní zákonodarnej iniciatívy sa v Snemovni reprezentantov už dlhší čas upúšťa od formálneho čítania názvu legislatívneho návrhu. Názov sa jednoducho zaraďuje do oficiálnych záznamov a zverejňuje sa v kongresovej zbierke, čím sa fakticky napíňajú požiadavky tohto zastaraného pravidla. Pri ďalšom postupe legislatívneho návrhu mu úradník snemovne pridelí poradové číslo a speaker ho za asistencie jedného člena snemovne pridelí vhodnému výboru na ďalšie prerokovanie. Všetky tieto kroky sa zverejňujú v každodennom vydaní kongresovej zbierky. Legislatívny návrh sa taktiež zasiela do oficiálnej tlačiarne vlády (Government Printing Office), ktorá ho v pomerne krátkom čase rozmnoží v potrebnom počte a dá k dispozícii v osobitných dokumentačných miestnostiach oboch snemovni. jedna kópia legislatívneho návrhu sa zasiela do kancelárie predsedu výboru, ktorý bol určený na prerokúvanie tohto legislatívneho návrhu. Príslušný úradník výboru ho následne zaradí do časového harmonogramu práce výboru (do jeho legislatívneho kalendára). Činnosť výborov sa pokladá za najvýznamnejšiu časť zákonodarného procesu. Vyplýva to zo skutočnosti, že práve vo výboroch sa venuje najväčšia pozornosť jednotlivým ustanoveniam navrhovaného legislatívneho opatrenia, ako aj z toho, že vo výboroch majú možnosť vyjadriť k predloženému návrhu svoje stanoviská aj bežni občania. Aj napriek takejto možnosti však americká verejnosť stále nevenuje dostatočnú pozornosť práci výborov, a práve naopak, často v nich vidi vinníkov za odďal'ovanie prijimania niektorých zákonov. V Snemovni reprezentantov pracuje v súčasnosti 22 stálych (legislatívnych) výborov a v Senáte 16 stálych výborov. Okrem toho existuje niekol'ko osobitných výborov a níekolko stálych spoločných výborov oboch snemovni. Právomoc každého z výborov sa vzťahuje na určitú osobitnú oblasť zákonodarstva. Na prerokovanie sa im preto zasielajú vždy tie legislativne návrhy, ktoré sa svojim obsahom vzťahujú k ich špecializácii. Ako príklad možno uviesť Súdny výbor, ktorý sa vo všeobecnosti zaoberá procesnými opatreniami (občianskoprávnymi i trestnoprávnymi) a d'alšími 18-timi oblasťami, medzi ktoré patria ústavné dodatky, problematika imigrácie a naturalizácie, konkurzov, revizie a nové kodifikácie velkých zákonov, občianske práva, protítrustové zákonodarstvo, patentové právo, autorské právo, ochranné známky a ďalšie. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že rokovacie poriadky Snemovne reprezentantov a Senátu obsahujú okolo 200 rozličných klasifikácií, na základe ktorých sa jednotlivé legislativne návrhy pridel'ujú ich výborom. Členstvo vo výboroch Snemovne reprezentantov i Senátu sa rozdel'uje medzi dve velké politické strany. Počet členov politickej strany, ktorá je v snemovni v menšine, určuje v stálych výboroch väčšinová politická strana, s výnimkou osobitného výboru, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov a v ktorom sú obe politické strany zastúpené rovnakým počtom členov. Kandidátov na zvolenie za členov stálych výborov vyberá na začiatku funkčného obdobia každého Kongresu priamo v snemovní stranicka schôdza politickej strany. Členstvo v stálom výbore sa zachováva počas celého funkčného obdobia a spája sa s činnosťou v tej politickej strane, ktorá člena výboru nominovala. Pokial' sa reprezentant vzdá svojho členstva na straníckej schôdzi (politický klub), ktorá ho nomínovala do výboru, automaticky mu zaniká aj miesto v tomto výbore. Reprezentant môže pracovať vo viacerých výboroch. Politické stanovy väčšinovej politickej strany v Snemovni reprezentantov však aj napriek tomu zakazujú predsedom niektorých výborov, aby pracovali aj v d'alších výboroch, a zvyčajne súhlasia iba s tým, aby jej členovia bolí predsedami iba jedného pod výboru alebo osobitného výboru s legislatívnymi právomocami. Toto sa však nevzťahuje na poriadkové výbory a niektoré spoločné výbory oboch komôr Kongresu.
Reprezentanti sa zvyčajne snažia o to, aby boli zvolení do takého výboru, ktorého jurisdikcia je najbližšie k ich špecializácii alebo oblasti ich záujmu. Súdny výbor napríklad pozostáva tradične iba z právnikov. Viacerí členovia kongresových výborov i podvýborov sú často celoštátne uznávanými odborníkmi vo svojich oblastiach. Postavenie reprezentantov a ich zaraďovanie do jednotlivých výborov sa odvodzuje od pravidla prednosti starších členov (seniority system), pričom predsedom výboru sa zvyčajne stáva ten člen väčšinovej politickej strany, ktorý vykonáva poslaneckú funkciu najdlhšie. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov priamo vyžaduje, aby snemovňa zvolila za predsedu výboru kandidáta navrhnutého väčšinovou politickou stranou. Väčšina stálych výborov snemovní Kongresu si zriaďuje dva alebo viac podvýborov, ktoré sa okrem svojej všeobecnej právomoci špecializujú na určité kategórie legislatívnych návrhov. Každý stály výbor Snemovne reprezentantov, s výnimkou rozpočtového výboru pozostávajúceho z viac ako dvadsiatich členov, si musi utvoriť najmenej štyri podvýbory. Pre spracovávanie náročnej administrativnej práce a ďalšich problémov spojených s prerokúvan im legislatívnych návrhov má každý výbor k dispozícii profesionálny štáb odbornikov i administratívnych pracovnikov. Štáb odbornikov pre každý stály výbor (pozostáva maximálne z 18 členov, 6 z nich si môže vybrať menšinová politická strana) sa utvára menovanim, pričom sa zohl'adňuje výhradne ich profesionálna schopnosť plníť požadované úlohy. Štáb úradnikov (pozostáva maximálne z 12 úradníkov, z ktorých 4 si vyberá menšinová politická strana) má za úlohu zabezpečovať korešpondenciu a pisárske práce a je k díspozicii tak predsedovi výboru, ako aj jeho členom. Všetci členovia štábu sú nominovani na základe väčšinového rozhodnutia výboru bez ohl'adu na rasu, pohlavie či vek kandidátov. Ustanovenia o tom, kolkých členov štábu výboru vyberá politická menšina, neplatia pre výbor, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov a v ktorom sú obe politické strany zastúpené rovnakým počtom členov. Schval'ovaci a rozpočtový výbor má v zmysle rokovacieho poriadku Snemovne reprezentantov osobitnú právomoc menovať štáb a asistentov aj pre členov menšinovej politickej strany.
VI. PREROKÚVANIE LEGISLATÍVNEHO NÁVRHU VO VÝBOROCH
Stanovy prijaté zjazdom väčšinovej politickej strany v Snemovni reprezentantov vyžadujú, aby predseda výboru, ktorému bol pridelený legislatívny návrh na prerokovanie, ho v priebehu dvoch týždňov pridelil na prerokovanie príslušnému podvýboru. Nemusi tak však urobiť, pokiaľ väčšina členov výboru zvolených väčšinovou politickou stranou hlasovaním rozhodne o tom, že legislatívny návrh sa bude prerokúvať iba vo výbore. Jedna z prvých úloh výboru je návrh rozmnožiť a zaslať jeho kópiu všetkým ústredným orgánom a agentúram, na ktorých činnosť sa predložený návrh nejakým spôsobom vzťahuje. Pomerne často sa návrh zasiela aj na Najvyšší kontrolný úrad, s výzvou, aby sa oficiálne vyjadril, či je potrebné prijať predložené opatrenie. Všetky organizácie majú dostatočný čas na formulovanie svojich stanovisk a predloženie písomných správ. Vo výbore sa týmto správam venuje zaslúžená pozornosť, no v žiadnom pripade nemajú pre jeho ďalšiu činnosť záväzný charakter. Všetky správy prichádzajúce od ústredných orgánov a agentúr výkonnej moci výbor predkladá Úradu pre správu a rozpočet, aby sa tento vyjadril, či sú v súlade s programom prezidenta USA. Stále výbory sa schádzajú na svoje schôdzky najmenej raz do mesiaca a ich práca sa rozdeľuje do niekollých dní. Predseda stáleho výboru je v prípade potreby oprávnený zvolávať aj mimoriadne schôdzky výboru. Predseda výboru je povinný zvolať mimoriadnu schôdzu aj vtedy, keď o to písomne požiadajú minimálne traja členovia výboru. V písomnej požiadavke sa musi uviesť, čim by sa mimoriadne zasadanie výboru malo zaoberať. Pokiaľ predseda výboru nezvolá do troch dni po tom, ako dostal písomný návrh, mimoriadnu schôdzu výboru v termíne najneskoršíe do 7 dní od podania návrhu, väčšina členov výboru môže mimoriadnu schôdzu pisomne zvolať sama. Takáto požiadavka väčsiny členov výboru musí obsahovať dátum a čas konania mimoriadnej schôdze ako aj vec, ktorá sa má na nej prerokúvať. S výnimkou Schvaľovacieho výboru, Rozpočtového výboru, Výboru pre stanovy, výboru, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov a Administratívneho výboru snemovne, sa ostatné výbory nesmú schádzať nasvoje schôdzky, pokiaľ sa v snemovni rokuje o určitom legislatívnom opatrení s použitím tzv. "päťminútového pravidla" (pozri prvý oddiel z kapitoly o druhom čítani návrhu zákona). Osobitné povolenie na schôdzku výboru možno dať iba v pripade, ak voči tomu nenamieta 10 alebo viac jeho členov. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov obsahuje tiež pravidlo, na základe ktorého sa schôdzky výborov nemôžu konať v čase spoločného zasadania Snemovne reprezentantov a Senátu, alebo ak sa počas prerušenia činnosti parlamentu už ohlásilo konanie takéhoto spoločného zasadania. Výbory sa nesmú zísť na svoju schôdzu ani počas posledného prerušenia zasadania snemovne, ktoré končí zároveň s jej funkčným obdobím. Na verejnom zasadani výboru sa prerokúvaj ú dôležíté legislativne návrhy alebo legislativne návrhy, ktoré sú vzhľadom na svoj obsah značne kontraverzné. Každý výbor (okrem výboru pre stanovy) je povinný vždy zverejniť najmenej týždeň vopred dátum, miesto a obsah svojho verejného zasadania. Stanovenú lehotu nemusi výbor výnimočne dodržať, pokiaľ dospeje k názoru, že existuje závažný dôvod pre predsunutie jeho verejného zasadania. Aj v takomto prípade je však povinný o jeho konaní informovať verejnosť v najbližšom možnom termíne. Informovanie verejnosti o verejnom prerokúvaní legislatívneho návrhu sa uskutočňuje prostredníctvom denného spravodajcu o činnosti Kongresu, ktorý tvorí prilohu kongresových záznamov a publikuje sa bezprostredne po tom, ako sa výbor rozhodne, že sa zide na verejné zasadanie. Informácie o plánovaných verejných zasadaniach sa zverejňujú aj v dennej tlači a ďalších periodikách. Výbor zároveň rozosiela na takéto zasadanie osobné pozvánky pre jednotlivcov, organizácie, vládne inštitúcie a agentúry, o ktorých vie, že majú záujem na prerokúvanom legislatívnom návrhu. Každé rokovanie výboru alebo podvýboru musi byť pristupné pre verejnosť, s výnimkou pripadov, keď výbor alebo podvýbor snemovne sa na verejnom zasadaní a hlasovanim podľa mien väčšinou hlasov rozhodne, že ďalšia časť jeho rokovania v ten deň nebude pre verejnosť pristupná. Môže tak urobiť napriklad z dôvodu ochrany vypočúvaného svedka, prerokúvaných dôkazov alebo ďalších vecí, ktorých verejné prerokúvanie by mohlo ohroziť národnú bezpečnosť USA alebo by porušovalo niektorý zo zákonov či rokovací poriadok snemovne. Rovnakým spôsobom môže výbor alebo pod výbor rozhodnúť aj o tom, že jeho rokovanie nebude celý nasledujúci deň prístupné pre verejnosť. Toto neplatí pre Schvaľovací výbor, Výbor pre ozbrojené sily, Stály osobitný výbor pre spravodajstvo, ako aj pre ich podvýbory, ktoré môžu týmto spôsobom uzavrieť svoje rokovanie pre verejnosť až na päť po sebe nasledujúcich dní. O návrhu štátneho rozpočtu musi rokovať Schvarovací výbor na verejnom zasadani počas 30 dni po jeho predložení v Kongrese. Aj v tomto prípade však Schvarovací výbor môže väčšinou svojich členov, hlasovaním podra mien rozhodnúť o tom, že svedecké výpovede potrebné pre jeho rokovanie sa dotýkajú národnej bezpečnosti USA, a preto sa budú konať na neverejnom zasadaní. Z uvedeného dôvodu môže výbor rovnakým spôsobom uzavríeť svoje rokovanie pre verejnosť aj na nasledujúci deň. Na verejnom rokovani výboru sa zúčastňuje oficiálny spravodajca, ktorého úlohou je zaznamenávať všetky výpovede tak v prospech, ako aj v neprospech prerokúvaného legíslatívneho návrhu. Rokovanie výboru začína oboznámen im prítomných s celým textom prerokúvaného legislatívneho návrhu, ktorého kópia tvori súčasť oficiálnych záznamov z jeho rokovania. Po tomto nasleduje úvodné slovo, ktoré má spravidla predseda výboru. Ako druhý v poradí prednáša svoje stanovisko vedúci politickej menšiny alebo jej ďalši člen. Potom môže výbor predvolať prvého svedka v poradí. Pri takejto priležitosti majú vzhradom na svoje postavenie a trvalý nedostatok času právo na prednostné vypočutie svojho stanoviska ďalši členovia snemovne a senátori. Funkcíonári výkonnej moci, vysoko postaveni vojenskí a civilní úradnicí, ako aj zainteresované súkromné osoby svedčia pred výbormi buď dobrovorne, alebo na základe osobitných pozvánok. Z praktických dôvodov vyžadujú výbory, aby osoby, ktoré budú pred nimi vypovedať, v predstihu predložili písomne obsah zamýšranej výpovede a svoju ústnu výpoveď obmedzili na stručnú charakteristiku predkladaných argumentov. Členovia politickej menšiny vo výboroch sú oprávnení pozývať svojich vlastných svedkov a umožniť im vypovedať minimálne jeden deň. Rokovací poriadok každého výboru snemovne garantuje všetkým jej členom minimálne 5 minút na to, aby položili pritomným svedkom svoje otázky. Strojopisný záznam svedeckých výpovedi, ktoré sa urobili v rámci verejného rokovania výboru, je k dispozicii na nahliadnutie v kancelárii úradníka výboru. Nezriedka sa medzi všetkých členov výboru distribuuje aj doslovný zápis zo všetkých svedeckých výpovedí. Po verejnom rokovaní výboru sa predloženým legislatívnym návrhom zaoberá na osobitnom zasadaní spravidla aj niektorý z jeho podvýborov. V jeho rámcí sa venuje mimoriadna pozornosť najmä obsahu všetkých prednesených výpovedí a v závere podvýbor hlasuje o svojom stanovisku k prerokúvanému materiálu. Výsledok hlasovania može znamenať jeho kladné hodnotenie a odporúčanie návrh prerokovať vo výbore (čí už s určitými zmenami, alebo aj bez nich), alebo v prípade negativneho hodnotenia môže znamenať odporúčanie, aby výbor prerokúvanie predloženého legislativneho návrhu odložil na neurčito. V podvý¬bore majú pri hlasovaní všetci členovia jeden hlas, bez ohradu na svoju politickú prislušnosť. Všetky pracovné stretnutia stálych výborov alebo podvýborov musia byť otvorené pre verejnosť, okrem prípadov, keď väčšina členov výboru alebo podvýboru hlasovanim podra mien vylúči verejnosť z rokovania v ďalšej časti dňa. Táto požiadavka sa neuplatňuje na zasadania, ktoré sa zaoberajú iba vlastným rozpočtom alebo personálnymi záležitosťami. Členovia výboru však môžu súhlasiť s tým, aby sa aj na ich neverejnom zasadani zúčastnili členovia štábu Kongresu alebo zástupcovia jednotlivých ministerstiev (departmentov). Rozhodovanie Na zasadaniach výborov rokujú ich členovia o správach k legislativnym návrhom, ktoré predložili a vypracovali ich podvýbory. V rámci diskusie k nim môžu navrhovať vlastné dodatky. Všetky dodatky, ktoré k legislatívnemu návrhu predloži niektorý zo stálych výborov, však majú iba charakter odporúčaní, o ktorých s konečnou platnosťou rozhodne hlasovaním celá snemovňa. V závere rokovania stáleho výboru sa hlasuje o tom, či výbor odporuči schválenie prerokúvaného legíslativneho návrhu ako celku, alebo či sa ho rozhodne "podržať" a nevrátiť do snemovne. Pokiar je stanovisko výboru kladné, predkladá sa legislativny návrh snemovni. Do snemovne sa môže vrátiť buď so zmenami, alebo s dodatkami, ktoré odporúča stály výbor, alebo aj bez nich ako tzv. "čistý návrh". Pokiar výbor schvál i v predloženom návrhu viacero takých významných zmien, že sa tým zásadnejšie zmení jeho obsah, môže ohlásiť tzv. nový návrh. V prípade nového návrhu sa musí opätovne uplatniť zákonodarná iniciatíva (navrhuje ho zvyčajne predseda výboru), po ktorej snemovňa takýto návrh opä¬tovne pridelí na prerokovanie výboru, z ktorého vyšiel, a tento jej ho obratom vráti so svojím kladným stanoviskom. Vzhradom na skutočnosť, že zadržanie legislativneho návrhu vo výbore je vlastne najefektívnejším spôsobom ako zabrániť jeho ďalšiemu legislativnemu postupu, výbory ich iba zriedkavo vracajú do snemovne so svojím negativnym stanoviskom. Väčšina členov výboru utvára jeho kvórum, ktoré predstavuje najnižší počet prítomných členov, nevyhnutný pre jeho uznášania chopnosť. Vyžadovan ie kvóra zabezpečuje adekvátnu účasť tak zástupcov väšínovej, ako aj menšínovej politickej strany. Požiadavka na kvórum sa však môže meniť pri rozličných činnostiach výboru. Výbor si napríklad môže stanoviť, že na vypočúvanie svedkov a predkladanie dôkazov stačí prítomnosť aj menšieho počtu jeho členov, minimálne však dvoch. S výnimkou Schvaľovacieho výboru, Rozpočtového výboru a Výboru pre pravidlá môžu jednotlivé výbory stanoviť tiež odlišné požiadavky na kvórum pre určité druhy svojej činnosti. Kvórum však v žiadnom prípade nemôže byť nižšie, ako je jedna tretina jeho členov. Pokiaľ nie je na rokovaní výboru prítomný dostatočný počet členov, je táto skutočnosť dôvodom pre námietku, ktorej uplatnenie má za následok neplatnosť tých procesných postupov, ktoré výbor v takomto zložení vykonal. Záznamy zo všetkých hlasovaní výboru sú verejne prístupné v jeho kancelárii. V rámci verejnej kontroly sú každému občanovi k dispozícii informácie o obsahu každého dodatku, návrhu, nariadení či inom rozhodnutí výboru, výsledky všetkých hlasovani výboru, vrátane toho, ako jeho jednotliví členovia hlasovali, a mien tých členov výboru, ktorí bol i prítomní na jeho rokovaní, ale hlasovania sa zdržali. V záverečnej správe o výsledkoch rokovania výboru o legislatívnom návrhu či inom prerokúvanom opatrení sa uvádza presný počet jeho členov, ktorí hlasovali za vydanie návrhu alebo rezolúcie do snemovne, a tiež aj počet poslancov, ktorí boli proti tomuto návrhu. Neprítomný člen výboru môže hlasovať aj prostredníctvom svojho zástupcu. Na toto sa však vyžaduje osobitný súhlas celého výboru, ktorý sa udel'uje tým spôsobom, že výbor prijme osobitné pravidlo umožňujúce hlasovať svojmu členovi v neprítomnosti. Takéto pravidlo musí byť schválené v písomnej forme, musia v ňom byť uvedené dôvody, pre ktoré sa člen výboru nemôže zúčastniť na hlasovaní, musí v ňom byť určená osoba oprávnená zastupovať ho pri hlasovaní a musia v ňom byť presne uvedené veci, o ktorých je takto stanovený zástupca oprávnený hlasovať. Všeobecné zmocnenie pre hlasovanie prostredníctvom zástupcu môže neprítomný člen udeliť iba na niektoré procesné veci, medzi ktoré patria napríklad návrhy na prerušenie práce, odročenie či presunutie rokovanía výboru. Takéto zmocnenie musí neprítomný člen výboru osobne podpísať a musí v ňom uviesť dátum a presný čas, kedy ho vystaví l. Hlasy odovzdané prostredníctvom zástupcu sa nepočítajú do kvóra výboru. Procesné námietky sa vzťahujú na porušenie rokovacích pravidiel alebo stanovených procesných postupov pri prerokúvaní opatrenia vo výbore, a teda nie na obsah prijatého opatrenia. S ich pomocou môže člen výboru napríklad poukazovať na nevhodnosť zaradenia jednotlivých bodov do rokovania, nevhodný spôsob ich odmietnutia či skutočnosť, že výbor nevenoval dostatočnú pozornosť niektorému z bodov rokovania a pod. Masmédiá môžu dostať povolenie na účasť na verejných zasadaniach výborov, ak splnia podmienky, požadované v rokovacom poriadku Snemovne reprezentantov. Aj rokovací poriadok Senátu umožňuje účasť masmédií na verejných zasadaniach výborov Senátu, tieto si však podmienky určujú samy.
VII. VÝSLEDOK PRÁCE VÝBOROV Pokiaľ výbor hlasovanim rozhodne o tom, že odporúča snemovni prerokovať legislatívny návrh, ktorým sa zaoberal, poverí jedného zo svojich členov, aby sformuloval správu výboru k tomuto návrhu. Obsahom takejto správy je analýza zmyslu a ciel'ov predloženého legislatívneho návrhu, ako aj dôvodov, pre ktoré ho výbor odporúča. Správa obsahuje podrobnú analýzu obsahu jednotlivých článkov predloženého legislatívneho návrhu a osobitne upozorňuje na zmeny v ďalších platných právnych predpisoch, ktoré vyvolá jej prijatíe. V úvode správy musí byť venovaná osobitná pozornosť a musia byť dostatočne objasnené všetky dodatky, ktoré výbor k prerokúvanému legislatívnemu návrhu prijal, a jej príloha musí obsahovať aj stanoviská, ktoré na žiadosť výboru k návrhu vypracovala exekutíva. Pokiaľ' pri schvaľovaní predloženého legislatívneho návrhu vo výbore (okrem Výboru pre stanovy) niektorý z jeho členov prejavil záujem vypracovať osobitné menšinové stanovisko, dostane k dispozícii najmenej tri dni (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú), v rámci ktorých ho musí predložiť úradníkovi výboru. Takéto menšinové stanovisko sa stáva súčasťou záverečnej správy výboru o prerokúvanom legislatívnom opatrení. Správa výboru sa predkladá snemovní iba počas jej zasadania. Snemovňa môže výnimočne jednomyseľným hlasovaním povolíť, aby správa bola predložená aj v neskoršom termíne. Správe výboru sa v snemovni pri radí poradové čislo a vládna tlačiareň ju cez noc vytlačí v potrebnom počte, tak aby ju ihneď na druhý deň dostali poslanci. Od začiatku práce 91. Kongresu v roku 1969 sa k poradovému číslu správy pridáva aj ďalšie, označujúce, ktorý Kongres v poradí sa ňou bude zaoberať. Ako priklad možno uviesť prvú správu výboru, ktorá sa prejednávala v Snemovni reprezentantov v roku 1969 a ktorá bola preto označená čislami 91-1. Na rozmnoženej správe sa dodatky, ktoré výbor navrhuje, vytlačia, pre lepšie odlíšenie osobitným typom pisma, a veci, ktoré výbor odporúča vypustíť, sa vytlačia ako prečíarknuté. Číselné označenie správy sa spolu s jej poradim uvedenom v kalendárí snemovne nachádza na prvej i poslednej strane legislativneho návrhu. Pokiaľ snemovňa pridelila návrh na prerokovanie dvom alebo viacerým výborom, poradové čislo kalendára snemovne obsahuje íba správa k legislatívnemu návrhu, ktorá sa vrátíla do snemovne ako posledná (blížšie pozri kapitolu IX. "Kalendáre snemovne"). Správy výborov k legislatívnym návrhom sa pokladajú za najvýznamnejšie súčasti legislativnej histórie právneho predpisu. Pri objasňovani pôvodných cieľov a zmyslu právnych predpisov ich využivajú súdy, ústredné orgány výkonnej moci, ďalšie agentúry i verejnosť. Správa výboru o návrhu, ktorý mu bol pridelený na preskúmanie, musi obsahovať;
(1) všeobecné stanovisko k jeho obsahu,
(2) v súlade so zákonom o rozpočte z roku 1974 (Congressional Budget Act of 1974) musí osobitne upozorňovať na všetky nové rozpočtové subjekty alebo zmenu daňových prijmov či výdavkov, pokiaľ to návrh predpokladá, (3) predpokladané finančné výdavky a stanovisko riaditeľa úradu Kongresu pre štátny rozpočet (pokiaľ ho predložil výboru ešte pred odovzdan im správy snemovni) a
(4) stručný obsah stanovisk a odporúčani, ktoré predložil Výbor pre vládnu činnosť, pokiaľ došli Legíslatívnemu výboru v takom časovom predstihu, že sa nimi Legislativny výbor mohol pri svojej práci s návrhom zaoberať. Každá z uvedených súčasti správy výboru musi byť v jej texte osobitne zvýraznená a označená. O rozpočtovej dískusii v Kongrese pozri bližšie kapitolu XII. Každá správa výboru o legislativnom opatrení alebo spoločnej rezolúcii musí okrem uvedených súčastí obsahovať aj podrobné vyjadrenie o tom, či prerokúvaný návrh v prípade jeho schválenia nebude mať ínflačný účinok na ceny a zvýšené ekonomické nároky. Súčasťou každej správy musí byť odhad výboru o nákladoch na uvedenie prerokovaného opatrenia do praxe vo finančnom roku, v ktorom sa správa predkladá, a v priebehu piatich nasledujúcich rokov. Ak ide o program schvaľovaný na kratšie obdobie, musí správa obsahovať odhad potrebných nákladov počas celej doby jeho účinnosti. V prípade, že schvaľované opatrenie sa zaoberá štátnymi príjmami, správa musi obsahovať odhad ziskov alebo strát na obdobie jedného finančného roka. Zároveň je potrebné, aby správa obsahovala aj porovnanie odhadu finančných výdavkov výboru s odhadom, ktorý predložila výboru ktorákoľvek z vládnych agentúr. Údaje o predpokladaných finančných výdavkoch spolu so správami o prerokúvaných materíáloch nemusia predkladať Schaľovací výbor, Administrativny výbor, Výbor pre stanovy a Výbor, ktorý sa zaoberá otázkami správania sa poslancov. Správa výboru nemusi obsahovať predpokladané fínančné výdavky, pokiaľ jej predchádzala správa riaditeľa rozpočtového úradu Kongresu obsahujúca uvedené údaje. Predkladanie Snemovňa reprezentantov musí byť bezodkladne informovaná sprav o všetkých opatreniach prijatých vo výbore. Formálne sa tak deje na základe písomnej požiadavky väčšiny členov výboru, adresovanej úradníkovi výboru. Úradník je povinný o takejto výzve informovať predsedu výboru a predložiť požadovanú správu snemovni do 7 dní odo dňa, keď dostal písomnú výzvu (do tejto lehoty sa nerátajú dni, v ktorých snemovňa nezasadá). Uvedené sa neuplatňuje pri správach, ktoré predkladá Výbor pre stanovy a ktoré sa vzťahujú na zmeny rokovacích pravidiel jednej snemovne, spoločných rokovacích pravidiel pre obe snemovne alebo na rezolúciu, ktorou sa nariaďuje vyšetrovanie a ktorá je adresovaná vedúcemu úradu výkonnej moci. Prístupnosť správ a verejných rokovaní. Opatrenie alebo správa, ktoré predložil výbor (okrem rozhodnutí prijatých Výborom pre stanovy v rámci skúmania legislatívneho návrhu, rezolúcie či inej záležitosti), sa nemôžu prerokúvať v snemovní skôr ako na tretí kalendárny deň (soboty, nedeľe a sviatky sa nerátajú) po tom, ako sa takéto opatrenie alebo správa dostali do rúk všetkým členom Snemovne reprezentantov. Uvedené pravidlo sa nemusí uplatniť v čase ohrozenia, prí vyhlásení vojny alebo v prípade schvaľovania takého rozhodnutia výkonnej moci, ktorého účinnosť sa viaže na vyjadrenie jednej zo snemovní Kongresu. Iné opatrenie alebo návrhy sa v snemovni nemôžu prerokúvať, pokiaľ jej členovia nemajú k dispozícii najmenej tri dni (soboty, nedele a sviatky, v ktorých snemovňa nezasadá, sa nerátajú) správy alebo stanoviská, ktoré sa im odporúčajú na prijatie. Stanoviská Výboru pre stanovy sa prerokúvajú vždy na základe osobitných ustanoveni. Pokiaľ sa k prerokúvanej veci konalo verejné rokovanie výboru, výbor sa musí snažiť zabezpečiť pre všetkých členov snemovne dostatočný počet záznamov z takéhoto rokovania, a to ešte pred začiatkom rokovania snemovne. Legislatívny návrh, ktorým sa udeľuje nejaké všeobecné zmocnenie, sa v snemovni takisto nemôže prerokúvať bez toho, že by jej členovia nemali najmenej tri dni k dispozícii (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú) všetky záznamy z verejného rokovania výboru a správu, ktorú výbor k nemu vypracoval.

VIII. KONTROLA UPLATŇOVANIA PRÁVNYCH PREDPISOV Povinnosťou každého stáleho výboru (okrem Schvaľovacieho výboru a Výboru pre rozpočet) je sústavne sledovať, ako sa uplatňujú právne predpisy patriace do jeho kompetencie. Výbory sa v rámci tejto činnosti zaoberajú napríklad aj činnosťou federálnych agentúr a ďalších orgánov, ktoré sú zodpovedné za správu a každodenné uplatňovanie týchto právnych predpisov. Úlohou takejto kontroly je získavať poznatky o tom, či sa právne predpisy a legislativny program Kongresu uplatňujú a vykonávajú v súlade s úmyslami zákonodarcu. Na základe ziskaných poznatkov môžu výbory kvalifikovane navrhovať prípadné zmeny alebo rozšírenie legislatívneho programu Kongresu. Pri výkone kontrolnej funkcie v oblasti vlastnej jurisdikcie je každý výbor povinný zároveň sledovať aj podmienky a okolnosti, ktoré by mohli signalizovať potrebu prijatia novej právnej úpravy. Vykonáva tak významnú prognostickú funkciu v oblasti legislatívy. Všetky stále výbory majú pritom aj povinnosť sústavne sledovať a skúmať dopad daňovej politiky na vlastné právne odvetvia. Ďalšie podrobnosti pre výkon kontrolných právomocí stálych výborov obsahuje rokovací poriadok Snemovne reprezentantov.

IX. PARLAMENTNÉ KALENDÁRE Práca v Snemovni reprezentantov sa riadi na základe rozpisu úloh, ktoré sú uvedené v jej jednotlivých časových plánoch (kalendároch). Svoje úlohy si snemovňa rozdel'uje do piatich kalendárov: Kalendára pre Úniu, Kalendára pre Snemovňu reprezentantov, Kalendára pre súkromné návrhy, Kalendára pre súhlasné návrhy a Kalendára pre návrhy na vyňatie veci z právo¬moci výboru. Potrebná informovanosť o aktuálnom stave legis¬latívnych prác v snemovni sa zabezpečuje každodenným zverejňovaním vecí nachádzajúcich sa v jednotlivých kalendároch, spolu so správami výborov o návrhoch, ktoré už pre¬rokovali. Ihneď ako niektorý zo stálych výborov vráti legislatívny návrh verejného právneho predpisu spolu so svojím stanoviskom do snemovne, prideľuje sa návrhu poradové číslo buď v kalendári pre Úniu, alebo v kalendári pre Snemovňu reprezentantov. Týmto číslom sa zásadne označuje prvá strana legislatívneho návrhu, no v niektorých prípadoch aj jeho posledná strana. V pripade, že sa legislatívnym návrhom zaoberali dva alebo viac výborov, prideleným číslom sa označuje iba ten návrh, ktorý sa vrátil od výboru ako posledný. Kalendár pre Úniu Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov konštatuje: "PO PRVÉ. DO KALENDÁRA PRE vÝBOR CELEJ SNEMOVNE (THE COMMITTEE OF THE WHOLE HOUSE ON THE STATE OF THE UNION), SA ZARAĎUJÚ NÁVRHY LEGISLATíVNYCH PREDPISOV, KTORÝMI SA ZVYŠUJÚ ŠTÁTNE PRíJMY, VŠEOBECNÉ SCHVAlOVAClE NÁVRHY A LEGISLATíVNE NÁVRHY VEREJNÉHO CHARAKTERU, KTORÝMI SA PRIAMO ALEBO NEPRIAMO SCHVAĽUJÚ PENIAZE ALEBO MAJETOK" Všeobecne používané označenie tohto kalendára je Kalendár pre Úniu a dostáva sa doň úplná väčšina legislatívnych návrhov a rezolúcii verejnoprávneho charakteru (bližšie k práci výboru celej snemovne pozri kapitolu Xl.) Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov konštatuje: "PO DRUHÉ. DO KALENDÁRA PRE SNEMOVŇU REPREZENTANTOV SA DOSTÁVAJÚ VŠETKY LEGISLATíVNE NÁVRHY VEREJNÉHO CHARAKTERU, V DÔS- LEDKU KTORÝCH NEDOCHÁDZA K ZVYŠOVANIU ŠTÁTNYCH PRíJMOV A KTO¬RÝMI SA ANI PRIAMO ANI NEPRIAMO NESCHVAĽUJÚ PENIAZE ALEBO MAJETOK." Legislatívne návrhy verejnoprávnych predpisova rezolúcie, ktoré sa nedostávajú do Kalendára pre Úniu, sa zaraďujú do Kalendára pre Snemovňu reprezentantov. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov konštatuje: "PO TRETIE. KALENDÁR PRE VÝBOR CELEJ SNEMOVNE, DO KTORÉHO SA DOSTÁVAJÚ VŠETKY LEGISLATíVNE NÁVRHY SÚKROMNÉHO CHARAKTERU." Tento kalendár je všeobecne známy ako Kalendár pre súkrom¬né návrhy. Pridel'ujú sa doň všetky súkromné legislatívne návrhy, ktoré sa dostali do Snemovne reprezentantov. Veci umiestnené na Kalendári pre súkromné návrhy sa vyvolávajú na rokovanie každý mesiac vždy v prvý a tretí utorok. Pokíaľ dvaja alebo viac členov Kalendár pre súhlasné návrhy snemovne vyjadrí svoje námietky vočí prerokúvaniu opatrenia, ktoré sa nachádza na tomto kalendári, vráti sa opatrenie späť do výboru, ktorý ho odporučil. Podobne ako v prípade Kalendára pre súhlasné návrhy existuje v Snemovni reprezentantov aj pri práci s Kalendárom pre súkromné návrhy 6 ofíciálnych oponentov (traja zastupujú politickú väčšinu a traja polítickú menšinu). Ich úlohou je podrobne skúmať všetky legislatívne návrhy a rezolúcie, ktoré sú umiestnené v Kalendári pre súkromné návrhy, a upozorňovať na ich prípadné nedostatky. Takto zabezpečujú, aby návrhy právnych predpisov, ktoré sa dostanú na súkromný kalendár, spíňalí všetky požadované predpoklady. Opatreníe, ktoré vzhľadom na svoj obsah patrí do Kalendára pre Úniu alebo Kalendára pre Snemovňu reprezentantov, no je svojou podstatou nekontroverzné, možno umiestniť na Kalendár pre súhlasné návrhy. Keď výbor poverený skúmaním legislativneho návrhu odporučí jeho prerokovaníe v snemovni a takýto návrh sa dostane do Kalendára pre Úniu alebo Kalendára pre Snemovňu reprezentantov, môže ktorýkoľvek z členov Snemovne reprezen¬tantov navrhnúť, aby sa premiestnil do Kalendára pre súhlasné návrhy. V prvý a tretí pondelok každý mesíac speaker nariadi úrad¬níkovi snemovne, aby v poradi, v akom im boli pridelené čísla v Kalendári pre súhlasné návrhy, prečítal všetky legislatívne návrhy, ktoré sa tam nachádzajú už víac ako tri dní. Pokíaľ ktorýkoľvek reprezentant vznesie námíetku voči niektorému z takto vyvolaných návrhov, rokovanie o ňom sa automatícky presuníe na ďalší deň. Pokiaľ voči prerokúvaníu návrhu vznesú námíetky aj v nasledujúcí deň minimálne traja poslancí, návrh sa musí vyradiť z Kalendára pre súhlasné návrhy a počas toho istého zasadania snemovne sa tam nemôže viac vrátiť. Pokiaľ sa však voči návrhu nevznesú žiadne námíetky, návrh sa pokladá za schválený na základe požíadavky, ktorú prednesie níektorý z poslancov, alebo sa príjme na základe jednomyseľného súhlasu, bez diskusie. V snahe zabezpečíť, aby nedochádzalo týmto spôsobom k prijí¬maniu kontroverzných návrhov alebo významnejších či prípadne komplíkovanejších legíslatívnych návrhov, o ktorých je potrebné diskutovať, zriadíla snemovňa aj pre tento kalendár osobitný šesťčlenný zbor oponentov (traja zastupujú polítickú väčšinu a traja politickú menšinu). Ich úlohou je starostlivé štúdium tak legis¬latívnych návrhov, ako aj ďalších opatrení, ktoré sú zaradené v Kalendári pre súhlasné návrhy. Pokíaľ oponenti napríklad zístia, že výdavky spojené s niektorým legislatívnym návrhom budú vyššie, stanovená horná hranica, alebo že návrh určitým spôsobom ovplyvní štátnu politiku, či obsahuje niečo, čo si podľa ich názoru zaslúži širšiu diskusiu, vyjadria svoje námietky. V dôsledku toho nie je možné prijať takýto legislatívny návrh na základe jedno¬myseľného súhlasu. Uvedené v žiadnom pripade nemusí znamenať legislatívnu porážku takéhoto návrhu, nakolko s týmto sa pri ďalšom postupe v snemovni narába rovnako ako s ostatnými legis¬latívnymi návrhmi, ktoré sa nachádzajú v Kalendári pre Úniu alebo Kalendári pre Snemovňu reprezentantov. Pokiaľ väčšina členov Snemovne reprezentantov podpíše návrh na odňatie legislatívneho návrhu alebo návrhu rezolúcie výboru, ktorému už boli pridelené zaraďuje sa takýto návrh do Kalendára pre návrhy na odňatie vec'i výboru. Podrobnejšie k problematike takýchto návrhov na odňatie pozri "Návrh na odňatie veci výboru" v kapitole X. x. SCHVAĽOVANIE OPATRENÍ PRE LEGISLATÍVNE NÁVRHY Nie všetky opatrenia, ktoré sa nachádzajú v Kalendári pre Úniu alebo Kalendári pre Snemovňu reprezentantov, sú rovnako výz¬namné a naliehavé. Je preto potrebné, aby v snemovni existoval mechanizmus, ktorý by umožňoval za určitej situácie uprednostniť naliehavejšie návrhy, alebo dokonca aj to, aby sa o niektorých opatreniach rokovalo okamžite po tom, ako sa dostanú do niek¬torého z kalendárov. Výlučné rešpektovanie poradových čísiel, ktoré sa v snemovni návrhom priderujú podľa poradia, v akom prichádzajú od výborov, by totiž znamenalo, že materiál, ktorý prišiel do snemovne ako posledný, sa musí v snemovni aj ako posledný prerokúvať. V snahe zabrániť nežiadúcim odkladom pri prerokúvani pred¬ložených opatreni a na druhej strane aj umožniť potrebnú voľnosť pri ich výbere z kalendárov, zaviedla snemovňa mechanizmus, za pomoci ktorého sa môže určité opatrenie dostať na jej rokovanie aj prednostne. V tom pripade je však nevyhnutné, aby Výbor pre stanovy schválil pre takéto opatrenie osobitné pravidlá prerokúva¬nia. Tento orgán je sice zložený zo zástupcov oboch politických strán, no väčšinová politická strana je v ňom výraznejšie zastúpená. Jeho osobitné postavenie vyplýva z právomoci zasaho¬vať do rokovacieho poriadku snemovne a ovplyvňovať poradie vecí, ktorými sa snemovňa bude zaoberať. Pokiaľ vznikne potreba okamžite prerokovať niektoré z opatrení nachádzajúce sa na jed¬nom z uvedených kalendárov, dostaví sa do Výboru pre stanovy delegácia zložená z predsedu výboru, ktorý sa týmto opatrenim zaoberal v predchádzajúcom štádiu, jeho sponzora a aspoň jed¬ného ďalšieho člena výboru. Takáto delegácia je oprávnená ofi¬ciálne požiadať Výbor pre stanovy o prijatie rezolúcie umožňujúcej okamžité prerokovanie opatrenia v snemovni. Pokiaľ sa jej podarí presvedčiť Výbor pre stanovy o dôvodoch na prednost¬né prerokovanie opatrenia, tento prijme rezolúciu nasledovného znenia: "BOLO ROZHODNUTÉ, ŽE SCHVÁLENíM TEJTO REzOLÚCIE DÔJDE K PREMENE SNEMOVNE NA VÝBOR CELEJ SNEMOVNE, KTORÝ SA BUDE ZAOBERAŤ LEGISLATíVNYM NÁVRHOM (H.R ), KTORÝ SA NAZÝVA atď. PO VŠEOBECNEJ DISKUSII V SNEMOVNI O PREDLOŽENOM LEGISLATíVNOM NÁVRHU, KTORÁ NESMIE PREKROČIŤ HODíN A V KTOREJ BUDÚ MAŤ PREDSEDA A NAJVYŠŠIE POSTAVENÝ ZÁSTUPCA MENŠiNY Z VýBORU ..... K DIS¬POZíCII ROVNAKÝ ČAS, BUDE MOŽNÉ PREDKLADAŤ K LEGISLATíVNEMU NÁVRHU DODATKY. PRI TOMTO SA UPLATNí PÁŤMINÚTOVÉ PRAVIDLO. PO UKONČENí TAKEJTO DISKUSIE K LEGISLATíVNEMU NÁVRHU HO VÝBOR CELEJ SNEMOVNE PRESUNIE AJ S DODATKAMI, KTORÉ PRíPADNE SCHVÁLI, DO SNEMOVNE REPREZENTANTOV. SNEMOVŇA REPREZENTANTOV ROZHODNE O KONEČNOM PRIJATí LEGISLATíVNEHO NÁVRHU. ĎALŠiE NÁVRHY, OKREM NÁVRHU NA OPÄTOVNÉ VYDANIE LEGISLATíVNEHO NÁVRHU DO VÝBORU CELEJ SNEMOVNE, NIE SÚ V SNEMOVNI REPREZENTANTOV PRípUSTNÉ." Pokiaľ sa legislativny navrh nachádza v Kalendári celej snemovne, rezolúcia výboru pre stanovy má nasledovné znenie: "BOLO ROZHODNUTÉ, ŽE SCHVÁLENíM TEJTO REzOLÚCIE BUDE NA PRO¬GRAME SNEMOVNE REPREZENTANTOV ROKOVANIE O LEGISLATíVNOM NÁVRHU (H.R. ), KTORÝ SA NAZýVA " Rezolúcia Výboru pre stanovy môže obsahovať aj určité obmedzujúce opatrenia. Rezolúcia, ktorá obmedzuje alebo zaka¬zuje, aby sa pri rokovani V snemovni k legislatívnemu návrhu prijímali dodatky, sa všeobecne označuje ako "uzatvorené pravidlo". Pokiaľ rezolúcia Výboru pre stanovy prijme určité opatrenie o spôsobe prerokúvania legislativneho návrhu a snemovňa sa odmietne takýmto návrhom zaoberať okamžite, vracia sa návrh do jej kalendára. Pokiaľ niektorý z členov legislativneho výboru nepodá v priebehu nasledujúcich 7 dni návrh na prerokovanie le¬gislatívneho návrhu v snemovni, môže tak urobiť ktorýkoľvek z členov Výboru pre stanovy a speaker je povinný akceptovať prerokovanie takéhoto zvýhodneného návrhu. K problematike zvýhodneného (privilegovaného) postavenia niektorých návrhov pozri kapitolu nazvanú "Zvýhodnené veci". Ak v priebehu nasledujúcich 7 dni po tom, ako bola prijatá osobitná rezolúcia upravujúca spôsob prerokovania legislatívneho návrhu v snemovni, žiadny z jej členov nepredložil návrh na začatie diskusie o ňom, môže speaker akceptovať takýto návrh aj od niektorého zo zmocnených členov stáleho výboru, ktorý sa nim už zaoberal. Za pomoci určitých osobitných postupov sa môže v snemovni začať diskusia aj o legislatívnom návrhu, ktorý nevydal niektorý zo stálych výborov, alebo o návrhu, ktorý už sice stály výbor vydal, no Výbor pre stanovy mu svojou rezolúciou nestanovil pravidlá jeho prerokúvania v snemovni. Ak stály výbor, ktorému bol pridelený legislativny návrh na vyjadrenie, ho ani po tridsiatich dňoch nevydá späť do snemovne, môže ktorýkoľvek z jej členov podať úradnikovi snemovne pisom¬ný návrh na vyňatie takéhoto návrhu z právomoci výboru. Člen snemovne je oprávnený navrhnúť aj vyňatie legislativneho návrhu z právomoci Výboru pre stanovy, ktorý zvažuje rezolúciu o osobit¬ných pravidlách pre jeho rokovanie v snemovni. Takýto návrh však možno podať iba za podmienky, že stanovený počet reprezentan¬tov podpíše osobitnú rezolúciu požadujúcu vydanie návrhu, a táto sa doruči Výboru pre stanovy najmenej 7 dni pred podanim návrhu. Návrh na vyňatie veci z právomoci výboru sa podáva úradnikovi snemovne, ktorého úlohou je zároveň zabezpečiť vhod¬né miesto na zbieranie podpisov na jej podporu. Pokiaľ sa pod návrh podpiše väčšina členov snemovne, tento sa spolu so všetký¬mi podpismi eviduje v kongresovom spravodajcovi a zasiela do Kalendára pre návrhy na vyňatie veci z právomoci výboru. V druhý a štvrtý pondelok každého mesiaca, s výnimkou posledných 6 dní zasadania Kongresu, reprezentant, ktorý podpísal návrh na vyňatie a takýto návrh je už najmenej 7 dni uvedený v Kalendári pre návrhy na vyňatie veci z právomoci výboru, môže požiadať o jeho prerokovanie. Po podani takéhoto návrhu sa prečíta názov legislatívneho návrhu alebo rezolúcie, ktorá sa má vyňať z právomoci stáleho výboru, a nasleduje 20 minútová disku¬sia. V tejto majú zástancovia i odporcovia navrhovaného opatrenia vyhradený rovnaký čas na vyjadrenie svojich stanovisk. Po diskusii nasleduje hlasovanie celej snemovne o návrhu na vyňatie veci z právomoci výboru. Ak nadpolovičná väčšina prítomných podporí návrh na vyňatie prerokúvanej vecí z právomoci Výboru pre stanovy, musi snemovňa následne sama prijať rezolúciu, ktorou upraví ďalší pro¬cesný postup takéhoto návrhu. Ak nadpolovičná väčšina prítomných podporí návrh na vyňatie prerokúvanej veci z právomoci stáleho výboru, reprezentant, ktorý ho podal, môže zároveň navrhnúť, aby sa snemovňa takýmto legis¬latívnym návrhom alebo rezolúcíou začala okamžite zaoberať. Pokia!" snemovňa takýto návrh prijme, bude sa zaoberať legis¬latívnym návrhom alebo rezolúciou v súlade so všeobecnými pro¬cesnými postupmi, ktoré sú stanovené v jej rokovacom poriadku. Pokia!" však snemovňa takýto návrh odmietne, návrh sa dostane do niektorého z jej kalendárov s rovnakým postavením, aké by mu náležalo, pokia!" by ho stály výbor odporučil na prerokovanie. Návrh na zrušenie Speaker snemovne je oprávnený každý pondelok a stredu a tiež rokovacích počas každého z posledných 6 dní zasadania snemovne na zák- pravidiel lade návrhu niektorého z jej členov rozhodnúť, že sa nebudú akceptovať pravidlá rokovacieho poriadku, čo umožní prednostne schválíť určíté legislatívne návrhy alebo rezolúcie. Vyžaduje sa však predchádzajúci dohovor medzi speakerom a členom snemovne, ktorý chce takýto návrh podať. Ešte pred tým, ako sa totiž dostane na program rokovania, musí ho podporíť väčšina snemovne osobitným hlasovaním za pomoci skrutátorov. Takéto hlasovanie sa nekoná, ak poslancí dostali kópiu legíslatívneho návrhu minimálne jeden deň pred tým, ako sa podal návrh na zrušenie rokovacieho poríadku. O návrhu sa dískutuje v snemovni 40 minút. Tento čas sa spravodlivo rozdelí medzi jeho zástancov í oponentov. Do návrhu sa v rámcí dískusíe nesmú vkladať dodatky. Návrh na zrušeníe rokovacieho poriadku a zároveň aj legislatívny návrh alebo rezolúcia, v prospech ktorých bol podaný, sa poklada¬jú za schválené, pokia!" s nimí vyjadrí súhlas dvojtretínová väčšína z prítomného kvóra reprezentantov. Speaker je oprávnený navrhnúť pozastaveníe všetkých hlaso¬vaní o návrhu na zrušenie rokovacíeho poríadku a schválenie určitého legislativneho návrhu či rezolúcie v snemovni až do ukončenia jej ďalších legislatívnych prác v príslušný deň, alebo aj počas dvoch bezprostredne nasledujúcich dní. Snemovňa hlasuje o takomto odkladacom návrhu bez diskusíe. Po prvom hlasovaní je speaker oprávnený najmenej po 5 minútach nariadiť opakované hlasovaníe. Pokia!" sa snemovňa rozhodne odročiť svoje zasadaníe pred ukončením takéhoto hlasovania, toto musí byť prvým bodom jej rokovania v nasledujúci deň. Po ukončeni opakovaných hlaso¬vani o odkladacích návrhoch, čo sa zvyčajne pokladá za určitú formu parlamentnej obštrukcíe, sa poslanci dostanú opätovne k svojej riadnej práci vo výboroch i celej snemovni. Kalendárna streda- Každú stredu, pokia!" to poslanci jednomyse!"ne alebo dvoj¬tretinovou väčšinou kvóra neodmietnu, sa vyvolávajú v snemovni pod!"a abecedného poradia jej stále výbory. Výbor po tom, ako je oslovený, môže navrhnúť, aby sa snemovňa zaoberala legis¬lativnym návrhom alebo opatren im, ktoré odporučili jeho členovia a ktoré sa nachádza už najmenej jeden deň v kalendári Únie alebo Snemovne reprezentantov. Diskusia k žíadnemu návrhu však v tento deň nesmie prekročiť dve hodiny. Uvedený čas sa rozde!"uje rovnakým díelom medzi zástancov a oponentov prerokúvaného legislatívneho návrhu alebo iného opatrenia. Na jeho schválenie je dostačujúci súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných. Snemovňa reprezentantov sa može zaoberať záležitosťami, ktoré patria do právomoci Výboru pre Kolumbijský dištrikt, na základe jeho návrhu každý druhý a štvrtý pondelok v mesiaci, a to až po prerokovaní návrhov na vyňatie vecí z právomoci výborov a ukončení jej ostatnej agendy. V súlade s rokovacím poriadkom Snemovne reprezentantov majú niektoré záležitostí patríace do jeho kompetencie osobitné postavenie a možu byť prí prerokúvaní pred radené pred ostatné. Medzi ne patria napríklad správy Výboru pre stanovy a správy Schva!"ovacieho výboru. Kedyko!"vek po oboznámení sa s programom rokovania snemovne môže ktorýko!"vek z jej členov navrhnúť, aby sa snemovňa premenila na Výbor celej snemovne (Committee of the Whole House on the State of the Union) a zaoberala sa legis¬latívnym návrhom, ktorým sa zvyšujú štátne príjmy, alebo všeobecným schva!"ovacím návrhom. Snemovňa sa však týmto spôsobom nemôže zaoberať legis¬latívnymi návrhmí, ktoré majú vo svojom obsahu všeobecné zmocňovacíe ustanovenia, pokia!" jej členovia nemajú aspoň trí dni k dispozícií (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú) všetky správy z výborov, ktoré sa nimi zaoberalí, a tiež aj záznamy z verejných rokovaní o takýchto návrhoch. Dížka diskusie v snemovni sa v takomto prípade stanovuje jednomyse!"ným súhlasom. Medzi ďalšie zvýhodnené veci patria správy z rokovania Dohodovacieho výboru, níektoré dodatky k opatreniam prijatým v Senáte, správy prezidenta, v ktorých vyjadruje svoje veto voči niektorému z prijatých zákonov, a rezolúcie, ktorých zvýhodnené postavenie vyplýva zo zákona. Člen snemovne, ktorý je zodpovedný za prerokúvanie týchto zvýhodnených vecí, je oprávnený prakticky kedykorvek vyzvať snemovňu, aby sa nimi zaoberala. Aby sa zabránilo zbytočným prekvapeniam, zvyčajne tak robí po konzultáciách so zástupcami väčšínovej i menšinovej politickej strany.

Xl. PREROKÚVANIE NÁVRHOV Legislativne návrhy prerokúvajú v súlade s našimi demokratíc¬kými tradícíami všetci členovia zákonodarného orgánu, pričom majú dostatok príležitostí na diskusiu a navrhovanie prípadných zmien. Aby mohla Snemovňa reprezentantov operatívne prerokúvať všetky legislatívne návrhy a rezolúcie, možno nájsť v jej rokova¬com poriadku mechanizmus, ktorý jej umožňuje pracovať aj pri menšej účasti členov a v ktorom je aj požadované kvórum menšie než pôvodne požadovaných 218 členov. Pri uplatnení tohto me¬chanizmu sa pri prerokúvani určitého opatrenia Snemovňa reprezen¬tantov mení na tzv. Výbor celej snemovne, ktorého kvórum tvori iba 100 reprezentantov. Všetky veci, ktoré sa v snemovni nachádzajú v jej Kalendári pre Úniu (patria sem daňové veci, schval'ovacie návrhy alebo návrhy schval"ujúce mimoriadne finančné výdavky), sa v súlade s jej rokovacím poriadkom musia najprv prerokovať vo Výbore celej snemovne. Pravidlá pre bezprostredné prerokovaníe takejto veci vo Výbore celej snemovne stanovuje osobitnou rezolúcíou Výbor pre stanovy. Keď takúto rezolúciu snemovňa schváli, hlasuje o návrhu, aby ďalej pracovala ako Výbor celej snemovne, alebo o tom môže výnimočne rozhodnúť aj jej speaker bez hlasovania. Po začatí práce Výboru celej snemovne speaker opúšťa predsednícke miesto a jej ďalšie rokovanie (už ako Výboru celej snemovne) vedie menovaný predseda, Osobitná rezolúcia, ktorou Výbor pre stanovy umožní prácu snemovne ako Výboru celej snemovne, obsahuje aj ustanovenie o jeho maximálne prípustnej dížke diskusie. Táto môže byť rôzna a závisí od významu či zložitosti prerokúvaného opatrenia, Kontrolou dodržiavania stanoveného času a jeho rovnakého rozde¬lenia je poverený predseda stáleho výboru, ktorý sa už prerokú¬vaným opatrením zaoberal, a najstarší reprezentant politickej menšiny v tomto výbore. Reprezentanti, ktorí chcú vystúpiť v diskusii, bez ohradu na to, či s podporným alebo s odmietavým stanoviskom, sa o dížke svojho vystúpenia musia vopred dohovoriť so svojím straníckym kolegom zodpovedným za dodržiavanie prídeleného času. Tí, ktorí sa neprihlásili do diskusie, môžu tiež požiadať diskutujúceho, aby im prepustil určitý čas, ktorý má k dis¬pozícii on a v rámci ktorého by predniesli vlastnú otázku či fak¬tickú poznámku. Charakteristika procesných postupov a doslovný prepis diskusíe v Snemovni reprezentantov a v Senáte sa každodenne publikuje v osobitných kongresových záznamoch. Snemovňa môže na základe jednomyserného súhlasu umožniť svojmu členoví, ktorý nemal dosť času na prednesenie celého príspevku, aby ho publikoval v úplnom znení. Samotná diskusia sa vo Výbore celej snemovne riadi rokovacím poriadkom Snemovne reprezentantov, ktorý táto schval"uje vždy na začiatku svojho funkčného obdobia. Ďalším významným pomoc¬ným dokumentom je Parlamentná príručka, ktorú zostavil T. Jefferson ešte ako prezident Senátu v období rokov 1797-1801. Snemovňa reprezentantov prijala v roku 1837 dodnes platné pravídio, na zák¬lade ktorého sa bude riadiť ustanoveniami tejto Parlamentnej príručky vo všetkých pripadoch, v ktorých ju možno uplatníť, za podmienky, že nebudú v rozpore s jej rokovacím poriadkom. Ďalším mimoriadne významným materiálom pre prácu snemovne je 11-zväzkové porovnanie parlamentných precedensov do roku 1935, ktoré zostavili Hind a Can non, ako aj Oeschlerove porov¬nanie parlamentných precedensov, ktoré sa zaoberá obdobím od roku 1936 do súčasnosti. Stručný obsah precedensov Snemovne reprezentantov do roku 1959 možno nájsť v jednozväzkovej práci Cannona (bývalého dlhoročného speakera S.R.), nazvanej Procesné postupy v Snemovni reprezentantov (procedure ín the House of Representatives). Štvrté vydanie ďalšieho zväzku, označeného Procesné postupy v americkej Snemovni reprezentan¬tov (procedure in the U.S. House of Representatives), predstavuje spolu s neskoršimi dodatkami stručné porovnanie použivaných parlamentných precedensov, ktoré je doplnené o významné súvi¬siace materiály vydané od roku 1959 po súčasnosť. V rokovacom poriadku i jednotlivých príručkách sú uvedené ako poznámky aj pravidlá, ktoré formulovali jednotliví speakeri Snemovne reprezen¬tantovod roku 1931. Väčšinu problémov, ktoré sa vyskytujú zväčša v priebehu diskusie, možno vyriešiť za pomocí níektorého z existu¬júcich precedensov. Pri vhodnom riešení vzniknutých problémov pomáha speakerovi osobitný parlamentár Snemovne reprezentantov. V rámci všeobecnej diskusie k legislatívnemu návrhu musia tak jeho zástancovía, ako aj odporcovia sledovať veľmi pozorne plynu¬tie časovej lehoty, ktorú stanovil Výbor pre stanovy. Po jej uplynutí je totiž predsedajúcí povinný ukončiť diskusiu a nikto už nemá možnosť vyjadriť svoje stanovisko. Po všeobecnej diskusii nasleduje tzv. druhé čítanie. V jeho rámcí sa sledujú jednotlivé ustanovenia legislativneho návrhu a členovia snemovne už môžu predkladať konkrétne návrhy na ich prípadné zmeny. Každý reprezentant má k dispozicii 5 minút na prednesen ie svojho návrhu. Po ňom nasleduje jeho oponent, ktorý musi formulovať svoje stanovisko za rovnaký čas. Aby sa zabránilo umelému predlžovaniu diskusie (filibustering) k tomu istému návrhu, nikto ďalší už nemôže diskutovať. Toto sa označuje ako tzv. päťminútové pravidlo. Aj tak však existuje metóda, pomocou ktorej ho možno určitým spôsobom obísť. Spočíva v tom, že reprezentanti formálne navrhnú dodatok, požadujúci "vypustiť posledné slovo z už predískutovaného ustanovenia". Týmto sa ím spravídia podari ziskať ďalšich päť minút na diskusiu. O každom dodatku hlasuje Výbor celej snemovne ako o celku, pričom sa od podobných formálnych dodatkov upúšťa. Kedykoľvek po tom, ako sa v rámci diskusie o legislatívnom návrhu začne uplatňovať "päťminútové pravidlo", Výbor celej snemovne môže väčšinou hlasov prítomných členov uzatvoriť diskusiu ku ktorémukoľvek paragrafu či oddielu. Pokiaľ sa však týmto spôsobom ukončila diskusia k niektorému z paragrafov alebo oddielov legislatívneho návrhu, ku ktorému už niektorý reprezentant zverejnil v kongresovom spravodajcovi návrh svojho dodatku, tento musí dostať možnosť v priebehu piatich minút vysvetliť jeho obsah. Bezprostredne nasledujúci diskutujúci má opätovne k dispozícii päť minút pre svoje námietky k takémuto dodatku. Ďalšia diskusia už nie je povolená. Návrh dodatku, ktorý sa má uverejniť v kongresovom spravodajcovi, musí obsahovať celý navrhovaný text, meno navrhovateľa, číslo legislatívneho návrhu, ku ktorému sa viaže, a popis jeho presného miesta v legis¬latívnom návrhu. Pokiaľ niektorý z reprezentantov navrhne dodatok v čase, keď snemovňa zasadá ako Výbor celej snemovne, je povinnosťou úrad¬níka Výboru doručíť po päť kópií návrhu na stôl väšinového a menšinového politického výboru a po jednej kópii aj do spoločenských miestností oboch politických zoskupení. ako sa ukončí vo Výbore celej snemovne diskusia k jed- notlivým ustanoveniam a dodatkom prerokúvaného legislatívneho návrhu, výbor pošle návrh Snemovni reprezentantov v znení prijatých dodatkov. Následne výbor konči svoju činnosť a opätovne sa mení na Snemovňu reprezentantov. Predsedu výboru nahradí vo vedení zasadania speaker a v ďalšom zasadaní sa návrhom zaoberá už Snemovňa reprezentantov ako celok. Diskusia o legislatívnom návrhu v snemovni sa môže rýchlo ukončiť podaním návrhu na predčasné hlasovanie (tzv. predčasná otázka). Na jeho prijatie sa vyžaduje súhlas väčšiny kvóra pritom¬ných poslancov. Ak sa dosiahne súhlas s takýmto postupom, je speaker povinný opýtať sa pritomných poslancov, či si želajú tretie čítanie legislatívneho návrhu. Pokiaľ je ich odpoveď kladná, v rámci tretieho čítania sa vyhlási iba názov legislativneho návrhu a po ňom nasleduje hlasovanie. Pokiaľ predčasné hlasovanie nariaďoval už obsah osobitnej rezolúcie alebo ho vyžadovali pravidlá, ktoré pre jeho prerokú¬vanie prijal Výbor pre stanovy, Snemovňa reprezentantov je povin¬ná najprv hlasovať osobitne o každom dodatku, ktorý k návrhu pri¬jal Výbor celej snemovne. Bezprostredne po ukončení takéhoto hlasovania Snemovňa reprezentantov hlasuje o celom legis¬latívnom návrhu. V prípadoch, keď sa nevyžaduje predčasné hlasovanie, diskutu¬je sa o legislatívnom návrhu aj v snemovni a pri tejto diskusii je možné ďalej navrhovať k nemu pripadné dodatky a zmeny. Dížka takejto diskusie však nesmie prekročiť jednu hodinu. Po diskusii nasleduje hlasovanie o legislatívnom návrhu. Konečné hlasovanie o legislatívnom návrhu, rezolúcii či sú¬hlase so správou Dohodovacieho výboru môže speaker snemovne odložiť maximálne na dva dni. Snemovňa sa pri svojej činnosti može zaoberať aj opatreniami, na ktorých riešenie nie je zmocnený Výbor celej snemovne. Pri diskusii k nim sa môže v snemovni uplatňovať buď všeobecné pravidlo obmedzujúce jej dížku maximálne na jednu hodinu, alebo iné pravidlo, ktoré vyplýva z osobitnej rezolúcie Výboru pre stanovy. Vzhľadom na skutočnosť, že prvé hlasovanie o celom legis¬latívnom návrhu v snemovni ešte nie je hlasovaním konečným, hneď ako tento orgán schváli legislatívny návrh, automaticky sa podáva formálny návrh na opätovné zváženie jej predchádzajúce¬ho rozhodnutia. Pokiaľ by k tomu nedošlo, mohlo by sa stať, že niektorý z členov snemovne by takéto hlasovanie vyvolal oveľa neskôr a mohol by tak privodiť aj odlišný výsledok. Pokial' sa v rámci rokovania o legislatívnom návrhu alebo návrhu spoločnej rezolúcie snemovňa rozhodla o nich predčasne hlasovať, môže ktorýkoľvek jej člen navrhnúť vrátenie legislatívne¬ho návrhu alebo návrhu spoločnej rezolúcie späť do výboru, ktorý ich predložil. Takýto návrh sa bežne nepredkladá do diskusie. V prípadoch, keď predčasné hlasovanie nariadil Výbor pre stanovy, pred hlasovaním o tejto otázke sa koná maximálne 10-minútová diskusia. Pokiaľ vodca väčšinovej politickej strany v snemovni požiada o predíženie diskusie, táto sa môže predížiť, no nie viac ako na 1 hodinu. V jej rámci je však potrebné rozdeliť čas, ktorý je k dispozícii, rovnakou mierou medzi zástancov a oponentov pre¬rokúvaného opatrenia. Pre urýchlené dosahovanie kvóra a tiež aj jeho zisťovanie možno nájsť v Rokovacom poriadku Snemovne reprezentantov niekolko metód. Pokiaľ v snemovni nie je pritomný dostatočný počet poslancov, môže si jej 15 členov a speaker vynútiť prítomnosť ostatných členov snemovne. Uvedené sa robí na základe formálnej výzvy ostatným reprezentantom, aby sa dostavili do snemovne. Na jej prijatie je dostačujúci súhlas väčšiny z minimálne 15-tich prítom¬ných členov. Pokiaľ poslanci takúto výzvu prijmú, je speaker povinný začať zvolávať ostatných poslancov za pomoci elektro¬nického zariadenia. Speaker môže tiež mimoriadne poveriť jedného alebo viacerých úradníkov snemovne, aby osobne informovali reprezentantov, ktorí sa nachádzajú v budove Kongresu, že sa majú dostaviť do snemovne. Po takejto výzve zaznamenajú úradní¬ci snemovne do spravodajcu mená prítomných reprezentantov a členovia, ktorí v čase výzvy nie sú v miestnosti snemovne prítom¬ní, majú minimálne 15 minút na to, aby sami uviedli svoje meno do tohto dokumentu. Pokiaľ sa absenciu neprítomných nepodarí dostatočne ospravedlniť, väčšina ich prítomných kolegov môže hlasovaním rozhodnúť o tom, že ich prítomnosť zabezpečí za pomoci osobitných úradníkov menovaných pre tento účel z radov príslušníkov osobitnej ochrany snemovne. Členom, ktorí sa následne dobrovoľne dostavia do budovy Kongresu, poslanci ¬pokiaľ sa nerozhodne inak - umožnia vstup do snemovne. Prichádzajúci sú povinní nahlásiť svoje mená príslušným úrad¬níkom, aby ich mohli uviesť v spravodajcovi snemovne ako prí¬tomných. Na rozdiel od minulosti sa upustilo od uplatňovania praxe, pri ktorej sa prichádzajúci členovia mohli prezentovať len na špeciálne určenom mieste snemovne. Dnes sa prichádzajúci prezentujú povereným úradníkom snemovne, ktori od nich nevyžadujú osobitné ospravedlnenie. To však neplatí, pokiaľ sa reprezentant dostaví do snemovne až pod nátlakom. Kedykoľvek sa pred hlasovaním potvrdí námietka poukazujúca na to, že v snemovni nie je pritomné potrebné kvórum poslancov, snemovňa vyzve svojich členov, aby sa dostavili do rokovacej miestnosti. Pokiaľ speaker nenariadi spôsob popísaný v pred¬chádzajúcej časti, táto výzva sa prenáša elektronickým zariadením. V prebiehajúcom hlasovaní sa potom pokračuje súbežne so zisťovaním prezencie poslancov. Poslanci, ktorí prichádzajú do miestnosti snemovne, pritom najprv prezentujú svoju prítomnosť a potom hlasujú. Pokiaľ súčet prezentovaných poslancov presahuje polovicu členov Snemovne reprezentantov, speaker vyhlási hlaso¬vanie za platné. Kedykoľvek po ukončení prezentácie poslancov môže speaker so súhlasom väčšiny pritomných odročiť zasadanie snemovne. Pokiaľ k tomu dôjde, všetky výzvy na utvorenie kvóra v snemovni strácajú platnosť. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov zakazuje upo¬zorňovať na nedostatočné kvórum (1) pred a počas každodennej modlitby v snemovni, (2) počas skladania sl'ubu niektorého z členov snemovne, (3) počas prerokúvania správy pochádzajúcej od prezidenta alebo Senátu, (4) v súvislosti s návrhmi, ktoré nema¬jú vzťah k počtu pritomných členov, (5) v súvislosti s hlasovaním, po ktorom sa Výbor celej snemovne rozhodne ďalej pracovať ako Snemovňa reprezentantov. Pokiaľ sa v snemovni už raz podarilo zabezpečiť kvórum, ďalšie upozornenia na nedostatočné kvórum sú neprípustné (1) počas oboznamovania poslancov s programom rokovania, (2) keď podáva správu o činnosti predseda Výboru celej snemovne, (3) pokiaľ ktorýkoľvek z reprezentantov oslovuje snemovňu v súlade s osobitnými predpismi. Zvolávanie kvóra nie je prípustné, ak od vydania predchádzajúcej výzvy snemovňa vôbec nezačala pracovať. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov zakazuje upo¬zorňovať na nedostatočné kvórum, pokiaľ snemovňa o veci iba rokuje a speaker ešte nenariadil hlasovanie. Pokiaľ niektorý z reprezentantov spochybní kvórum počas práce Výboru celej snemovne, jeho predseda je povinný nariadiť vykonanie prezencie. Môže tak urobiť elektronicky, alebo môže tiež požiadať osobitných úradnikov, aby o jeho konani osobne informovali všetkých reprezentantov. Počas všeobecnej diskusie môže predseda výboru toto opatrenie odmietnuť. Pokial' sa po výzve na prezenciu dostavi potrebné kvórum, Výbor celej snemovne pokračuje vo svojej činnosti. Ak však aj napriek výzve nedôjde k utvoreniu kvóra, výbor ukonči svoju činnosť a jeho predseda ohlási speakerovi Snemovne reprezentantov mená nepri¬tomných poslancov. Vo Výbore celej snemovne sa podl'a požiadaviek jej rokovacieho poriadku dosahuje kvórum pomerne rých lo. Jeho predseda môže totiž odvolať výzvu poslancom, aby sa dostavili do rokovacej miestnosti, len čo sa v nej zide minimálne 100 poslancov. Z týchto dôvodov sa činnosť Výboru celej snemovne nekonči pre nedostatočné kvórum a následne sa ani často nezverejňujú mená poslancov, ktori sa nezúčastňujú na jeho práci. Ak sa však v tomto výbore raz podarilo dosiahnuť kvórum, možno v ten istý deň podať ďalšiu výzvu na jeho zvolanie, iba ak sa v rámci uplatňovania "päťminútového pravidla" nariadi hlaso¬vanie o prerokúvanom návrhu či opatreni. Výbor celej snemovne môže rozhodovať jedným zo štyroch spôsobov a Snemovňa reprezentantov jedným z piatich. Hlasovanie sa môže uskutočniť: ústnou odpoveďou (viva voce), rozdelen im poslancov, za pomoci skrutátorov, podl'a mien (elek¬tronickým zariadením) alebo modifikovanou ústnou odpoveďou (yea-and-nay), ktorá sa však využíva iba v Snemovni reprezentan¬tov. Pokial' pri hlasovani v snemovni niektorý z reprezentantov upozorní na nedostatočné kvórum, môže sa jej hlasovanie automa¬ticky spojiť s prezentáciou jej členov. Pri bežnom hlasovani vyzýva predsedajúci prítomných: "Kto je za predložený návrh (uvedie názov), nech odpovie áno!" a "Kto je proti predloženému návrhu (zopakuje názov), nech odpovie nie!" Výsledok takéhoto rozhodovania určuje predseda jednoducho podl'a sily odpovede tej-ktorej skupiny. Uvedeným spôsobom sa konajú zvyčajne prvé hlasovania. Pokial' je po uvedenom spôsobe hlasovania tažké určiť jeho výsledok, môže predsedajúci nariadiť hlasovanie rozdelen im poslancov. V tomto prípade vyzve prítomných: "Kto je za predložený návrh, nech sa postaví!" Po zrátaní poslancov vyzve podobným spôsobom tých, ktorí s návrhom nesúhlasía, a vyhlási výsledok hlasovania. Hlasovanie za pomoci skrutátorov si môže vyžiadať jedna päti¬na kvóra snemovne (20 členov, ak snemovňa zasadá ako Výbor celej snemovne, alebo 44 členov v Snemovni reprezentantov). Ak o tento spôsob hlasovania požiada stanovený počet poslancov, predsedajúci určí jedného alebo dvoch skrutátorov, ktorí spočíta¬vajú hlasy poslancov za prerokúvaný návrh a proti nemu. Potom predsedajúci vyzve poslancov, ktorí podporujú prijatie prerokú¬vaného návrhu, aby prešlí medzi skrutátormi. Hneď ako skrutátori vyhlásia výsledok, predsedajúci vyzve aj poslancov, ktorí nesúhla¬sia s prijatím návrhu, aby prešli medzi skrutátormi. Po spočítaní aj týchto hlasov predsedajúci vyhlási celkový výsledok hlasovania. Hlasovanie podl'a mien sa koná za pomoci elektronického za¬riadenia. Nariaďuje ho predsedajúci, pokial' o to požiada ktorýkol'vek z poslancov so súhlasom jednej pätiny prítomných členov snemovne (25 členov, ak snemovňa zasadá ako Výbor celej snemovne). Výnimočne možno v snemovni hlasovať za pomoci elektronického zariadenia aj bez zaznamenávania mien poslan¬cov. Keď sa vykoná hlasovanie podl'a mien, mená poslancov, ktorí hlasovali za predložený návrh, a mená poslancov, ktorí hlasovali proti predloženému návrhu, sa zaznamenajú do zápisu z rokova¬nia snemovne. Pred hlasovaním podl'a mien môžu dostať poslanci k dispozícii 15 minút na prezentáciu. Tento čas môže speaker za určítých okolností skrátiť aj na 5 minút. Na základe požiadavky jednej pätiny prítomných (na rozdiel od jednej pätiny z kvóra pri hlasovaní za pomoci skrutátorov) môže speaker Snemovne reprezentantov nariadiť aj taký spôsob hlasovania, pri ktorom sú poslanci povinní pri svojej ústnej odpovedi v lavici sa aj postaviť. Pokial' stanovený počet poslancov požiada o tento spôsob hlasovania (alebo niekto z prítomných upozorní na nedostatočné kvórum), speaker vyzve prítomných, aby sa po prečítaní svojho mena postavíli, a ak podporujú prijatíe návrhu, odpovedali "Áno!", alebo ak s návrhom nesúhlasia, odpovedali "Nie!". Úradník snemovne vykonáva zároveň prezen¬ciu prítomných a s jej výsledkom oboznámi speakera. Speaker je pri takomto hlasovaní povinný odovzdať svoj hlas iba v prípade nerozhodného hlasovania. Rokovací poriadok snemovne zakazuje jej členom hlasovať alebo sa prezentovať za neprítomného člena snemovne alebo Výboru celej snemovne, ako aj zmocňovať iných členov, aby za nich hlasovali alebo sa prezentovali.  Hlasovanie podl'a mien sa v snemovni vykonáva za pomoci elektronického hlasovacieho zariadenia. Za mimoriadnych okol¬ností (výpadok elektrického prúdu) môže v súlade s rokovacím poriadkom snemovne speaker nariadiť iný spôsob realizácie hlaso¬vania podľa mien. Za pomoci elektronického zariadenia sa môže zisťovať aj kvórum v snemovni. Zariadenie pracuje nasledovným spôsobom: Vo vybraných poslaneckých laviciach sú namontované malé hlasovacie stanice, ktoré reagujú výlučne na hlasovacie karty. Hlasovacie zariadenie signalizuje štyri základné polohy: "áno", "nie", "prítomný" a "pripravený". Signál "pripravený" pritom ozna¬muje, že zariadenie je zapojené a možno s jeho pomocou usku¬točniť hlasovanie. Každý poslanec má osobnú hlasovaciu kartu a hlasuje tým spôsobom, že ju vsunie do hlasovacieho prístroja a stlači prislušne označené tlačidlo. Zariadenie zaznamenáva odo¬vzdané hlasy a po ukončeni hlasovania vyhlási výsledok. Pokiaľ níektorý z poslancov nemá pri sebe hlasovaciu kartu, hlasuje tým spôsobom, že odovzdá prislušnému úradníkovi papierový hlasovací lístok s vyznačenou volbou a tento volbu poslanca prenesie do elektroníckého zariadenia. Zelené hlasovacíe lístky sa pritom používajú na vyjadrenie súhlasu, červené nesúhla¬su a za pomoci bielych sa koná prezentácía. Rokovací poriadok snemovne umožňuje, aby za zaznamená¬val i aj preferencie tých poslancov, ktorí sa z nevyhnutných dôvodov nemôžu zúčastniť určitého hlasovania. Toto sa uskutočňuje spájaním poslancov do párov s týmí poslancami, ktorí sa síce tiež nemôžu zúčastniť hlasovania, no v prípade svojej prí¬tomnosti by hlasovali opačne. Môže nastať aj situácia, pri ktorej poslanec, ktorý vzhľadom na svoju predpokladanú neprítomnosť už utvoril dvojícu s iným poslancom, sa nakoniec dostaví do snemovne. Takýto poslanec potom môže hlasovať v snemovni, no musí osobitne požiadať o zaznamenaníe svojej prítomnosti a tiež odvolať svoje pôvodné párové stanovísko. Pokíaľ poslanec nebude dlhšiu dobu prítomný na zasadaní snemovne a nezúčastní sa preto na víacerých hlasovan iach, môže utvoriť tzv. "všeobecnú dvoj icu". Takéto spojenie pritom nevyjadruje, ako by poslanec hlasoval v jednotlivých prípadoch, ale pokladá sa za všeobecné vyjadrenie opačného názoru s poslancom tvoriacim druhého člena takéhoto páru. Stanoviská poslancov spojených do takýchto dvojíc sa pri hlasovaní nerátajú a ich význam spočíva v tom, že dávajú aj neprí¬tomným členom snemovne formálnu možnosť vyjadriť, ako by hlasovali, pokiaľ by boli prítomní. Utvorenie dvojice sa oznamuje úradníkovi snemovne a zaznamenáva sa do kongresového spravo¬dajcu bezprostredne po každom hlasovaní. Reprezentanti a senátori nemôžu vzhľadom na množstvo svojej každodennej práce zotrvávať celý deň v rokovacej miestnosti svo¬jej snemovne. Niektoré prerokúvané záležitosti ani nevyžadujú prí¬tomnosť všetkých členov. V celej budove Kongresu sa preto zaviedol osobítný elektronícký oznamovací sytém (pozostávajúci z rozličných svetiel a zvončekov), ktorý pri určitých príležitostiach zvoláva členov Kongresu do ich snemovne. V Snemovni reprezentantov sa na základe rozhodnutia spea¬kera využíva tento oznamovací systém nasledovným spôsobom: • jedno zvonenie a ľavé svetlo (hlasovaníe za pomoci skrutátorov), • dlhé zvonenie, prestávka, trí krátke zvonenía a tri ľavé svetlá (začiatok alebo pokračovanie poznámky, zvolávanie kvóra vo Výbore celej snemovne), zvonenie sa opakuje až do odvolania každých 5 minút, • dlhé zvonenie a tri prerušované ľavé svetlá (ukončenie zvoláva¬nia kvóra), • dve zvonenia a dve ľavé svetlá (hlasovanie podľa mien, osobitné hlasovanie v Snemovni reprezentantov (yea-and-nay), automatická prezentácia elektronickým zariadením alebo skrutátormi), zvone¬nía sa opakujú po 5 minútach, • dve zvonenia a dve ľavé svetlá, prestávka a dve ďalšie zvonenia (zvolávanie automatickej prezentácie, osobitné hlasovanie v Snemovni reprezentantov (yea-and-nay) spojené s prezentáciou), zvonenie sa opakuje, keď sa úradník, ktorý vykonáva prezenciu v snemovni podľa abecedného poradia, dostane k písmenu "R", • dve zvonenia, prestávka a päť zvonení (prvé hlasovanie pri zrušenom rokovacom poriadku, viacero hlasovaní), dve zvonenia sa opakujú počas piatich minút, pričom po prvom hlasovaní je 15 minútová prestávka a po každom ďalšom 5 minútová prestávka, každé nasledujúce hlasovanie sa oznamuje piatimi zvoneniami, • tri zvonenia a trí ľavé svetlá (elektronická výzva alebo výzva úradníka snemovne na utvorenie kvóra v snemovni alebo Výbore celej snemovne), tri zvonenia sa opakujú počas piatich minút, • tri zvonenia, prestávka a tri zvonenia (výzva na utvorenie kvóra spojená s prezentáciou poslancov), zvonenie sa opakuje, keď sa úradnik, ktorý vykonáva prezenciu v snemovni podľa abecedného poradia, dostane k písmen u "R", • tri zvonenia, prestávka a päť zvonení (výzva na kvórum vo Výbore celej snemovne, po ktorom môže bezprostredne nasledo¬vať hlasovanie podľa mien s využitím päťminútového pravidla), • štyri zvonenia a štyri ľavé svetlá (odročenie rokovania Snemovne reprezentantov), • päť zvonení a päť ľavých svetiel (každé hlasovanie s využitím päťminútového pravidla), • dvanásť zvonení počas dvojsekundových intervalov a šesť ľavých svetiel (upozornenie civilnej obrany). Siedme svetlo sígnalizuje, že Snemovňa reprezentantov zasadá.  Rokovaci poriadok snemovne umožňuje, aby sa z rokovacej miestnosti snemovne konali priame rozhlasové a televízne prenosy. Zároveň však zakazuje, aby sa materiál z týchto prenosov zneužil na akékoľvek politícké ciele alebo použil v reklame. Stály rokovací poriadok Senátu upravuje účasť masmédií v jeho roko¬vacej miestnosti za rovnakých podmienok.

XII. ROZPOČTOVÝ PROCES V KONGRESE Zákon o rozpočte a zadržiavaní finančných prostriedkov z roku 1974 upravuje každoročný postup Kongresu pri schvaľovaní štát¬neho rozpočtu a štátnych príjmov. Každoročný rozpočtový proces v Kongrese pozostáva zo schválenia niekoľkých rezolúcií, v ktorých sa tento orgán vyjadruje k rozpočtu. Cieľom týchto rezolúcií je koordinácia rozhodnutí o štátnych príjmoch a štátnych výdavkoch, ktoré pri prerokúvaní opatrení patriacich do ich kom¬petencie prijímajú jednotlivé stále výbory snemovní. Kongres musí ukončiť svoju prácu na súhlasnej rezolúcii o štát¬nom rozpočte každoročne do 15. apríla. V jej obsahu sa stanovujú hranice štátneho rozpočtu tak v príjmovej, ako aj vo výdavkovej časti a tiež aj hranica prípustného zadíženia. Kongres je však zároveň oprávnený v neskoršej rozpočtovej rezolúcíí tieto údaje určitým spôsobom modifikovať. Jeden z mechanízmov, pomocou ktorých Kongres zabezpečuje realizáciu svojich rozpočtových rozhodnutí, sa označuje ako tzv. "zjednocovací postup". Na jeho základe Kongres priamo vo svojej rozpočtovej rezolúcii zaväzuje jeden alebo viaceré legislatívne výbory, aby určili a vypracovali také zmeny v právnom poriadku, za pomoci ktorých bude možné dosiahnuť ciele stanovené v rezolúcii o štátnom rozpočte. Smernice, ktoré pri tom výbory od Kongresu dostanú, síce určujú výšku potrebných finančných zmien, no stanovenie spôsobov, pomocou ktorých sa majú usku¬točniť, prenechávajú na stále výbory. Pokiaľ snemovňa poverí iba jeden stály výbor, aby do právnych predpisov, ktoré patria do jeho kompetencie, zapracoval požadované zmeny, legíslatívne opatrenia, ktoré príjme, sa predkladajú na diskusiu a schválenie priamo celej snemovni. Pokiaľ je však takýchto výborov viac, ich opatrenia sa predkladajú osobitné¬mu Výboru snemovne pre rozpočet. Tento vypracuje súhrnný le¬gislativny návrh obsahujúci všetky navrhované zmeny z jed¬notlivých legislatívnych výborov, ktorý predkladá na diskusiu a schválenie celej snemovni. Výbor pre rozpočet však pri takejto činnosti nie je oprávnený zásadným spôsobom meniť návrhy jed¬notlivých legislatívnych výborov. Pokiaľ je v rámci tohto procesu potrebné vykonať zmeny v plat¬ných legislativnych právnych predpisoch alebo v legislatívnych návrhoch, ktoré už boli v snemovni zaprotokolované (pozri kapi¬tolu XVII.), predkladá sa tzv. zjednocovací legislatívny návrh, ktorý sa schvaľuje rovnako ako všetky ostatné legislatívne návrhy. Pokiaľ sa však majú vykonať zmeny v legislatívnych návrhoch, ktoré do¬vtedy neboli v snemovni zaprotokolované, ich vykonanie Kongres nariaďuje formou súhlasnej rezolúcie, ktorá nevyžaduje pre svoju platnosť schválenie prezidentom USA. Takáto súhlasná rezolúcia zaväzuje úradníka snemovne alebo tajomníka Senátu, aby v súlade s obsahom súhlasnej rezolúcie vykonal potrebné zmeny v stanovenom legislatívnom návrhu alebo rezolúcii. Kongres je povinný prijať súhlasný legislativny návrh alebo rezolúciu každoročne do 15. júna. Po tom ako Kongres prijal k rozpočtu na nadchádzajúci finančný rok súhlasný legislativny návrh alebo rezolúciu, nesmie sa viac zaoberať legislatívnym návrhom, ktorý by nebol v súlade so stanovenými hranicami štátneho rozpočtu v prijmovej alebo výdavkovej časti, alebo prekračoval hranicu prípustného zadíženia. V roku 1985 prijal Kongres zákon, ktorým stanovil postup smerujúcí k úplnému zrušeniu federálneho deficitu. Termín na dosiahnutie tohto cieľa bol stanovený v roku 1993. V jeho zmysle, pokiaľ deficit odhadovaný na finančný rok prekračuje výšku schválenú v prijatom legislativnom opatrení Kongresu, na základe nariadenia prezidenta USA môže vstúpiť do platnosti zásadné krátenie štátneho rozpočtu.

XIII. PRENESENIE LEGISLATÍVNEHO NÁVRHU DO SENÁTU Pri legislativnom procese sa v Snemovni reprezentantov spravidla prijima k prerokúvaným legislatívnym návrhom velké množstvo zmien a dodatkov. Vypracovanie konečného znenia schváleného legislatívneho návrhu je preto pomerne komplikovaný a náročný proces. Svoju úlohu v tom zohráva aj skutočnosť, že niektoré zmeny alebo dodatky navrhujú poslanci bez formálnej pripravy, priamo počas diskusie v snemovni. Zmeny sa pritom môžu týkať jazyka právneho predpisu, ak sa ich autori snažia nahradiť jed¬notlívé slová prerokúvaného legislativneho návrhu inými, alebo sa vypúšťajú či menia celé časti právnych predpisov. Nie je zried¬kavé, že sa do právneho predpisu počas jeho schval'ovania vloží aj vyše 100 rozličných dodatkov. Medzi ne môžu patriť dodatky, ktoré navrhol už pri svojej práci s legislatívnym návrhom stály výbor, alebo dodatky, ktoré prijala na základe svojej diskusie celá snemovňa. V konečnom zneni legislatívneho návrhu sa musi každý dodatok dostať na správne miesto a musí sa uviesť v tom zneni, v ktorom ho schválila snemovňa. Samozrejme, že je vel'mi dôležité, aby Senát dostal legislatívny návrh presne v tom zneni, v akom ho schválila snemovňa. Kontrolou tohto procesu je poverený osobitný úradník v každej snemovni Kongresu, ktorý je zodpovedný za pripravu a regístráciu konečného znenia legislatívneho návrhu. V Snemovni reprezentan¬tov podlieha priamo jej hlavnému úradnikovi a v Senáte jeho tajomnikovi. Úradníkovi zodpovednému za registráciu právneho predpisu sa posielajú všetky dokumenty, ktoré sa nejakým spô¬sobom vzťahujú na prerokúvaný legislativny návrh, vrátane kópie textu, ktorý predložil stály legislatívny výbor, a jeho všetkých schválených dodatkov. Tieto dokumenty majú mimoriadny výz¬nam pre pripravu záverečného znenia legislatívneho predpisu. Po vypracovaní záverečného znenia legislatívneho návrhu schváleného v jednej snemovni sa návrh začína formálne označovať ako uznesenie (an act). Zdôrazňuje sa tým skutočnosť, že materiál už bol prijatý v jednej snemovni Kongresu, hoci nefor¬málne sa o ňom stále hovori ako o návrhu. Schválený legislatívny návrh sa vytlačí na zvláštnom papieri modrej farby a hlavný úrad¬nik snemovne vydá osobitné potvrdenie o tom, že bol schválený v Snemovni reprezentantov. Takto upravený legislativny návrh doručí ďalší úradnik snemovne do Senátu v čase jeho zasadania. Určitou výhodou pri tom je skutočnosť, že obe snemovne sídlia v jednej budove. Úradníka Snemovne reprezentantov sprevádza pri vstupe do miestnosti, v ktorej Senát pracuje, tajomnik Senátu, a keď ho predsedajúci rokovania vyzve, úradník Snemovne reprezentan¬tov slávnostne oznámi senátorom, že snemovňa prijala legislativny návrh pod určitým číslom, a požiada Senát, aby s ním vyslovil svoj súhlas. XIV. ČINNOSŤ V SENÁTE Predsedajúci Senátu pridelí takto doručený legislativny návrh, v súlade so Stálym rokovacim poriadkom Senátu, niektorému zo stálych výborov. Návrh sa zároveň rozmnoží v dostatočnom množstve a jeho kópie sú k dispozícii senátorom v osobitnej miest¬ností Senátu. V Senáte vytlačený návrh, pochádzajúci zo Snemovne reprezentantov, sa označuje ako "Act print", alebo "Senate reffered print". Senátne výbory sa venujú legislatívnemu návrhu s rovnakou pozornosťou, ako to robili výbory Snemovne reprezentantov. Výsledok ich práce môže spočivať vo vráteni legislatívneho návrhu Senátu s vlastnými pripomienkami, bez pripomienok, alebo výbory môžu takýto legislatívny návrh snemovni naspäť nevydať. Člen výboru alebo jeho menšina môžu pri vypracúvaní záverečnej správy k prerokúvanému legislativnemu návrhu oznámiť, že majú v úmysle sformulovať osobitné stanovisko. Po takomto oz name môžu do troch dní doručiť jeho znenie úradníkovi výboru, ktorý ho pripojí k správe obsahujúcej názor väčšiny výboru. Po vypracovaní a odovzdaní stanoviska stáleho výboru sa legis¬latívny návrh prepíše a opätovne vytlačí aj so zmenami a dodatka¬mi, ktorých prijatie výbor odporučil. Všetky zmeny sa vytlačía oso¬bitným typom písma a veci, ktoré výbor odporúča vypustiť, sa vytlačia prečiarknuté. Číselné označenie správy, jej poradie v kalendári snemovne a meno senátora, ktorý správu za výbor pripravoval, sa uvádzajú na prvej i poslednej strane legislatívneho návrhu. Zároveň sa rozmnožuje aj pripadné menšinové stanovisko členov výboru alebo odlišné stanovisko člena, ktorý o to požiada. Každý senátor je oprávnený navrhnúť, aby Senát vyžiadal legis¬latívny návrh naspäť od výboru, ktorý ho zadržiava dlhšie, než sa zdá nevyhnutné pre spracovanie stanoviska. Na príjatie takéhoto návrhu sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny senátorov. Po jeho prijati sa legislatívny návrh automaticky zaraďuje do plánu práce Senátu (Calendar of Business). Všetky zasadania senátnych výborov vrátane tých, v rámci ktorých sa koná vyšetrovanie, musia byť prístupné pre verejnosť. Väčšina členov výboru alebo podvýboru Senátu však môže po neverejnej porade verejným hlasovaním rozhodnúť o tom, že jeho ďalšie zasadanie bude• neverejné, pokia l' sa budú prerokúvať veci alebo svedecké výpovede, ktorých zverejnenie by mohlo ohroziť národnú bezpečnosť alebo zahraničné vzťahy Spojených štátov, veci, ktoré sa vzťahujú výlučne na vnútorné organizačné alebo procesné otázky výboru, veci, z ktorých môže vyplývať trestné obvinenie osoby, veci, ktoré možu ohroziť profesionálne postave¬nie alebo dobré meno niekoho, veci, ktoré sú zásahom do práva na súkromie, veci, ktoré vyžadujú zachovanie tajomstva v záujme policajného vyšetrovania, veci, ktorých zverejnenie by mohlo ohroziť obchodné tajomstvo, alebo veci, ktorých utajenie vyžadujú ustanovenia právneho poriadku. Dižka neverejných zasadani výboru alebo pod výboru v jednej veci nesmie prekročiť 14 dní. Rokovací Procesné postupy v Senáte sa značne odlišujú od procesných poriadok Senátu postupov Snemovne reprezentantov. Senát vo velkej miere rozho¬duje na základe jednomysel'ného súhlasu svojich členov. Prejavuje sa to napriklad aj v situácii, keď sa dostáva na rokovanie celej snemovne legislatívny návrh prichádzajúci od niektorého zo senát¬nych výborov. Spravodajca v Senáte môže napriklad v takomto prí¬pade okamžite požiadať o jednomysel'ný súhlas Senátu s predlože¬ným legislatívnym návrhom. Pokial' návrh nie je kontroverzný a neboli voči nemu vznesené námietky, Senát ho môže prijať aj bez diskusie alebo iba po krátkej diskusii zameranej na objasnenie jeho zmyslu a obsahu. Aj v tejto etape sa však môžu k prerokú¬vanému legislatívnemu návrhu navrhovať zmeny alebo dodatky. Na prijatie celého návrhu alebo jeho zmeny sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny pritomných. Pokial' však niektorý zo sená¬torov vznesie námietku voči okamžitému prijatiu legislatívneho návrhu, návrh sa pozastavi na jeden deň a potom opäť zaradi do pracovného plánu Senátu. Senát sa nemôže zaoberať opatreniami, ktoré odporučil k legis¬latívnemu návrhu jeho výbor, pokial' ich senátori nemali k dis¬pozicii najmenej dva dni dopredu (nedele a dni pracovného vol'na sa nerátajú). Nie je to potrebné, pokial' s tým vyjadri súhlas vodca väčšinovej a menšínovej politickej strany a nevyžaduje sa to ani v čase ohrozenia krajiny. Na rokovanie pléna sa dostávajú vecí v Senáte na základe jed¬nomysel'ného súhlasu, ktorým jeho plénum prejavi ochotu sa vecou zaoberať, na základe viacerých jednomysel'ných dohôd,

ktorými sa potvrdí návrh, aby sa pokračovalo v rokovani o už pre¬rokúvanej otázke, alebo na základe návrhu, aby sa rokovalo o veci podl'a časového harmonogramu práce (kalendár). Jednomysel'ná dohoda v Senáte sa niekedy označuje aj ako "dohoda o čase". Na jej základe sa síce na rokovanie pléna dostávajú veci podl'a svojho pôvodného poradia, no v jej obsahu sú už priamo uvedené len tie dodatky, o ktorých sa bude diskutovať, a obsahuje tiež časové obmedzenie pre dížku predpokladanej diskusie. Predloženie návrhu, aby sa Senát zaoberal konkrétnou vecou, alebo návrhu, aby sa pokračovalo v rokovani o už prerokúvanej otázke, sa v Senáte tradične prenecháva vodcovi politickej väčšiny. Návrh, aby sa o veci rokovalo v súlade so stanoveným časovým programom, sa v Senáte predkladá iba v tom prípade, pokial' jeho členovia nevyjadria jednomysel'nú podporu návrhu, aby sa zaoberali určitou konkrétnou záležitosťou. V Senáte pritom existuje iba jeden časový rozpis práce (Calendar of Business) a nerozlišuje sa medzi (1) legislativnymi návrhmi, ktorými sa zvyšujú prijmy štátneho rozpočtu, návrhmi všeobecných schval'ovacích zákonov, návrhmi verejných právnych predpisov vzťahujúcimi sa na financie alebo majetok a (2) ďalšími legislatívnymi návrhmi, ktoré sa nevzťahujú na financie alebo na majetok. Rokovací poriadok Senátu vyžaduje, aby sa snemovňa každý pracovný deň (Iegislative day) na záver dopoludňajšej práce zaoberala svojim ďalším pracovným programom. Ako pracovný deň Senátu sa pritom označuje časové ohraníčenie medzi dvoma odročeniami jeho zasadaní. Vzhl'adom na skutočnosť, že Senát ku koncu dňa zväčša prerušuje svoju prácu a neodročuje pritom svoje zasadanie, jeho pracovné dni nie sú totožné s kalendárnymi dňami. Pracovný deň Senátu tak môže trvať aj niekolko dni, týždňov alebo dokonca mesiacov. Vzhl'adom na uvedenú prax, ako aj nie príliš vel'kú ochotu senátorov preberať veci v súlade s časovým programom práce (kalendárom), veci zo senátneho kalendára prichádzajú na program rokovania pomerne zriedkavo. Pokial' sa však Senát rozhodne zaoberať sa návrhmi v súlade so svojím programom, legislatívne návrhy, voči ktorým neboli vzne¬sené námietky, senátori prerokúvajú podl'a ich poradia. Pri diskusii k nim je každý senátor oprávnený hovoriť maximálne 5 minút k jednej otázke. Pokial' diskusia k legislatívnemu návrhu pokračuje aj po ukončeni práce Senátu s materiálmi uvedenými na programe jeho práce, prestávajú platiť časové obmedzenia pre dížku jed¬notlivých diskusných vystúpení. V ktorýkoľvek deň (okrem pondelka, ktorým sa začína nový pracovný deň Senátu) po ukončení dopoludňajšej činnosti Senátu môže niektorý zo senátorov so súhlasom snemovne navrhnúť roko¬vanie o legislatívnom návrhu aj mímo poradia, ktoré mu bolo ude¬lené v časovom programe práce. Spravidla tak robí vodca polítíc¬kej väčšiny v Senáte. V tomto pripade s~tiež neuplatňuje časové obmedzeníe pre dížku jednotlivých diskusných vystúpení a disku¬sia sa končí až na základe rozhodnutia predsedajúceho o tom, že Senát z časových dôvodov prerušuje svoju činnosť. V tom okamihu sa prerušuje diskusia o legislatívnom návrhu, ktorý sa vracia späť na svoje pôvodné miesto v časovom rozvrhu práce Senátu. Diskusiu o ňom možno rovnakým spôsobom otvoriť neskôr. Ak Senát odmietne diskutovať o legislatívnom návrhu uvede¬nom na programe rokovania, ešte to nemusí znamenať, že by taký¬to návrh nemohol byť už nikdy prijatý. Vodca politickej väčšiny po konzultácii s politickým výborom väčšinovej politickej strany v Senáte a s politickým vedením menšiny môže určiť nový termín, v ktorom by sa mal Senát s návrhom zaoberať. Pokiaľ v rámci diskusie v snemovni udelí predsedajúci slovo senátorovi, tento môže hovoriť tak dlho, ako to pokladá za vhodné. V podstate existujú iba dva dôvody na ukončenie jeho diskusného vystúpenia. Prvým je skutočnosť, že senátor povedal, čo pokladal za vhodné, a dobrovoľne uvoľní miesto niektorému zo svojich kolegov, druhým je konkrétne rozhodnutie snemovne, ktoré odníme senátorovi právo pokračovať v diskusii. Žiadny senátor pritom nesmie hovoríť viac ako dva razy k jednej prerokúvanej otázke v jednom legislatívnom dni. Diskusia v Senáte končí, keď nikto zo senátorov nemá záujem v nej ďalej pokračovať, alebo keď vstúpi do platnosti rozhodnutíe o ukončeni diskusie, ktoré prijal Senát jednomyseľne. V niektorých prípadoch sa senátori, ktorí sú v menšine a nesú¬hlasia s prerokúvaným opatrenim, umelo usílujú predlžovať disku¬síu, aby tak zabránilí hlasovaniu alebo ho oddíalili. Takáto prax sa označuje ako "filibustering". V takomto prípade možno diskusiu uzavrieť, ak 16 senátorov podpíše návrh na jej ukončenie a trojpätinová väčšina Senátu ho bez diskusie schváli. Takýto postup sa označuje ako "clotura". V roku 1986 Senát stanovil, že po úspešnom hlasovaní o ukončení filibusteringu môže diskusia pokračovať ešte maximálne 30 hodin, pričom toto časové obdobie možno na základe opätovného súhlasu trojpätinovej väčšiny prípadne predížiť. Pokiaľ sa prijme uvedené rozhodnutie, žíadny senátor nemôže dískutovať dlhšie než jednu hodinu. Zostávajúci čas sa dáva k díspozícií vodcovi väčší novej alebo menšinovej politickej strany (títo rozhodujú o tom, komu sa ďalej prideli slovo). Po uplynuti stanovenej časovej lehoty sa Senát môže ešte zaoberať niektorýmí zmenami prerokúvaného návrhu, no potom musí už nasledovať hlasovaníe o celom návrhu. V rámci diskusíe v Senáte možno kedykoľvek navrhnúť zmeny k prerokúvanému opatreniu. Zmeny, ktoré sa týkajú prípadných dodatkov navrhnutých niektorým zo stálych výborov, ktorý sa už opatrením zaoberal, sa však vždy prerokúvaj ú osobitne. Dodatky, ktoré predkladajú jednotliví senátori, sa pritom nemusia bezprostredne vzťahovať na obsah prerokúvaného opatrenia. Toto neplatí pri diskusii o všeobecných schvaľovacích návrhoch, ktoré iniciovala Snemovňa reprezentantov. Na základe rokovacieho poriadku Senátu je za určitých okolností možné navrhnúť aj doda¬tok, ktorý obsahuje podstatnú zmenu legislatívneho návrhu obsahujúceho všeobecné zmocnenie (rider). Vtedy sa však vyžaduje, aby Senát najprv dvojtretinovou väčšínou svojich členov súhlasil s návrhom na jeho prerokúvanie, a tiež, aby senátori dostali k dispozicii znenie návrhu najmenej 24 hodín pred roko¬vaním o jeho obsahu. Diskusia k takémuto návrhu nesmie miní¬málne 3 hodiny odbočiť od jeho obsahu. Po konečnom hlasovaní o všetkých dodatkoch je legislatívny návrh pripravený na tretie čitanie a záverečné hlasovanie. Tretie čítanie prebieha zväčša iba formou prečítania názvu právneho predpisu, no pokíaľ o to niektorý zo senátorov požiada, možno prečítať aj celý text legislatívneho návrhu. Po tomto nariaďuje predsedajúci záverečné hlasovanie, ktoré sa zväčša koná formou ústnej odpovede prítomných senátorov (viva voce). Na základe požiadavky jednej pätiny prítomných senátorov môže však nariadiť aj hlasovanie modifikovanou ústnou odpoveďou (yea-and¬nay). Na prijatie návrhu sa vyžaduje súhlas väčšiny prítomných. Predtým ako sa prijaté opatrenie vráti do Snemovne reprezentantov (pokiaľ došlo v návrhu, ktorý predložila Senátu k zmene), alebo predtým ako sa v Senáte oficiálne zaprotokoluje (pokiaľ sa Senát zaoberá legislatívnym návrhom ako prvý), senátor, ktorý hlasoval za jeho prijatie, alebo sa zdržal hlasovania, môže podať návrh, aby snemovňa v priebehu 2 dní zvážila svoje rozhodnutie. Pokiaľ Senát schválil legislatívny návrh bežným hlasovaním (nie podla mien), môže návrh na jeho zváženie podať ktorýkoľvek senátor. Takýto návrh však Senát zvyčajne odmieta, čo predstavuje konečné rozhodnutie v danej otázke. Pokiaľ by sa predsa schválil návrh na opätovné zváženie hlasovania, môže Senát v jeho rámci svoje pôvodné rozhodnutie buď potvrdiť, alebo ho aj zmeniť. Zaprotokolovaný originál legislatívneho návrhu Snemovne reprezentantov spolu so zaprotokolovanými dodatkami, ktoré k nemu prijal Senát (pokiaľ tak urobil), sa spolu so sprievodnou správou Senátu vracajú do Snemovne reprezentantov. Pokiaľ Senát prijal dodatky k legislatívnemu návrhu snemovne, vo svojej správe ju žiada o vyslovenie súhlasu s ich obsahom. Podrobnejšie k problematike procesných postupov v Senáte pozri napr. Dokument Senátu č. 97-20 z druhého zasadania 97. Kongresu a prácu Zákonodarný proces (Enactment of a Law) od Roberta B. Dovea. XV. PRÁCA S POZMENENÝM LEGISLATÍVNYM NÁVRHOM Legislatívne materiály, ktoré Senát určitým spôsobom modifikoval, sa pri svojom návrate do Snemovne reprezentantov dostávajú do rúk jej speakera. Pokiaľ sú zásahy Senátu malé a nekontroverzné, predseda stáleho výboru, ktorý sa návrhom pôvodne zaoberal, alebo aj ktorýkoľvek jeho člen môže na základe zmocnenia výboru požiadať snemovňu o jednomyseľný súhlas s ich obsahom. Robí sa to tým spôsobom, že požiada speakera o vydanie návrhu a snemovňu o vyslovenie súhlasu s uvedenými zmenami. Pokiaľ speaker takýto návrh vydá, hlavný úradník snemovne prečíta v pléne iba názov legislatívneho návrhu a obsah tých dodatkov, ktoré k nemu prijal Senát. Ak vočí týmto zmenám žiadny reprezen¬tant nevznesie námietku, Snemovňa spravidla jednomyseľne vysloví súhlas s ich obsahom. V tomto okamihu sa legislatívny predpis stáva pripraveným na zaprotokolovanie a odoslanie prezi¬dentovi USA. Ak sa však v snemovni nepodarí dosiahnuť požadovaný jednomyseľný súhlas s predloženými zmenami, musí sa nimi ďalej podrobnejšie zaoberať. Pri legislatívnych návrhoch, ktoré obligatórne neprechádzajú Výborom celej snemovne, sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny kvóra snemovne. Ak legis¬latívny návrh pri svojom vzniku v snemovni obligatórne prechádzal Výborom celej snemovne, môže o jeho vydanie na opätovné prerokovanie požiadať iba tento orgán. Ak zmeny, ktoré k predloženému legislatívnemu návrhu prijal Senát, sú natolko významné alebo sporné, že snemovňa s nimi nemôže súhlasiť, môže na základe jednomysel'ného súhlasu navrhnúť, aby sa v spolupráci so Senátom utvoril osobitný Dohodovací výbor, ktorého úlohou bude ostrániť existujúce roz¬pory. Pokiaľ však čo len jeden reprezentant nesúhlasí s takýmto návrhom, môže výzvu na utvorenie Dohodovacieho výboru prijať svojou osobitnou rezolúciou Výbor pre stanovy. Aj potom je však speaker povinný udelíť slovo poverenému členovi stáleho výboru snemovne, ktorý sa legislativnym návrhom pôvodne zaoberal, aby vyjadril nesúhlas s dodatkami a podporil požiadavku na utvorenie Dohodovacieho výboru. Po schválení návrhu speaker menuje členov Dohodovacieho výboru za Snemovňu reprezentantov a informuje o tom Senát. Vačšina z menovaných členov musi v súlade s inštrukciami speakera podporovať stanovisko Snemovne reprezentantov k legislativnemu návrhu. Speaker pritom určuje člena, ktorý je priamo zodpovedný za celý legislativny návrh, a ďalších, ktorí budú presadzovať jeho rozhodujúce časti v tom znení, v akom ich prijala snemovňa. Pri tomto výbere speaker zvyčajne akceptuje odporúčania predsedu výboru snemovne, ktorý sa legislativnym návrhom zaoberal, a reprezentantov snemovne menuje zväčša z jeho členov. Počet členov Dohodovacieho výboru zo Snemovne reprezentantov určuje speaker, pričom pomer zástupcov väčšinovej a menšinovej politickej strany zväčša zodpovedá pomeru ich zvolených zástupcov v celej snemovni. Pri prerokúvaní niektorých významnejších legislatívnych návrhov však môže byť počet zástupcov väčšinovej politickej strany o niečo vyšší. Reprezentácia oboch politických strán je významným prvkom, ktorý možno nájsť v celom našom parlamentnom systéme. Vzhľadom na významné právomoci Dohodovacieho výboru sa pripisuje osobitný význam práve jeho zloženiu. Pokiaľ Senát súhlasí so žiadosťou o dohodovacie konanie, jeho predsedajúci menuje na základe jednomyseľného súhlasu sená¬torov, členov Dohodovacieho výboru z tejto komory. Aj zástup¬covia Senátu reprezentujú obe politické strany, ktoré sú v ňom zastúpené. Počet členov Dohodovacieho výboru zo Snemovne reprezentantov a Senátu pritom nemusí byť rovnaký. Dohodovací výbor sa niekedy označuje aj ako "tretia komora Kongresu". Požiadavku na dohodovacie konanie môže vzniesť iba tá komora Kongresu, v ktorej sa nachádzajú oficiálne podklady k le¬gislatívnemu návrhu, o ktorom by sa malo rokovať. Pokiaľ Senát dospeje k názoru, že snemovňa nebude mať zásadnejšie námietky voči dodatkom, ktoré prijal k jej legislativnemu návrhu, môže požiadať o zavedenie dohodovacieho konania ešte skôr, ako vráti legislatívne materiály do snemovne. Tým, že Senát určí svojich zástupcov do Dohodovacíeho výboru ešte skôr, ako vráti legis¬latívne materiály do snemovne, môže tento proces urýchliť o niekol'ko dní. Rozhodnutie o tom, ktorá komora požiada o zave¬denie dohodovacieho konania, však z procesných dôvodov nie je úplne bezvýznamné. Komora, ktorá podá takýto návrh, totiž pre¬rokúva správu Dohodovacieho výboru až ako druhá, čo jej umožní povedať konečné slovo v prerokúvanej legislatívnej otázke. Napriek skutočnosti, že zástupcovia oboch komôr pracujú v jednom spoločnom Dohodovacom výbore, v podstate ide o dve oddelené skupiny zástupcov oboch snemovni. Každá z nich rozhoduje na základe hlasovania svojich členov a riadi sa pritom rozhodnutím väčšiny. Preto ani nie je nevyhnutné, aby obe skupiny mali rovnaký počet členov. Pri svojej činnosti sa členovia Dohodovacieho výboru môžu zaoberať iba tými časťami legislatívneho návrhu, na ktorých sa obe komory Kongresu nevedia dohodnúť, a nesmú vyradiť alebo zmeniť tie časti, voči ktorým Senát nevzniesol námietky. Takisto nie sú oprávnení vkladať do návrhu nový text, ktorý sa bezprostredne nevzťahuje na obsah existujúcich rozporov. V miestach, kde sa zmena legíslativneho návrhu, ktorú schválil Senát, dotýka určitého počtu alebo množstva, môžu členovia Dohodovacieho výboru diskutovať iba o takom počte alebo čislach, ktoré sa nachádzajú medzi návrhom Snemovne reprezentantov a Senátu. Nie sú teda oprávnení navrhovať ani väčší, ani menší počet alebo číslo, než pôvodne navrhovala niektorá z komôr Kongresu. Ani jedna z komôr parlamentu tiež nemôže samostatne zmocniť svojich zás¬tupcov v Dohodovacom výbore, aby odporučili takú zmenu v le¬gíslativnom návrhu, na ktorej sa obe komory už zhodlí. Môžu tak však urobiť spoločne, pokiaľ každá komora prijme väčšinou svo¬jích hlasov zodpovedajúcu súhlasnú rezolúciu. Pokiaľ Dohodovací výbor rieši problém vzťahujúcí sa na doda¬tok, ktorý nahradil časť pôvodne vypracovaného legislatívneho textu, môžu členovia zo Snemovne reprezentantov navrhnúť iba také zmeny, ktoré sa svojím obsahom nedotknú podstaty existu¬júceho sporu. Ich stanoviská sa v žiadnom pripade nesmú dotýkať oblastí, vecí alebo otázok, na prerokúvanie ktorých nedostali zmocnenie od svojej snemovne. Bez osobitného zmocnenía Snemovne reprezentantov nemôžu jej zástupcovía v Dohodovacom výbore súhlasiť so žiadnym dodatkom Senátu k jej legislatívnemu návrhu, ktorý obsahuje určité všeobecné zmocnenie, alebo ktorým sa schvaľujú určité finančné prostriedky a ktorý svojim obsahom porušuje obsah jej rokovacieho poriadku. Rokovací poriadok Snemovne reprezentantov požaduje, aby schôdze Dohodovacieho výboru boli verejné. Neverejná schôdza sa koná v pripadoch, keď o tom rozhodne snemovňa väčšinou kvóra pri hlasovaní podľa mien na verejnom zasadaní. Pri čítaní správy o činnosti Dohodovacieho výboru v snemovni sa preto môže tiež vzniesť námietka, že schôdze Dohodovacieho výboru neboli uzavreté pre verejnosť, a to aj napriek tomu, že snemovňa sa na tom uzniesla. Pokiaľ sa táto námietka potvrdí, snemovňa odmietne správu ako celok a požiada o nové dohodovacie konanie. Členovia Dohodovacieho výboru môžu pri svojich odporúčajú¬cich stanoviskách pre komory, ktoré ich nominovali, použiť niek¬torú z nasledujúcich štyroch možností: (1) Senát sa vzdáva všetkých (niektorých) zmien, ktoré prijal k predloženému legislatívnemu návrhu. (2) Snemovňa reprezentantov sa vzdáva svojho nesúhlasu voči všetkým (iba niektorým) zmenám, ktoré predložil Senát. (3) Snemovňa reprezentantov vyslovuje svoj súhlas so všetkými (iba niektorými) zmenami, ktoré predložil Senát. (4) Snemovňa reprezentantov sa vzdáva všetkých svojich návrhov (iba niektorých), ktoré sa vzťahujú na zmeny, ktoré predložil Senát. Výsledok práce Dohodovacieho výboru je vo viacerých prí¬padoch kompromisom, vyplývajúcim z osobitných pokynov, ktoré dostal i jeho členovia od vlastných snemovní. Záverečná správa, ktorú predkladá tento orgán obom komorám Kongresu, preto často predstavuje súhrn rôznych odporúčaní, zodpovedajúcich rôznemu charakteru prijatých zmien legislatívneho návrhu v oboch snemov¬niach. V prípade, že sa členom Dohodovacieho výboru nepodarí nájsť pri konkrétnych legislatívnych ustanoveniach potrebný kom¬promis, informujú o tom svoje snemovne. O týchto veciach sa neskôr rokuje osobitne. Takýto čiastočný nesúhlas je však značne nepraktícký, nakoľko v tomto prípade môže Senát odmietnuť, s výnímkou úvodnej klauzuly, celý text prerokúvaného legislatívne¬ho návrhu a predložiť vlastný návrh, ktorý sa potom procesne pok¬ladá za jeho jediný dodatok. Pokiaľ sa v rámci dohodovacieho konania nepodarí zjednotiť stanoviská oboch komôr, zúčastnení členovia ich o tom oficiálne informujú a legislativny proces sa ocitá opätovne vo fáze, v ktorej sa nachádzal v čase, keď druhá komora vrátila legislatívny návrh so svojimi pripomienkami do komory, z ktorej pôvodne vzišiel. V uvedenom pripade sa spravidla opakuje už uvedený postup s tým, že komory môžu nominovať iných členov Dohodovacieho výboru a dávajú im spravidla aj odlišné inštrukcie. Ak nominovani členovia Dohodovacieho výboru nie sú schop¬ni do 20 dni od začiatku svojej práce predložiť správu o svojej činnosti, rokovací poriadok snemovne umožnuje, aby buď dostali nové pokyny, alebo aby ich snemovňa v prednostnom konani odvolala a nahradila inými zástupcami. Návrh na odvolanie, me¬novanie alebo novú inštruktáž členov Dohodovacieho výboru má prednosť pred ostatnými návrhmi, aj pokiaľ títo nedokázali pred¬ložiť správu o svojej činnosti do 36 hodin po svojom menovani, v priebehu posledných 6 dní zasadania snemovne. Pokiaľ členovia Dohodovacieho výboru z oboch snemovni v oddelenom hlasovani väčšinou hlasov vyslovia súhlas s dosiah nutou dohodou (alebo potvrdia, že sa zhodujú v zásadných veciach), sformulujú svoje odporúčania v osobitnej správe, ktorá sa odovzdáva v dvoch exemplároch. Túto správu musí podpisať väčšina členov Dohodovacieho výboru z oboch snemovni. Pri záverečnej správe Dohodovacieho výboru sa nezverejňuje menši nové stanovisko. Správa Dohodovacieho výboru sa rozmnoži v oboch komorách a pripája sa k nej obsiahla dôvodová správa. Na jej vypracovani sa podieľajú členovia Dohodovacieho výboru z oboch komôr. Dôvodová správa musí podrobne a dostatočne zreteľne informovať obe komory Kongresu o obsahu všetkých navrhovaných riešení, aj o ich účinkoch na prerokúvaný legislatívny návrh. Zaprotokolovaný legislativny návrh spolu s dodatkami a jednou kópiou správy Dohodovacieho výboru sa dostáva najprv do tej komory Kongresu, ktorá súhlasila s návrhom na vyvolanie dohodovacieho konania. Táto prijíma k návrhu Dohodovacieho výboru stanovisko ako prvá. V pléne Senátu je možné predložiť správu Dohodovacieho výboru do diskusie vždy, okrem pripadov, keď sa táto komora zaoberá pri pravou vlastného programu, prerokúva poriadkový návrh, návrh na odročenie svojho zasadania, alebo ak hlasuje alebo zvoláva kvórum. Pokiaľ niektorý zo senátorov podá návrh na prerokovanie správy Dohodovacieho výboru, o tomto návrhu sa musí hlasovať bezodkladne a bez predchádzajúcej diskusie. K správe Dohodovacieho výboru nemožno v žiadnej snemovni navrhovať dodatky a musí sa schvál iť alebo odmietnuť ako celok. Pokiaľ je na diskusiu o takejto správe vymedzený určitý čas, musí sa rovnako spravodlivo rozdeliť medzi zástupcov väčšinovej i menšinovej politickej strany. Ak sa Senát zaoberá takouto správou ako prvý a väčšina jeho členov nepodpori jej prijatie, možno správu vrátiť senátorom, ktorí sa zúčastňovali na práci Dohodo¬vacieho výboru. Pokiaľ Senát vyjadri s predloženou správou sú¬hlas, práca senátorov v Dohodovacom výbore sa vyhlási za ukončenú. Všetky legislatívne dokumenty sa následne zasielajú do Snemovne reprezentantov a pripája sa k nim správa, ktorá informu¬je o rozhodnuti Senátu. Správa Senátu nesmie obsahovať žiadne návrhy, ktoré išli nad rámec už existujúcich rozdielov v ustanoveniach legislatívneho návrhu, ktorý prijali obe komory Kongresu. Akékoľvek porušenie tohto pravidla má za následok opakovanie dohodovacieho konania. V pléne Snemovne reprezentantov sa môže diskutovať o správe Dohodovacieho výboru kedykoľvek, pokiaľ sa táto komora neza¬oberá vlastným programom, nezvoláva prezentáciu reprezentan¬tov, alebo sa rozhodla ukončiť svoju prácu. Správou sa musí zaoberať celá snemovňa a nemožno ju zaslať Výboru celej snemovne. To plati aj v prípade, že správa obsahuje vecí, ktoré prí prerokúvaní legislativneho návrhu patria do kompe¬tencie tohto orgánu. Správu Dohodovacieho výboru však nemožno v snemovni prerokúvať, pokiaľ reprezentantom nebola predložená zároveň aj podrobná dôvodová správa. Snemovňa nemôže začať rokovať o (1) správe Dohodovacieho výboru alebo (2) dodatku, ktorý predložil Senát k opatreniu prijaté¬mu Dohodovacím výborom vo veci, v ktorej sa nepodarilo dosiah¬nuť zhodné stanovisko, skôr ako na tretí deň po tom, ako sa správa Dohodovacieho výboru spolu s príslušnou dôvodovou správou dostala do snemovne (soboty, nedele a sviatky sa nerátajú) a táto nebola v ten istý deň zverejnená aj v kongresovom spravodajcovi. Toto ustanovenie sa neuplatňuje počas posledných 6 dni, v ktorých zasadá snemovňa. Všetky materiály musia byť pritom k dispozicii reprezentantom najmenej 2 hodiny pred začiatkom diskusie okrem pripadov, keď o ňu požiada Výbor pre stanovy Snemovne reprezentantov. Čas, ktorý je v snemovni vyhradený na diskusiu o správe Dohodovacieho výboru, sa rozdel'uje medzi členov väčšinovej a menšinovej politickej strany rovnakým dielom. Pokiaľ obe politické strany súhlasia s predloženou správou, pridel'uje sa jedna tretina takto vyhradeného času pre členov, ktori nesúhlasia s jej obsahom bez ohl'adu na ich politickú príslušnosť. Ak snemovňa nesúhlasi s obsahom správy Dohodovacieho výboru, ktorú už predtým schválil Senát, táto sa už nemôže vrátiť do výboru na opätovné prerokovanie, nakol'ko Senát po tom, ako schváli jej obsah, odvoláva svojich zástupcov z tohto orgánu. Pokial' sa v Snemovni reprezentantov začalo diskutovať o správe Dohodovacieho výboru a jej súčasťou sú ustanovenia, ktorých iniciovanie vo forme dodatkov legislativneho návrhu nepripúšťajú jej procesné pravidlá vzhl'adom na to, že bezprostredne nesúvisia s jeho obsahom, ktorýkol'vek reprezentant môže na to poukázať formou procesnej otázky. Reprezentanti tak môžu robiť kedykol'vek po oficiálnom zverejneni správy v snemovni alebo po tom, ako sa ňou snemovňa začala zaoberať. Takéto ustanovenia môžu byť pritom súčasťou: (1) dodatku, ktorý schválil Senát (nahradil ním niektoré ustanovenie legis¬latívneho návrhu schválené v snemovni) a s ktorého znením úplne alebo s výhradami vyjadril súhlas Dohodovací výbor, alebo (2) nového znenia časti legislatívneho návrhu, ktoré sformuloval priamo Dohodovací výbor. Procesnou otázkou možno napadnúť v snemovni aj také ustanovenia správy Dohodovacieho výboru, ktoré boli súčasťou legislatívneho návrhu Senátu, no s ktorých obsahom Snemovňa reprezentantov nevyjadrila svoj súhlas. Pokiaľ snemovňa väčšinou hlasov kvóra súhlasí s obsahom podanej procesnej námietky, môže predsedajúci podať prednostný návrh, aby snemovňa takéto ustanovenie odmietla. Na diskusiu k takémuto návrhu sa vyhradí 40 minút a tento časový úsek sa rozdeli rovnako medzi jeho zástancov a oponentov. Bez ohl'adu na výsledok hlasovania o takomto prednostnom návrhu možno v priebehu diskusie v snemovni podávať ďalšie procesné námietky aj k iným ustanoveniam správy Dohodovacieho výboru. Pokial' snemovňa, na základe podanej procesnej námietky, odmietne niektoré z ustanovení predloženej správy, musi riešiť otázku, či (1) bude súhlasiť s textom dodatku aj bez časti, ktorú už odmietla, alebo (2) bude trvať na vlastnom pôvodnom zneni legislatívneho dodatku. Ak snemovňa neschváli návrhy na vypustenie určitých ustanovení zo správy Dohodovacieho výboru a uplynul čas vyhradený na diskusiu, hlasuje o správe Dohodovacieho výboru ako o celku. Podobne postupuje snemovňa aj v pripade, že Senát navrhne taký dodatok k legislatívnemu opatreniu, ktorý bezprostredne nesúvisi s jeho obsahom a ktorého schválenie by bolo v rozpore s jej procesnými pravidlami, a (1) s takýmto návrhom nesúhlasil Dohodovací výbor, alebo (2) nesúhlas prejavila celá snemovňa pri rokovaní o predloženej správe Dohodovacieho výboru. Keď Snemovňa reprezentantov prijme správu Dohodovacieho výboru ako celok, môže ešte osobitne hlasovať o jednotlivých sporných dodatkoch, ktoré boli vypracované v Senáte. Na ich prí¬padné prijatie sa vyžaduje súhlas väčšiny kvóra. V rámci uve¬deného postupu je Senát stále oprávnený kedykol'vek ustúpiť od svojich dodatkov (všetkých alebo iba niektorých), alebo rozhodnúť o tom, že o niektorých z nich sa bude konať ďalšie dohodovacie konanie. Pokial' sa v takomto prípade snemovňa nestotožní s dodatkami, na ktorých prijati trvá Senát, o týchto sa musí konať nové dohodovacie konanie. V priebehu celého dohodovacieho konania sa venuje mimo¬riadna starostlivosť úschove originálu legislatívneho návrhu a ďalším súvisiacim materiálom, nakolko návrhom sa môže zaoberať iba ten orgán, ktorý má k dispozícii všetky originálne dokumenty. To sa vzťahuje aj na vyvolanie dohodovacieho konania, ktoré môže tiež iníciovať iba snemovňa, v ktorej sa nachádza originállegislativne¬ho návrhu. Tento postupuje v rámci dohodovacieho konania snemovni, od ktorej sa očakáva súhlas s dohodovacím konaním, a cez zmocnencov oboch komôr ďalej do Dohodovacieho výboru. Po ukončeni dohodovacieho konania sa originállegislativneho návrhu spolu so zapracovanými pripomienkami vracia do tej snemovne, ktorá súhlasila s vyvolanim dohodovacieho konania. Keď sa snemovňa vyjadrí k obsahu jeho výsledkov, legislativne materiály sa presúvajú do snemovne, ktorá ho iniciovala na rozho¬dujúce vyjadrenie. Po ukončeni práce v Dohodovacom výbore dostávajú zástup¬covia oboch snemovni jeden výtlačok záverečnej správy, ktorú podpísala väčšina členov za každú snemovňu. Správu pre Snemovňu reprezentantov pritom podpisujú najprv jej zástupcovia a správu pre Senát zmocnení senátori. Legislatívny návrh sa nemôže stať zákonom, ak s jeho rov¬nakým znením nesúhlasia obe snemovne Kongresu. Po tom, ako obe snemovne vyjadria svoj súhlas s takýmto legislativnym návrhom, všetky pôvodné dokumenty súvisiace s jeho pripravou sa sústredia na zaprotokolovanie do rúk osobitného úradnika v tej snemovni, ktorá navrhla prijatie legislatívneho návrhu. XVI. NÁVRH VYCHÁDZAJÚCI ZO SENÁTU v predchádzajúcich kapitolách sme opisovali priebeh legislatívne¬ho procesu, ktorý bol iniciovaný v Snemovni reprezentantov. Pokíal' bol však legislativny návrh iniciovaný v Senáte, legislativny proces postupuje práve opačne. Ak Senát schváli legislatívny návrh ako prvý, následne sa presúva na diskusiu a schválenie do Snemovne reprezentantov. Pokial' jej výbory odporučia schváliť takýto návrh a snemovňa tak urobí bez toho, aby doň prijala vlast¬né dodatky, možno ho zaprotokolovať (pozri kapitolu XVI 1.). Pokial' však snemovňa legislatívny návrh Senátu nejakým spôsobom zmení, tento sa vracia do Senátu, aby sa vyjadril k predloženým zmenám či dodatkom. Senát môže predložené zmeny vlastného legislatívneho návrhu akceptovať, alebo v záujme odstránenia exis¬tujúcich rozporov iniciovať dohodovacie konanie. XVII. ZAPROTOKOLOVANIE NÁVRHU Pokial' obe komory Kongresu súhlasili s rovnakým znením legis¬latívneho návrhu - buď bez akýchkol'vek dodatkov, alebo na zák¬lade dohodovacieho konania - tento sa zaprotokoluje a odošle prezidentovi USA. Zaprotokolovanie schváleného legislatívneho predpisu je náročnou a zložitou činnosťou. V jeho priebehu sa musia presne zohl'adniťvšetky prijaté dodatky alebo zmeny, a to bez ohl'adu na to, či ide o vyňatie, nahradenie alebo doplnenie časti legislatívne¬ho textu. Zodpovedný úradník Snemovne reprezentantov (v prí¬pade, že legislatívny návrh vyšiel z tejto komory Kongresu) potre¬buje na správne zaprotokolovanie schváleného legislativneho návrhu originálny text návrhu, text jeho dodatkov a zmien schválených v Senáte, podpísanú správu Dohodovacieho výboru, viaceré ďalšie senátne správy a zápis zo záverečného rokovania o obsahu návrhu v Snemovni reprezentantov. Z uvedených mate¬riálov vyhotovuje presné znenie schváleného návrhu, ktoré sa predkladá prezidentovi USA. Náročnosť tohto procesu ilustruje aj skutočnosť, že najmä ak sa konalo dohodovacie konanie, počet prijatých dodatkov sa niekedy približuje k čislu 500. Každý z nich sa pritom musi uviesť v legislatívnom návrhu na svoje presné miesto a osobitná pozornosť sa musí venovať aj umiestneniu jed¬notlivých interpunkčných znamienok. Zaprotokolovaný návrh sa vytlačí na pergamene, pričom dolný okraj jeho poslednej strany sa opatri pečaťou a podpisom príslušného úradníka, ktorý potvrdzuje, že legislatívny návrh bol navrhnutý v Snemovni reprezentantov (pokial' legislatívny návrh vyšíel zo Senátu, robí tak jeho tajomník). V Snemovni reprezentan¬tov kontroluje správnosť takto pripraveného textu jej Administra¬tívny výbor (tajomník Senátu), ktorý v prípade, že nenašiel nijaké nedostatky, potvrdi jeho správnosť na osobitnom liste. Takto pripravený návrh sa predkladá na podpis speakerovi Snemovne reprezentantov a viceprezidentovi USA. Speakerovi sa predkladá na podpis ako prvému každý legislativny návrh bez ohl'adu na to, ktorá komora iniciovala prijatie. Víceprezident, ktorý je v zmysle Ústavy predsedom senátu, podpisuje legislatívny návrh vždy ako druhý. Speaker podpisuje legislatívny návrh bez ohl'adu na to, či snemovňa zasadá, alebo nie. Viceprezident môže podpísať legis¬latívny návrh iba počas zasadania Senátu. Pokial' Senát nezasadá, môže ho viceprezident podpísať, iba ak ho k tomu Senát vopred osobitne zmocnil. Pokíal' speaker alebo viceprezident nemôžu z akýchkol'vek dôvodov podpísať predložený text legislatívneho návrhu, môžu tak urobiť v ich zastúpení osoby, ktoré v tom čase predsedajú komorám Kongresu. Keď text schváleného legislativneho návrhu potvrdili svojim pod¬pisom všetci oprávnení, v súlade s Ústavou ho Administratívny vý¬bor Snemovne reprezentantov predkladá na podpis prezidentovi USA. XVIII. ČiNNOSŤ PREZIDENTA Článok 1., oddiel 7 Ústavy USA hovorí: "KAŽDÝ NÁVRH ZÁKONA, KTORÝ BOL SCHVÁLENÝ SNEMOVŇOU REPREZENTANTOV A SENÁTOM, Musí ByŤ PREDLOžENÝ SKÔR, AKO SA STANE ZÁKONOM, PREZIDENTOVI SPOJENÝCH ŠTÁTOV." Text schváleného a podpísaného legislatívneho návrhu dostáva prezident USA tým spôsobom, že úradník Administratívneho výboru (tajomnik Senátu, ak legislatívny návrh iniciovala táto komora Kongresu) ho osobne doručí poverenému zamestnancovi Bieleho domu, o čom od neho prevezme osobitné potvrdenie. Predseda Administratívneho výboru následne informuje snemovňu o odovzdani návrhu. Odovzdanie textu legislatívneho návrhu úradníkovi Bíeleho domu sa tradične pokladá za splnenie ústavnej požiadavky na predloženie návrhu prezidentovi a od toho okami¬hu začína plynúť aj l O-dňová lehota, ktorú má v zmysle Ústavy k dispozícii na vyjadrenie prezident USA. Biely dom zvyčajne zasiela zaprotokolované kópie textu legis¬latívneho návrhu najprv tým minísterstvám, u ktorých predpokladá záujem o predmet jeho právnej úpravy. V prípade potreby môžu ich právnici pomôcť prezidentovi pri formulovaní jeho stanoviska, nakoľko nemožno od prezidenta očakávať, že sa bude vyznať vo všetkých oblastiach práva. Ak prezident súhlasi s predloženým textom legislatívneho ná¬vrhu, tak ho podpiše a zvyčajne doplni aj poznámkou "schválené" a dátumom, kedy tak urobil. Najvyšší súd v tejto súvislosti vyjadril jednoznačné stanovisko, v zmysle ktorého, pokiaľ prezident podpíše text legislatívneho návrhu, treba to pokladať za jeho spolupôsobenie na príprave zákona, ktorý v zmysle Ústavy bude neskôr uvádzať do života. Legislatívny návrh sa môže v súlade s Ústavou USA stať záko¬nom aj bez prezidentovho podpisu, pokiaľ prezident návrh zákona nevráti Kongresu do desiatich dní (nedeľa sa do toho neráta) odo dňa, keď mu bol predložený. Legislatívny návrh sa však nestane zákonom v prípade, ak v stanovenom termine prezident nevráti návrh zákona, no zároveň Kongres odročí svoje zasadnutie. Uve¬dené sa označuje aj ako "vreckové veto prezidenta" (pocket veto). Informácia o tom, že prezident podpísal návrh zákona, sa zvyčajne zasiela do snemovne, ktorá ho iniciovala. Aj keď to právny poriadok osobitne nevyžaduje, táto o uvedenej skutočnosti informuje druhú snemovňu a informáciu zároveň zverejňuje aj v kongresovom spravodajcovi. Uplatnenie veta Podľa Ústavy USA, pokiaľ prezident nesúhlasí s predloženým prezidenta legislatívnym textom, tento "".vráti so svojimi námietkami tej snemovni, z ktorej návrh vyšiel. Táto snemovňa potom zahrnie prezidentove námietky do zápisu o prerokúvaní návrhu zákona a bude sa nimi zaoberať." Pri tomto je nepísaným pravidlom, že snemovňa hlasuje o legislatívnom návrhu, ktorý sa vrátil s prezi¬dentovými pripomienkami, bezodkladne. Znamená to, že vetovaný legislatívny návrh má v snemovni privilegované postavenie a návrh na nové hlasovanie o ňom možno podať kedykoľvek. Reprezentant, ktorý podáva v snemovni návrh na takéto hlaso¬vanie, robí tak prostredníctvom speakera vo forme osobitnej otázky nasledovného znenia: "Moja otázka znie, chce snemovňa pri svo¬jom opätovnom zvážení návrhu zákona tento prijať aj napriek námietkám prezidenta?" Potom nasleduje zaznamenávané hlaso¬vanie podľa mien, pri ktorom oslovení reprezentantí odpovedajú priamo "Áno" alebo "Nie". Pokiaľ kladne odpovedia menej ako dve tretiny z prítomných (na hlasovanie je potrebné kvórum), otázka neprešla a snemovni sa nepodarilo prelomiť veto prezidenta. o výsledku hlasovania snemovňa informuje Senát v osobitnej správe. Pokiaľ však najmenej dve tretiny z požadovaného kvóra reprezentantov odpovedia kladne, snemovňa prelomila veto prezi¬denta a do Senátu sa spolu s informáciou o výsledku hlasovania zasiela aj legislatívny návrh s písomnými námietkami prezidenta. Pri opakovanom prerokúvaní legislatívneho návrhu postupuje Senát podobne, pričom na opätovné potvrdenie návrhu sa aj v tejto komore vyžaduje dvojtretinový súhlas kvóra senátorov. Pokiaľ sa ho podarí dosiahnuť, legislatívny návrh sa stáva zákonom (statute) aj napriek prezidentovým námietkam a možno ho uverej¬niť v osobitnej zbierke. XIX. PUBLIKOVANIE ZÁKONA Nevyhnutnou súčasťou každého všeobecne záväzného právneho predpisu je jeho publikácia. Jej účelom je zabezpečiť, aby sa s obsahom právneho predpisu mohli oboznámiť všetcí tí, ktorých správanie upravuje. Princíp spravodlivosti totiž vyžaduje, aby skôr ako občana postihne za určité konanie sankcia, bol informovaný o tom, ktoré konanie je v zmysle právneho poriadku protiprávne. To je aj zmyslom ústavného zákazu prijímať právne predpisy so spätnou účinnosťou (ex post facto Iaws). Aby sa mohli s obsahom právnych predpisov včas oboznámiť všetci občania, tieto sa v USA publikujú bezprostredne po ich prijatí. Ak prezident schváli a podpíše predložený text legislatívneho návrhu, alebo ak súhlasí, aby sa tento stal zákonom aj bez jeho podpisu, pošle jeho originál na publikáciu Archivárovi Spojených štátov. Pokiaľ obe snemovne Kongresu opätovne schvál ia legislatívny návrh potrebnou väčšinou aj napriek prezidentovým námietkam, snemovňa, ktorá hlasovala o návrhu ako druhá, pošle jeho originál Archivárovi Spojených štátov. V jeho kancelárii sa zákonu pridel'uje poradové číslo a jeho text sa paginuje do príslušného zväzku Zbierky právnych predpisov (Statutes at Large) z konkrétneho zasadania Kongresu. Verejným a súkromným zákonom sa číslo prídeľuje podľa poradia, v akom ich Kongres schvaľuje, a toto začína každým novým zasadaním Kongresu. Pre lepšiu identifiká¬ciu právneho predpisu sa od roku 1957 uvádza pred jeho po radovým čislom aj poradové číslo Kongresu znamená to, že prvý verejný zákon, ktorý schválil l Ol. Kongres, sa označil ako Public Law 101-1 a prvý súkromný zákon, ktorý schválil l Ol. Kongres, sa označil ako Privat Law 101-1. Všetky zákony, ktoré prijal tento Kongres neskôr, obsahovali rovnaké číselné označenie.

Prvé oficiálne vydanie zákona sa robi v osobitnej forme, ktorá sa označuje ako "slip law". V tejto forme sa každý právny predpis publikuje samostatne. V jeho záhlavi musi byť uvedené, či ide o verejný alebo súkromný zákon, dátum jeho prijatia a poradové číslo. Pokiaľ ide o verejný zákon, záhlavie obsahuje aj informácie o tom, pod akým číslom sa bude nachádzať v Zbierke právnych predpisov USA. Ak bol zákon prijatý aj napriek vetu prezidenta, alebo ho prezident z nejakého dôvodu nepodpísal, táto skutočnosť sa uvádza na mieste zvyčajného oznámenia o schválení právneho predpisu prezidentom. Konečné znenie prijatého zákona pripravuje Úrad federálnej zbierky (Office of the Federal Register), Národný archív (National Archives) a Správa zbierky právnych predpisov (Record Administration). Tieto orgány pripravujú k právnemu predpisu aj potrebný poznámkový aparát, dopíňajú citácie zákonov, o ktorých sa tento právny predpis zmieňuje, a ďalšie potrebné informácie. Poznámky obsahujú aj informácie o tom, kde presne v zbierke zákonov sa právny predpis bude nachádzať. Prvá oficiálna publikácia zákona obsahuje aj informácie o le¬gislatívnom procese, ktorý predchádzal jeho príjatiu (legislatívna história), číslo správy stáleho výboru, ktorý sa zaoberal jeho návrhom v snemovni, názov stálych výborov, ktoré sa návrhom zaoberali v oboch snemovniach Kongresu, dátumy, kedy sa návrh prerokúval a schválil v oboch snemovniach, a tiež aj informáciu o tom, kde možno nájsť v kongresových záznamoch ďalšie potrebné údaje (v ktorom zväzku, z ktorého roku a pod akým dátumom). Informácie o legislatívnom procese zahŕňajú aj prezidentovu činnosť, či a ako schválil návrh, či sa návrh stal zákonom bez jeho vyjadrenia, alebo ho prezident vetoval a Kongres následne jeho veto prelomil. Pri tomto sa citujú oficiálne materiály dokumentu¬júce činnosť prezidenta USA (Weekly Compilation of Prezidential Documents). Kópie prvej oficiálnej publikácie zákona sa distribuujú do dokumentačných miestností oboch komôr Kongresu, kde sú prís¬tupné pre poslancov, odborníkov i pre širokú verejnosť. Občanía ich môžu získať aj formou predplatného v osobitnej kanceláríi Tlačového úradu (Superintendent of Documents, u.s. Government Printing Office). Oddiel 113 z prvej časti zbierky platných právnych predpisov stanovuje, že prvá oficiálna publikácia zákona sa v konaní pred súdmi, tribunálmi a verejnými úradmi Spojených štátov amerických a jednotlivých štátov USA rešpektuje ako priamy dôkaz. Úrad federálnej zbierky, Národný archivaSpráva zbierky právnych predpisov zostavujú a vydávajú v osobitných zväzkoch stálu zbierku zákonov z každého zasadania Kongresu (United States Statutes at Large). Posledný zväzok zbierky zákonov z prvého zasadania 101. Kongresu mal napríklad poradové číslo 103. Každý zväzok obsahuje tiež kompletný index informácií a obsah. Od roku 1856 do roku 1876 obsahoval každý zväzok aj zoznam tých právnych predpisov, ktoré sa menili právnymi pred¬pismi, ktoré obsahoval. Od roku 1963 do roku 1974 tvoril súčasť každého zväzku aj užitočný prehľad legislatívnej histórie právnych predpisov, ktoré obsahoval. Po tom čo sa od roku 1975 legislatívna história zaraďuje vždy na koniec každého publikovaného právne¬ho predpisu sa od vydávania takéhoto spoločného prehľadu upusti¬lo. Každý súčasný zväzok však obsahuje značné množstvo poznámok, ktoré sa vzťahujú na právne predpisy publikované v predchádzajúcich zväzkoch, ako aj na tie, ktoré sa nachádzajú priamo v jeho obsahu. V zmysle zákona prijatého ešte v roku 1895 majú aj tieto zväzky postavenie oficiálneho dôkazu o vydaní právnych pred¬pisov, ktoré obsahujú, a ako také ich akceptujú všetky súdy v Spojených štátoch amerických. Stála zbierka zákonov sa zostavuje z právnych predpisov podľa chronologického poradía, ako boli prijaté v Kongrese. Pri zostavo¬vaní stálej zbierky sa nezohľadňuje obsah právnych predpisov, ani sa nepublikuje úp/né znenie právneho predpisu, ktorý bol pripadne zmenený.

Zbierka zákonov Zbierka zákonov USA obsahuje súhrn platných, všeobecne USA (United záväzných právnych predpisov, ktoré sú zoradené podľa svojho States Code) obsahu a abecedného zoznamu do 50 právnych oblastí. V zbierke zákonov sa uvádza aktuálny text právnych predpisov, zvyčajne (pokiaľ to nie je nevyhnutné) bez upozornenia na to, ktoré ich časti už boli menené. Jej účelom je poskytovať ínformácie o platných právnych predpisoch bez toho, aby čitateľ musel pátrať po ich no¬velách v zbierkach zákonov zostavovaných podľa jednotlivých zasadani Kongresu.

Zbierku zákonov pripravuje úrad Radcu pre kontrolu právneho poriadku pôsobiaci pri Snemovni reprezentantov. Každých 6 rokov sa publikuje nová Zbierka zákonov USA a po každoročnom zasadani Kongresu sa vydávajú jej obsiahle dodatky. Dvadsaťdva z 5O-tich právnych oblasti tejto zbierky sa po určitej úprave stalo súčasťou niektorého z platných zákonov USA a dve, po spojení s inými, zanikli. Právne oblasti Zbierky zákonov, ktoré sa po svojej úprave stali súčasťou právneho poriadku, akcep¬tujú súdne orgány ako riadny dôkaz pre existenciu určitého právneho predpisu. Je vel'mi pravdepodobné, že všetky právne oblasti tejto zbierky sa postupne prepracujú a stanú sa priamou súčasťou niektorého zo zákonov Kongresu. Uvedené umožni ich ďalšiu aktualizáciu priamo novými právnymi normami.

[upraviť] Licencia
    * Edward F. Willet (ed): How our laws are made. United States Information Service. Vienna: Regional Program Office.
    * Táto príručka je publikáciou vlády USA preto je voľne prístupná ako voľné dielo (public domain) v Spojených štátoch amerických (17 U.S.C. 105).
    * Túto pracu preložil Peter Kresák, ktorý súhlasil s použitím prekladu pod slobodnou licenciou PD-USGov. Doklad o tom je uložený v systéme w:Wikipédia:OTRS pod číslom 2007081310010124.
    * Čas poslednej úpravy tejto stránky je 07:39, 7. september 2007.
    * Obsah je k dispozícii za licenčných podmienok GNU Free Documentation License.

You can support Wikipedia by making a tax-deductible donation.

Dva dni v Chujave
Z Wikisource
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Táto stránka si vyžaduje redakčnú úpravu.
Znamená to, že nezodpovedá štandardom alebo konvenciám Wikisource a je potrebný zásah redaktora.
[upraviť] Deň škaredý

I

Nech nedrží niže svojej hodnosti čitateľ, navyknutý na samých firštov, grófov, barónov, markízov, bankárov a ich vyvoštené paláce, potom na skvostné mestá s ich vysočiznými domami, vydláždenými a plynom osvietenými ulicami, hlučnými námestiami; nech nedrží niže svojej hodnosti vstúpiť raz na jeden deň v myšlienkach i do biednej Chujavy, v akej snáď i sám telesne prebývať ráči.

Rok, do ktorého prítomná povesť padá, bol 1865, keď už Bach so svojím cudzozemským úradníctvom a so svojou rovnoprávnosťou všetkých s výlučným panovaním Nemcov vygazdoval a uhorskí Slováci mali svoje domorodé, samovolené vrchnosti, samých plnokrvných, zo slovenských rodičov narodených Maďarov.

Lestní chujavskí sedliaci stoja s richtárom na hradskej ceste, od ktorej trochu nabok čuší medzi zelenými stromami Chujava s vyčnievajúcim Kobzayho a menším židovským kaštieľom. Všetci majú na hlavách širáky, na bedrách veličizné remenné opasky, na nohách až po kolená vysoké čižmy, na drieku krátke košieľky s rozpustenými rukávmi, nohavice z drelichu na remeň, na prsiach červeným vyšívané lajblíky. Len vysoký, chudorľavý Lipnický je bosý a bez lajblíka. Hlava sa mu trasie, ako čo by vždy dačo schvaľoval alebo zapieral. Trasú sa mu i nohy i ruky, keď ich podvihne. Na príčine je planý krčmár, že mu dnes pálenku na úver nedal. Bo u Lipnického tremula len vtedy prestane, keď holbičku buchne do seba. Najbližší v lumpáckom výzore je mu Humenský. Čižmy ani jeho neomínajú a partica z vetchého klobúka visí mu po kusoch na plecia. A predsa tento spustlý muž chodil za štyri roky do latinských škôl. Je nevrlý, bo i jeho pripravila židovská neprajnosť o obyčajné raňajky. Za ním nasleduje územčistý, ale širokoplecí muž. Má cez plecia prehodený nový kožuch, ale nohavice samá záplata a jedna týchto sa opála odpáraná práve na samom zadku. To je najdrzejší v celej obci korheľ, nestydatý Kožuch. Blčí mu i teraz lieh z tučnej červenej tvári. Zajac, tiež územčistý chlapík, s opičou tvárou, bývalý husár, teraz dedinský šašo a ošemeta, tiež milovník krčiem, vyznačoval sa svojimi krpcami. Trčala mu z nich na piaď slama. Ostatní môžu byť oblečení ako sú. Veď už sedemnásť rokov tomu, čo panština prestala. Najparádnejší však zo všetkých je richtár Hučko. Na ňom všetko nové a čisté. Má síce len pol úreku, ale pálenku nepije. Pre túto zriedkavú vlastnosť ocitla sa v jeho ruke i palica richtárska, hoc je ešte muž mladý.

Čakajú na príchod slúžneho a cestovného pána, majúc odovzdať stolici navozené kôpky štrku.

Vrava medzi nimi je hlučná. Najmenej zo všetkých hovorí richtár, najviac Kožuch. Tento korheľ rád majstroval každého, trkotal vždy, čo mu slina priniesla na jazyk, bol dosť drzý postaviť sa i vrchnosti. Bol by mohol platiť za ochrancu pravdy, platil však len za prvého bezočivca a podliaka v obci, ktorý už kúty všetkých žalárov povytieral, s každým sa vadil, hrdloval, i vlastnú matku za vlasy povláčil, pritom i kradol. Mlel ústami a robil oškrdy, rehotal sa, prekáral každého i podnapitý Zajac so slamenými ostrohami.

Jazyky týchto ošemetníkov rozviazali sa zvlášť vtedy, keď zočili sedliaci dva prichádzajúce vozíky. Napred hádali, či ide slúžny sám.

„Nie,“ rozhodol Kožuch.

Slúžny sedí na vozíku a ohliada sa okolo s podoprenými bokmi, tak, ako čo by sa opytoval: „Kde ešte druhý svet pre mňa? Tohoto mi málo.“ Nadul sa pritom a ukázal veľké fúzy.

„To nie je jeho postava,“ prisvedčil Zajac, skrčiac sa napoly.

„Nepovedám?“ vykríkol za tým čoskoro. „To pán s veľkým nosom.“ Tak nazývali pomocníka slúžneho pre jeho neobyčajne veľký nos, do ktorého pchal ustavične čierny tabak, i začali ho otrepávať.

„Ta taký,“ ukázal Kožuch somárske uši. „Bol taký žiak, že pre neho školské roky boli samé prázdniny. Utekal domov ako plané prasa z poľa. Otec mu vždy sľuboval, že ho dá za svinského pastiera. A teraz, hľa! Pri všetkých prevratoch, či Nemci panujú, či Maďari, on v úrade.“

„Páni majú s panským žobrákom poľutovanie,“ odpľul s kyslou tvárou Humanský. „Prišiel na mizinu pre parádnicu ženu. Kapitula pustila jeho majetok na bubon. Aby nezahynul hladom, pchajú ho páni pri každej premene do úradu.“

„Terajší jeho úrad nie ,stoličný',“ protirečil Pelechavý, muž chudobne odetý, ale prvý boháč v obci, bo i najväčší skrbec. „Slúžny si ho len sám vzal za pomocníka. Platí mu zo svojho mešca, aby chodil za neho po ochodzi ako kočujúca spravodlivosť, keď on dozerá na svojich panštiarov alebo poľuje. Čo mu chýba, doháňa mu z nášho.“

„A trubač tomu rozumie,“ ozval sa Bučak, jediný medzi sedliakmi, ktorý nosil bajúzy, lebo býval vojakom, ináč tvár sprostá, mravy samá neokresaná hrubosť. „Kam príde, všade zdiera nestydate, ako čo by mu teraz sedliaci mali nahradiť, čo premárnil. Bojím sa, že ani k nám darmo nejde ten bankrot.“

Zajac vysmieval sa z jeho vozíka a pohoniča, Maďara v kučme a bunde. „Hotový strachopud do konopí,“ rehotal sa, „ja jeho boha!“

„A tie škapky,“ smial sa Kožuch, „pravé maďarské tátoše. Prisahám bohu, horšie od mojich.“

Dostalo sa i cestovnému pánovi, sediacemu na druhom vozíku, ktorého pre jeho plachý pohľad len stydlivou Zuzankou nazývali.

„Má celé tri slivy,“ rehotal sa Zajac, „a pol piatej brázdy zdedil po otcovi.“

„Ale je majster vo svojom remesle,“ smial sa Kožuch, „a vynašiel i dačo nového. Nemci vynašli spôsob stlať cesty železom, on slamou.“

„Už ozaj,“ uškrnul sa zasmušilý Bučak. „Sotva zaujal úrad nový cestovný pán, už mu šlo z každej obce po jednom voze slamy. Že sa to nehanbí takej žobračky!“

„Cesty teraz už len vtedy budú dobré,“ vtipkoval Zajac, „keď sa vystelú slamou.“

„A keď skutočne bude tak!“ pokýval hlavou richtár Hučko. „Mohli by sme i my odviezť tých dakoľko otepí ako iné obce. Uvidíte, že to zaplatíme.“

Tak posudzovali sedliaci pánov, blížiacich sa na vozíkoch. Pri tom všetkom zložili klobúky s pokorou, keď ešte boli vzdialení na dohodenie kameňa, i vysoký, kydavý pán s veľkým nosom, i nízky, chudučký cestovný pán s maličkou zahanbenou tváričkou.

Príduc k sedliakom bez pozdravenia, dali sa hneď ohliadať kôpky štrku. Len Maďar v koženej bunde a hajdúch v červených nohaviciach zostali na vozíku.

Maďar, keď zbadal, že si ho sedliaci zvedavo a s utajeným smiechom ohliadajú, vyplazil na nich jazyk: „Nikdy ste také čudo, abadta tótja, nevideli?“

Zajac sa zarehotal hlasite: „Nem hneválni, pán Maďar, nem hneválni, bo hriech.“

Vysoký pán s veľkým nosom kráčal nemo zhrbený od kôpky ku kôpke. Len do nosiska pchal podchvíľou čierny tabak a potom ho vydúval do ohavne zašpinenej plátennej šatky. Pre toto ustavičné zapchávanie fafáka hovoril kydavý muž, ako kto má nádchu. Cestovný hanil kôpky. Hneď neuderili mieru, hneď štrk bol planý.

Sprvu to bolo len hľadané hanenie, ale potom prišli ku kôpkam, ktoré skutočne sotva polovicu miery uderili. „Aha, už ich mám,“ zaplesala duša v stydlivej Zuzanke.

Nájduc skutočnú príčinu, žiadal vyslovenie pokuty; a pán s veľkým nosom, nelenivý, určil ju v tridsiatich zlatých.

„Dobre, pán veľkomožný,“ ozve sa richtár Hučko, „ale to netýka sa nás sedliakov, bo chybné kôpky sú panské, tieto pána veľkomožného Kobzayho a tieto pána veľkomožného Schelma.“

To trochu zmiatlo i stydlivú Zuzanku, i pána s veľkým nosom. Postúpili na stranu a zhovárali sa tichunko. Pán s veľkým nosom radil dať pokoj, bo práve mal byť Kobzayho hosťom, ale cestovný stál na pokutovaní obce. Aby kočujúca spravodlivosť bola ochotnejšia, dodal, aby pokutu vybral pre seba. To sa neminulo s účinkom. Pán s veľkým nosom sa osvedčil, že csakugyan štróf zaplatí, izé, gmina pod štrnástimi dňami a dodal s dôrazom, že musí byť oddaný jemu do ruky.

Užasnutí sedliaci šepcú, štuchajú do richtára. Tento sa teda spytuje: „Mám teda pokutu vybrať od pánov?“

„Ja ti nepovedám,“ okríkol ho pán s veľkým nosom, „od koho máš vybrať. Povedám len, že štróf zaplatí gmina. A s tým dosť. Viac ani slova.“

„Dobre, pán veľkomožný,“ pokoril sa podľa svojej obyčaje ulíhavý richtár. Ale sedliaci kývali hlavami a odpľúvali. Kožuch sa ozval hlasite: „Ja, prisahám bohu, za pánov neplatím.“

Sudcovia sa stavali, akoby nič neboli počuli, sadli na vozíky a rozišli sa. Stydlivá Zuzanka šla hradskou cestou ďalej, pán s veľkým nosom obrátil sa k Chujave a prikázal sedliakom nasledovať ho.

Títo teda šli za vozíkom, kľajúc tejto kočujúcej spravodlivosti a všetkým pánom vôbec.

„Ja som hneď povedal, že bude zle,“ riekol Kožuch, „náhle tú uhorskú zástavu zo stoličného domu vyvesili.“

„A náhle uviedli zase tú maďarčinu,“ dodal Bučak. „Panská reč, panská spravodlivosť.“

Dali sa potom vychvaľovať roku 1860 postupne vyhnaných Nemcov. Ale richtár ich ohriakol: „Dajte pokoj! Dosť sme sa nareptali na nich a smiali sme sa, keď spievali páni ,Huncút Nemec'. Nám by ani boh nevyhovel.“

„Ty vždy s pánmi,“ sekol ho Kožuch, „nás nebrániš, ústa za nás neotvoríš, na všetko kýveš hlavou ako káčer.“ Odpľul a sedliaci mu prisvedčovali, najmä Humenský, ktorý Hučkovo richtárenie považoval za svoju najväčšiu krivdu. Ako by i nie? On, písmák a latinák, je v obci nič a taký krížikár, taký chlapčisko, richtár.

Tento bodol hnevne paličkou do zeme: „Povinnosť svoju znám a plním, kde môžem. Čelom do steny bije blázon. Vidíte, že páni držia spolu ako reťaz. Bohatí vypustili na nás rotu hladošov a títo nás neľutujú. Myslia si: čokoľvek im necháme, vezmú židia; teda len ber! Žijeme ako hovädá, nuž zachádzajú s nami ako s hovädami. Povedal som sám i teraz. Bolo dať tej stydlivej Zuzanke po pár otepí, ta by nás teraz neboli zadreli.“

„Ja pokutu tú neplatím,“ tvrdil znovu, prisahal a bil sa do pŕs Kožuch. To isté činil i hrubý Buček a skrbný Pelechavý.

„Ba veru platíte,“ mrštil richtár paličkou. „I zbijú ťa, i plakať ti nedajú. Počuli ste to lživé osvedčenie tej priepasti nespravodlivosti. Vždy tvrdí len svoje, že štróf platí gmina. Kto je to tá gmina? Vie on dobre, že ma i pán i žid vystrčí, keď prídem pýtať od neho pokutu.“ II

S takýmito rečami prišli ku krčme pri hradskej ceste, odkiaľ viedla bočná cesta do Chujavy, blízkej na dve strelenia.

Predo dvermi stála cudzia obstarná ženština v rúchu dlhom, lež vetchom a biednom. Táto sa priblížila s pokorou k pánu richtárovi a prosila o dovolenie zahrať večer komédiu s pumprlíkmi. „Dobrá žena,“ uškrnul sa richtár, „máme my tu dosť komédií, každý deň Inakšiu; ale už len hrajte, ak chcete.“ Ostatní vbehli do krčmy potúžiť sa a potom sa vhrnuli do dvora Kobzayho. Vstúpili s obnaženými hlavami, s nimi aj staručký evanjelický učiteľ, súčasne zapisovateľ obce, Koreň.

Panstvo už sedelo na povýšenom, krytom predodverí so štyrmi stĺpmi. Pán s veľkým nosom, Kobzay a evanjelický farár Čulík sedeli pri okrúhlom jedľovom stole na sieťových stoličkách. Pred nimi stál súdoček dohánu a sklenička likéru s kalíškami. Úradník Rozumovský fajčil dymku trochu stranou. Okolo neho všetečil chlapček a dve malé dievčatká s bábikami.

Po chvíli ozve sa, smrknúc tabak, pán s veľkým nosom: „Slúchajte, nebože! Ja som dnes, föképen, na to prišiel, miesto veľkomožného pána főszolgabíróa, aby som ustálil, izé, előleges költségvetés pre gminu. „Rozumiete?“

„Ba veru nerozumieme,“ ozval sa richtár.

Pán s veľkým nosom pukol si prstom na maľovanú tabačnicu:

„Nerozumieme, nerozumieme! Tak je to, keď sa len tú sprostú slovenčinu učíte v škole.“

„Pekná pochvala pre učiteľa!“ doplnil harušenie Kobzay,“ keď potom sprostáci ani slávnych megyei tisztov nerozumejú.“

„Počujete?“ šepol učiteľ Koreň sedliakom. „Prečo sa neučíte reč pánov?“

Na povýšenom predodverí hodil farár Čulík hnevne rukou, potom šepol Kobzaymu: „Musel by napred sám učiteľ po maďarsky vedieť.“

A Kobzay nato: „Ukážeme mu cestu z Chujavy.“

Pán s veľkým nosom takto ráčil vysvetliť vec sprostákom: „Költségvetés, to je, izé, nech povedia, pán farár, čo.“

„Rozpočet kelčíkov,“ ozval sa Čulík hrdo.

„Tak jest,“ prisvedčil pán s veľkým nosom, „rozpočet kelčíkov. Vysoký helytartótanács ráčil elrendelovať, aby sa kelčíky gminy nakoľko len možno znížili.“

„Veru dobre, pán veľkomožný,“ prisvedčovali sedliaci.

„To sa teda bude végrehajtovať. Richtár .bral do tohoto času dvadsať i tri esteraichské zlaté. Z toho tri dolu.“

„Dobre, dobre,“ schvaľovali to sedliaci.

„Notáriuš má dvanásť esteraichských zlatých. I tu dva dolu.“ I to odobrili sedliaci s radosťou.

„Zgazdovali sme päť esteraichských zlatých,“ pokračoval pán s veľkým nosom. „Dodáte k tomu osem, ta budeme jártatovať ,Krajana' a ,Gazdasági lapok'.“

Tu už sedliaci ovesili nosy a mrmlali. Učiteľ Koreň sa ohliadol po nich a riekol: „Maďarské noviny tu nikto čítať nebude, bo nemôže.“

„Vaša chyba!“ osopil sa na neho pán s veľkým nosom. Kobzayho vyctil za to slovo, ,maďarské'. To vraj len panslávi nazvali Maďarov Maďarmi.

Farár Čulík ďubal si prstom do čela: „Nerobte mi aspoň hanbu, vy trúp!“

Pri tom všetkom navrhol ešte učiteľ, osmeľovaný sedliakmi, zvážiť radšej „Obzor“, keď už obec má držať noviny.

„To ešte, to!“ ohriakol ho Čulík. „ ,Obzor' sú noviny panslavistické.“

Nato sa už zahniezdil i úradník Rozumovský, hľadiaci chmúrne pred seba: „To som ešte nevedel, že jesto i panslavistické pluhy a brány.“

Ale to veru len pri tom zostalo, že „Obzor“ sú noviny panslavistické a že sa musí napomáhať spisba maďarská. Do zápisnice pošlo, že sa majú zvážiť na všeobecnú žiadosť konštitucionálnych občanov, „Gazdasági lapok“. Len „krajan“ buchol. „Bo v akomkoľvek duchu sa píšu tie noviny,“ riekol farár Čulík, „sú predsa len slovenské.“ A to bolo i panstvu po chuti i sedliakom.

Prišiel potom rad na neočakávané výdavky. Pán s veľkým nosom navrhol päť zlatých. Ale richtár zhíkol: „Čo to? Psovi mucha. Mne tu kedykoľvek príde na krk či dáky pán z daňového úradu, či stoličný lekár, či pandúr, či hajdúch: richtár dávaj! Koľko to do roka toho po štyri, po päť zlatých! Veď nás teraz odrazu pán veľkomožný na tridsať zlatých pokutovali. Či mám platiť zo svojho?“

To sa trochu nemilo dotklo pána s veľkým nosom. Preto riešil vec narýchlo: „Rozvrhni, čo príde na osminy. Tu len o to ide, vysoký, izé, helytartótanács myslel, že tu gmina málo má kelčíkov; a my si tu doma urobíme, ako príde, len do písma to prísť nesmie.“

„No, rozumieme,“ zamrmlal Kožuch. „Svet treba klamať.“

„Čo ty tam brešeš?“ ukázal pán s veľkým nosom prstom na neho.

„To povedám,“ zohol Kožuch, „že pláca richtárova a notáriušova mohla by sa ešte napoly znížiť.“

„Tys', ako vidím, veľký szájas,“ pohrozil mu pán s veľkým nosom. „Ako ti meno?“

„Jano Kožuch.“

„Nehovor tak,“ opravil ho propagandista, „ale povedz pekne: Koszuch János. My tu teraz všetci Uhri.“

Po ustálení celého rozvrhu dodal: „Mne za túto prácu prisúdil pán veľkomožný főszolgabíró päť, izé, esteraichských zlatých, a tie mi gmina hneď zaplatiť musí.“

Richtár vyriekol svoje obyčajné: dobre. Ale sedliaci krútili hlavami, šeptali, mrmlali.

Hrubý Bučak zadudral so škaredým pohľadom: „Čert nech vezme takú spravodlivosť i s takými hladošmi!“

Kožuch šepol: „To dobre. Cisár platí z nášho slúžnemu na úrad ročných tisíc dvesto zlatých; my zase budeme platiť jeho pomocníkovi za každý výkon zvlášť. Veď len svoju povinnosť plní.“

„Ó, časy! Ó, spravodlivosť!“ vzdychali sedliaci, pokiaľ sa pán s veľkým nosom zhováral s Kobzaym po maďarsky. III

Znateľ bol by sa divil maďarčine tohto čudáka, ktorý s toľkým úsilím hovoril po slovensky. Nielen výslovnosť maďarskú nemal, lež i zastával často a pomáhal si tu latinčinou, tam nemčinou, najviac ale slovenčinou, miešajúc babylonsky všetky tieto reči. Keď hovoril spotvorenec po slovensky, zdalo sa, že je číry Maďar, a keď hovoril po maďarsky, kričal z neho Slovák. Rozdiel bol len ten, že maďarskú reč humpľoval z nedostatočnosti, slovenskú i úmyselne, aby si dodal, mrziak, vážnosti. Ale počujme, o čom sa panstvo zhovára.

Pán s veľkým nosom oslovil pána Kobzayho s najhlbšou pokorou, s veľkým odpytovaním, čo ráči obetovať zo svojej panskej lásky pre dolnozemských Maďarov, navštívených neúrodou, a na stoličný špitál, ktorý pán županský námestník veľkomyseľne zakladá. „Nič,“ odsekol Kobzay bez okolkov. „Maďarom by som dal, ale nemôžem, bo i sám chatrné úrody som mal toho roku. Na stoličný chudobinec nedám nič, bo ani ja, ani moje deti nepôjdeme do neho. Kto chce zriadiť dobročinné závody, nech ich i zaopatrí, a nebude dobrodincom z cudzieho mešca.“

„To veru lacné zásluhy,“ primastil farár Čulík, „navrhovať podniky a potom na ne žobrať. Ja, roztrúbený v novinách a zvečnený v zápisniciach, zakladateľ, a ty, obecenstvo, dávaj! To je terajšia dobročinnosť.“

Po tak uštipačnom poznamenaní pán s veľkým nosom ani neoslovil farára,. čo dá Maďarom alebo domácim chudobným, a na pána Kobzayho nenaliehal, lež dal mu za pravdu a odpytoval pekne, že sa osmelil znepokojiť, vyhovárajúc sa úradne naloženou povinnosťou.

Celkom ináč hovoril o tom so sedliakmi. Týchto sa nepýtal, či a čo dajú „Uhrom“. Lež predstavil im vec ako stoličný rozkaz a naložil zosypať osem meríc žita. Sedliakom nič nespomohlo odvolávanie sa na neúrodný rok, ani mrmlanie, že im Maďari jedného zrna nedali, keď oni mreli hladom. Farár Čulík držal im peknú kázeň o kresťanskej láske a pán s veľkým nosom zapísal, že Chujava obetuje s najväčšou ochotou osem meríc žita. Takéto od chudoby vynútené milodary šli potom na Dolnú zem pod menom dobrovoľných obetí. Bo u nás všetko je lož a lživá hra. Najväčšie opice Maďarov nedali im ničoho. Ich láska len po mešec.

Tak bolo i so stoličným chudobincom. Sedliaci sa vzpierali nohami-rukami proti plateniu, ale pán s veľkým nosom donútil richtára i boženíkov podpísať hotový už úpis na ročné štyri merice. Darmo potom chodili so žalobou. „Hja, pomoci niet,“ odvetili im všade. „Podpísali ste sa, tu, hľa, vaše krížiky.“ Ani počet dotieravých tulákov to neumenšilo. Ako predtým, tak i potom hemžili sa bezočivou korheľskou háveďou dediny. IV

Pri podpisovaní úpisu podal pán s veľkým nosom učiteľovi Koreňovi písmo o vyhratej pravote proti židovi Schelmovi, ktorý bol násilne zaujal jeho lúčku. Farár Čulík učinil svoju povinnosť, zaujal sa učiteľa, žiadal súdne naspäť uvedenie do úžitku a náhradu škody. To sa i stalo, ale zrovnajme okolnosti pravoty učiteľovej s takou istou pravotou toho istého obrezaného pána.

Jeho chalupník chodil za dlhší čas s vozom cez dvor susedného sedliaka Bučaka. Tento sa raz pohneval a nepustil viac panského chalupníka cez svoj dvor. Schelm žiadal naspäť uvedenie i vyhral, navzdor mape. Sedliak musel otvoriť svoj dvor na večné časy panskému chalupníkovi a zaplatiť päťdesiat zlatých pravotných útrat. To všetko sa skončilo za sedem dní. – Teraz vidíme, ako pokračoval ten istý sudca v tej istej obci, v takej istej pravote učiteľovej. Ťahala sa dva roky. Farár musel žalovať na slúžneho a župana, že nerobí svoju povinnosť. Prvotné náklady, udané v pätnástich zlatých, znížil na štyri, škodu zhodil z deväťdesiatich na šesť.

Preto nie div, že farár zmenil farbu, keď mu učiteľ podal súdny výrok. „Eh, to je predsa hanba,“ hovoril stranou úradníkovi Rozumovskému, „čo tí ľudia robia, ako sa škľabia pravde. Ja som Maďar vlastenec, ale na tento spôsob poviem i ja so sedliakmi: Škoda Bacha a jeho Nemcov. Nemci boli samí Aristidovia proti týmto pašom nestydatým. Uvádzajú naspäť dávne časy. Osobujú si právo rozdávať spravodlivosť ako milodary, komu chcú.“ Takto horlil i maďarón, akým bol Čulík. „Nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti.“

Učiteľ však poďakoval sa pokorne za lásku a žiadal, keby mu pán veľkomožný ešte v jednej veci ráčil pomôcť. Sťažoval si, že učiteľský plat nemôže vydrieť od nevďačných farníkov. „Ani ste ho nezaslúžili,“ ohriakol ho pán s veľkým nosom, „bo neučíte po maďarsky.“

„Len by on učil po slovensky,“ vložil sa v to farár. „Škola je prázdna. Zo šesťdesiatich povinných detí chodí päť, i to sotva za jeden mesiac v roku.“

„Tým horšie,“ chopil sa toho pán s veľkým nosom, „že neučí nijako. Keď neučí, niet mu za čo platiť.“

„Veru, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ ozval sa hrubý Bučak, „my takého máme rechtora. Len po pijatikách chodí.“

Vyvinula sa z toho hlučná zvada. Sedliaci, hoci samí jeho kmotrovia, osopili sa ako osy na učiteľa, že neučí; učiteľ im sypal do očú, že sú planíci, že žalujú lžive, ako Židia na Krista Pána.

Farár sa zaujal za učiteľa. „Mrzkí ste ľudia,“ harušil i on farníkov.

„Či má učiteľ behať s povrázkom po dedine za vašimi deťmi? Neposielate ich do školy, a predsa sa žalujete, že ich učiteľ neučí. I ktorí posielate, nechcete potom ani ten žobrácky groš od nich zaplatiť.“

„Čo im z tej školy?“ ozval sa Humenský. „Ja som sa deväť rokov mučil po školách a čo je zo mňa? Tu pozrite na mňa.“ Na tom sa zasmiali chutne i páni i sedliaci.

Husár Zajac sa osvedčil, že by dal vďačne ostatný halier od svojho koperdana, keby sa mu po nemecky a po maďarsky naučil, ale za sprostú slovenčinu že nedá nič.

S takýmito rečami vytasuje sa všade náš na mysli aj v srdci krajne pokazený ľud. Sám podáva oproti sebe zbroj protivníkom svojho života.

Pán s veľkým nosom pochválil Zajaca za jeho osvedčenie, ale Čulík hodil nevrle rukou: „Ty galgan, ty! Nech zajtra sa započne výučba maďarská, ani deti do školy nepošlete, ani učiteľovi nič nedáte.“

V tomto urobil naposledok, po mnohých schytralých rečiach, pán s veľkým nosom svoju povinnosť. Nakázal sedliakom, aby zaplatili bez meškania, čím sú povinní a podlžní. Ale práve vtedy, keď im to nakazoval cez zuby a nechutne zase, čo sa im už stokrát márne nakazovalo, predstaví sa krčmár žid so šelmovským úsmevom. A tu sa zase makave objavil veľký rozdiel medzi právom židovským a právom učiteľovým.

Pán s veľkým nosom neizékoval teraz do sveta, nespytoval sa čo ako, lež uhodil hneď na pravú cestu. Osvedčil sa, že zajtra prídu pandúri a zostanú tam, pokiaľkoľvek židove dlžoby do babky vybrané nebudú. To už bola inakšia reč, aj inakší dojem učinila. Pri dlžobe učiteľovej sedliaci sa len smiali, ale teraz zbledli a žid blysol na nich pri odchode víťazne. Pred krčmou potom podali si s pánom veľkomožným ruky a ľudia všeličo hovorili o tom, keď tento hneď potom strčil päsť do vrecka. V

Po odbavenej židovskej záležitosti predniesol pán s veľkým nosom, že ho mohlo stretnúť na deravom moste nešťastie. Maďarove kone len toľko, že sa neprepadli a nohy nepolámali. „Most musí byť,“ naložil sedliakom prísne, „za štrnásť dní zrobený.“ä

„A ktože ho má zrobiť?“ ozval sa Kožuch.

„Nuž ktože by? Gmina.“

„My tu máme na chrbte lesy!“ mrdol plecom Bučak.

„Už vyše tridsať rokov sa pravotíme o lesy,“ dodal Humenský, „a ešte sme vždy tam, kde sme boli na počiatku, ani to nie je rozhodnuté, či sme boli v úžitku drevobrania, či nie. Vždy sa nájde zámienka odložiť pokonanie na dva – tri roky. Raz sa uviedlo v platnosť, že tu si pán veľkomožný zlomili nohu a že bez nich nič sa konať nemôže. Iďte domov, o tri roky prídete zas, aby sme nič nevykonali.“

„Ej, už ozaj!“ prisvedčovali sedliaci, druhí sa smiali, pán s veľkým nosom pukol prstom na tabačnicu: „To nepatrí sem, teraz sme nezasadli súdiť o lesoch.“

Bučak sa zase ozval: „Nech dá panstvo drevo, my ho privezieme a most zrobíme.“

„Akí múdri!“ zaškaredil sa Kobzay. „Panské lesy nie sú lesy obecné.“

„A prečože všade inde majú sedliaci lesy?“ spýtal sa otrhaný Lipnický. „Len my máme také panstvo.“

„Zadržujú nám,“ dodal Kožuch, „čo nám dávno vyšlo od cisára.“

„Nemátožte s tým,“ vstal a kýval im pečlive úradník Rozumovský. „To je hlúpstvo a uvrhnete sa do nešťastia. Cisár vám nikdy nedá, čo vám súd nenasúdi. Majte trpezlivosť.“

„A panstvo nech má trochu svedomia,“ zapálil sa Kožuch. „Chodí viac cez most než celá obec. Nech teda dá drevo.“

„Mosty stavať a udržovať“, riekol srdite pán s veľkým nosom, „je povinnosťou gminy.“

„Zase tá prekliata gmina!“ odpľul Bučak. „Všade, kde treba platiť, tam obec; a obec sme my sedliaci.“

Kobzay riekol: „Keby ste boli vďační, nuž by i panstvo nehľadelo. Ale ste planí ľudia, nikdy v ničom neposlúžite. Činím vás zodpovednými za škodu. Ak si zlomí môj statok na moste nohu, zaplatíte ho.“

„My teda pôjdeme kupovať drevo,“ rozhadzoval sa Kožuch, „a budeme stavať mosty pre panstvo, ktoré i naše lesy drží!“

„Mlč!“ postrčil ho richtár. „A čo by tak žiadali, pán veľkomožný, od nás za drevo potrebné na most?“

„Po jednom statkovom dni z domu,“ odvetil Kobzay. A pán s veľkým nosom poznamenal, siakajúc si fafák do zašpinenej šatky, že to veľká láska od veľkomožného panstva. I farár Čulík bol tej mienky, že to bude pre obe stránky výhodné. „Pán veľkomožný potrebujú robotu, vy drevo.“ Úradník Rozumovský sa uškrnul trpko, ale mlčal, bo musel.

Sedliaci počali rokovať o tom medzi sebou. Veľmi mnohí sa chceli podrobiť, ale rátavý Pelechavý riekol: „Hm! To by bolo štyridsať dní v cene sto i šesťdesiat zlatých; a drevo by mohlo stáť najviac dvadsať. To by bola pekná kúpa. Radšej od žida.“

„Keby to mal každý tak groše,“ namietol trasohlavý Lipnický, „ako ty, skrbec!“ Väčšina však prijala mienku Pelechavého. Osvedčili sa, že radšej kúpia drevo od žida.

„Hoc od čerta a jeho matere,“ mrštil srdite rukou pán s veľkým nosom, „len, izé, most nech bude za štrnásť dní hotový. Ináč vám pošlem majstra z mesta a budete štrófaní na dvadsať zlatých.“

„Ó, čo my to všetko za tých štrnásť dní poplatiť máme!“ vzdychol Kožuch.

Richtár vyslovil svoje obyčajné: dobre. VI

Povstala potom medzi sedliakmi vrava. Šepkali medzi sebou, štuchali do richtára: „Ozvi sa, povedz!“

„Čo má povedať?“ spytuje sa putujúca spravodlivosť.

„Nuž to,“ vetí po odkašlaní richtár, „že veľkomožné panstvo spása svojím statkom náš urbársky chotár.“

„ Veru tak!“ prisvedčovali sedliaci.

Kožuch riekol: „Náš statok nech len kročí na panské územie, hneď desať zlatých pokuty; a pán veľkomožný naženú na naše pastvisko, úhory, strniská, lúky tisíc oviec a vypasú všetko za jeden deň.“

„Tak my tu v tejto našej Chujave ubiedení ľudia!“ vzdychali sedliaci.

Pán s veľkým nosom smrkol tabaku a pozrel spýtavo na Kobzayho. Tento sa zapálil a riekol srdito: ,,I ja som sedliak.“

„Kde treba užívať, sedliak,“ skočil mu do reči Kožuch, „ale kde treba platiť, nie sedliak.“

„Som sedliak!“ skríkol s ešte väčším dôrazom Kobzay. „Mám štyri osminy. Ja vám nerozkazujem, koľko statku máte nahnať, ani vy mne nerozkážete. Kto koľko má, toľko ženie.“

„Keď i my sedliaci poženieme statok na panskú držobnosť,“ nástojil spitý Kožuch, „vtedy bude po pravde, my sme spokojní. Nech pasie všade každý, kde chce, ako bývalo zadávna, pokiaľ nebolo terajšej židovskej lakomosti.“

„To bude spravodlivé,“ prisvedčovali mu sedliaci.

Ale pán s veľkým nosom dupol nohou: „Od panského vám coky, vy, izé, buriči!“

„To je práve tak,“ odpľul Kožuch, „ako keď sa žartujeme: Čo tvoje, to i moje, tebe do môjho nič.“

„Títo ľudia,“ zateremtetoval Kobzay, „sú už vcele nabratí tou komunistickou myšlienkou, že všetky veci majú byť všetkým spoločné.“

Kočujúca spravodlivosť poukázala prstom na Kožucha: „Ty, ako vidím, tu najväčší izé.“

„Áno,“ prisvedčil Kobzay. „Ten korheľ, ten zlorečník, ten bitkár, ten stokrát ostrihaný otco- a matkobijca, popudzuje všetkých. Pyskuje vždy o hriešnych sedliackych osminách, ktoré samy všetky bremená znášať musia.“

„Vyjmúc tie,“ dodal dobre podgurážený Kožuch, „ktoré prídu do rúk panských. Pri rozvrhovaní rozmanitých bremien na tie hriešne osminy panské sa vždy vynímajú. Od pána nežiadaj ničoho. No nie, richtár? Povedz; či ti dali dakedy na dačo pán veľkomožný grajciara? A my vždy skladáme na tie hriešne osminy.“ Potom sa obrátil k sedliakom: „Povedal som, že pánov a židov nedopúšťať do osmín.“

„Múdro si radil,“ mávol richtár paličkou, „lenže i tvoje prejdú dnes-zajtra k tomu, kto ich kúpi. Znáš dobre radiť každému, okrem samého seba.“

„Počuješ, Kožuch? Zachovaj si to dobre,“ ozval sa i farár, láskajúc loveckého psa po hlave. „Nikdy ti ešte nikto väčšiu a potrebnejšiu pravdu nepovedal ako teraz richtár.“

Pán s veľkým nosom vystrel pánovite proti nemu ruku: „Tohto gazembera, richtár, odošleš hneď poviazaného na stoličný dom!“ To povediac, lapil sa za fafák, bo práve do neho pukla lopta, ktorú všetečný chlapec Árpád hodil.

Kožuch mrdol spurne plecami: „Nech ma vešajú, keď som zaslúžil. Nebudem ja prvý visieť za pravdu.“

Ale žena jeho počala výskať a vykladať s náramným plačom: „Ach, ja nešťastná žena! Ach, čo si počnem teraz zase sama s deťmi, keď ťa vlečú do tej temnice?“

„Nič to, žena,“ potešil ju Kožuch, „dnes aspoň budem trpieť nevinne.“

Ale ona tým viac nôtila plačlivým akýmsi spevom: „Ach, načo sa sám hryzieš s pánmi za týchto nemých podliakov? Ach, či vidíš, ako mlčia a nikto z nich ústa za teba neotvorí? Ach, dobre im bude smiať sa, keď teba povlečú pandúri ako lotra!“

Jej nárek dojal Kožucha. Bez všetkého rozkazu zvalil sa na holú zem: „Nech dokončia, pán veľkomožný, nakrátko. No, nech bijú, prosím ponížene, pán hajdúch.“

Pri tom ošklivom výjave odišiel zapýrený Rozumovský. Kto by ho bol bedlive pozoroval, bol by videl, ako pri týchto výjavoch hneď sa zapýril, hneď zbledol. Cítil spolu so sedliakmi nehodnosti s nimi páchané, ale mlčal, bo musel.

Pán s veľkým nosom kýval hajdúchovi: „Dvanásť, ale dobrých!“ Uznal i sám, že lepšie bude vypalicovať pyskúňa, než robiť krik na stolici. Lebo cítil, že dnes i najlepšieho pašu prevýšil.

Farár Čulík, ktorý mal zub na Kožucha, učinil svätú tvár a vzal podobu prosiaceho: „Pán veľkomožný, prosím ponížene, nech mu pričítajú ešte aspoň raz toľko!“

Sedliaci sa klmali: „Dobrý to predsa človek! Vidíš, ako prosí za neho?“

Kožuch len zuby zaťal, keď silné údery zdĺhavo mu dopadali na stehná. Vstanúc z prachu, riekol: „Kristus Pán trpel viac.“

Pán s veľkým nosom napomenul pri tejto príležitosti sedliakov k podlžnej úcte a poslušnosti proti veľkomožnému panstvu práve tak, ako čo by ešte vždy ťahali jarmo poddanstva.

Ale malý Arpádik tak sa zaľúbil do tohto palicového výjavu, že ho chcel opätovať na sestre. Dokonca chcel Irmáčku stiahnuť a vypalicovať. Musela aspoň bábku dať, aby mladý pán svoju chúťku palicovania vyplnil. VII

Tento lieskový koniec kočujúcej spravodlivosti účinkoval potom rýchle jedno za druhým. Pán Kobzay dal stiahnuť baču, že sa lapil do gazdu, a daktorých chalupníkov, že si nechcú zarobiť u neho pekný groš. Parobci dostali palice, jedni, že sa bili ako barany a pokrvavili v krčme, druhí, že uviazali nadutý mechúr s hrachom židovmu bujakovi na mošnu.

Takéto výjavy boli vtedy pri ozornej surovosti ľudu každodenné a mali miesto všade, kamkoľvek sa hnul slúžny alebo jeho pomocník. Preto i hajdúch musel byť s nimi všade.

Kočujúcu spravodlivosť obhŕklo ešte potom množstvo všelijakých žalobníkov. Jeden mal to na srdci, druhý iné a každý chcel predniesť svoju sťažnosť. Ale pán s veľkým nosom odbavil všetkých, lebo už bolo po poludní a nadišla i stydlivá Zuzanka. Tento len ruku stisol domovému pánovi, potom sedel ako nemý.

Nezamiešal sa ani do panského zhovoru o budúcom snemovom vyslancovi. Pán s veľkým nosom zvestoval, ktorí mienia v tomto volebnom okrese vystúpiť, a oznamoval, že župné úradníctvo je za Hegedüs Jánoša.

„To sme i my,“ osvedčili sa Kobzay a farár, “ale sedľač, ktovie? Pansláv Fujera poslal vraj do obce mnoho výtlačkov poburujúceho programu.“

„Či tak?“ riekol ťahavo pán s veľkým nosom a pokročil na kraj predodveria. „Ešte jedno, nebože! Viete, že nastáva voľba, izé, országgyülési követa.“

„To jest ablegáta na diétu,“ skočil do toho farár a vysvetlil jednu cudzinu druhou.

„Počujem,“ pokračoval pán s veľkým nosom, „že Fujera poslal do dediny akési písma, aby ste vyvolili jeho. Chráň vás boh, to je pansláv.“

„A čo je to ten pansláv?“ pokýval hlavou Lipnický. „To meno sme ešte nikdy nepočuli.“

„Pansláv,“ vysvetlil im vec farár Čulík, „je zradca, ktorý chce krajinu trhať a Rusom predať.“

„Áno,“ prisvedčil pán s veľkým nosom, „každý pansláv huncút a kto s panslávom drží, je rebelant. Pán főispán, pán főszolgabíró a celá slávna stolica je za Hegedüsa. I vy musíte za neho szavazovať.“

„My držíme,“ osvedčil sa richtár, „so slávnou stolicou. Čo nám nakážu, to zrobíme.“

„Dobre a statočne hovoríš,“ pochválil ho pán s veľkým nosom. „Pozbieraš všetky tie písma, ktoré vám poslal ten pansláv, a prinesieš mne. To vám povedám, že beda tomu, kto by szavazoval za Fujeru. Nech nám potom taký rebelant príde, dáme my jemu!“

Bola by kázeň vypadla dlhšou, ale prišušťala domová pani s milým pozvaním na obed. Učinil teda koniec. Len ešte raz sedliakom povedal, čo všetko majú urobiť a platiť. Richtárovi naložil, aby mu hneď priniesol tie panslavistické programy a jeho päť esteraichských zlatých.

Dvor sa vyprázdnil. Panstvo vyzoblo po poháriku červeného likéru a pošli do priestrannej obedárne. VIII

Tu rušili nepríjemné návštevy pokojnú službu žalúdka. Nestihli sa pohodlne rozhostiť pre nastávajúci veľký zápas, keď sa vťarbal františkánsky fráter s kuklou na chrbte.

„Ponížené služby,“ hovorí s pokornými úklonkami, pozerajúc dychtive na prikrytý stôl, „od pána gvardiána. Dá porúčať seba i chudobný sbor otcov svätého Františka do panskej lásky.“

„Otcovia svätého Františka,“ pozrel Kobzay mrzute na frátra, „nech netučia svoje bruchá cudzími mozoľmi. Onehdy som stretol dva vínom nahrúžené vozy pre kláštor. Inakší ľudia nevidia cez celé mesiace vína, a františkánovi musí pri každom obede a pri každej večeri stáť pred nosom holbička. Na to musí sa skladať obecenstvo.“

„Za to nech sa neráčia hnevať,“ odvetil pokojne fráter, navyknutý na také výjavy. „Dar prijímame s vďačnosťou výčitky bez hnevu.“

Stál ešte pri dverách a vynímal zo širokého rukáva tabačnicu, aby dal smrknúť pánom, keď vkročil evanjelický študent a odporúčal do panskej lásky stravovňu, kde chudobní žiaci dostávajú obed zadarmo, alebo za lacnú cenu.

„Na vašu panslavistickú školu nedám ani babky,“ okríkol ho Kobzay.

„V našej škole,“ opravil ho študent, „prednáša sa všetko po maďarsky.“

„Ale zato ste všetci panslávi,“ dupol Kobzay.

„Odkiaľže vychádzajú,“ primastil mu farár Čulík, „panslávi, keď nie z luteránskych škôl? Mládež ho pestuje sama medzi sebou. Leží to v povahe samej luteránčiny. Ako každý kalvín je už povahou svojou Maďar a vlastenec, tak každý luterán pansláv a zradca. Luteránsky som farár, ale pravdu vyznať musím. Každého luterána bez okolkov obesiť alebo podľa zákona spáliť. Luteráni comburantur. Vo viere sme vrtkaví ani von ani dnu, v národnosti panslávi.“

„Páni,“ vetí zarazený študent, „ja som rodený Maďar a slova slovenského neznám. Vy ma obviňujete z panslavizmu, inde mi zasa hádžu do očú, že sa v našej škole mládež slovenská národu svojmu úplne odcudzuje.“

„Nedám, nedám haliera na váš panslavistický ústav,“ triasol Kobzay rukou.

Vtom vstúpil muž tmavej pleti, podobný Cigánovi. Širočizné čierne nohavice mal v čižmách, na bedrách červený pás, na prsiach otvorený lajblík, na pleciach plášť z belavého súkna, na hlave červenú čiapočku, aké nosia Srbi. Hovoril po maďarsky veľmi plynne, ale nebolo mu možno rozumieť. Len toľko sa dalo poznať, že turecký derviš a že zbiera v Uhrách milodary na mohamedánsku mešitu.

Čitateľ bude snáď myslieť, že tohto zbeha z Bosny vyctil Kobzay najväčšmi, ale stalo sa naopak. Práve tento surový paholčisko divého pohľadu odniesol zlatovku, študenta fráter pošli s dlhými nosmi. IX

Až po ich odplašení ponúkla mladá domová pani hosťovi, aby zaujali miesto pri stole. Oba pozerali s úľubou na jej vnadné, vyduté prsia, ale ona len tak zboku škúlila i na veľké nosisko i na zmrštenú tvár stydlivej Zuzanky. Ináč bývala veľká koketa, keď hosť bol švárny mladý šuhaj, najmä keď mal hustú čiernu bradu. Ryšavé brady menej milovala, lež ani tie nezavrhla vcele. Z jej detí každé malo iný výzor. Nebola ani tak ľúbezná, ako bývala, keď mala príjemnejších hosťov. Preto i rozhovor bol nudný, spojený s nemilými prestávkami. Menovite stydlivá Zuzanka s malou tvárou zostal verný svojej povahe. Nepreriekol sám od seba slovíčka cez celý obed, i na otázky odvetil slovom. Ako sa má pani manželka? Dobre. Punktum.

Pán s veľkým nosom hovoril najviac s Kobzaym o veciach prísnych. Žaloval sa medziiným na drahotu dreva a Kobzay mu sľúbil, že mu dá priviezť päť siah.

Čo bolo čerstvej veselosti pri stole, to pochádzalo od všetečného Árpáda, ktorý vždy dačo hovoril, pýtal, so sestrami sa vadil, vidličkou po tanieri škrabal, nožom na poháre zvonil, nohami šibrinkoval, na stolec vstával, chlebom do sestier a matky hádzal. Najväčší smiech vzbudil tento neposeda, keď riekol materi, poukážuc na nos zhrbeného adjunkta: „Mama! Keby sme mali také uhorky.“ „Ej, Árpád, Árpád!“ pohrozila mu matka, „ty si mi prirozpustilý.“ Ale pán s veľkým nosom sa rehotal: „Do toho môjho fafáka každý zabŕdnuť musí.“ I večný mlčúch otvoril ústa na chlapcovu pochvalu: „Neobyčajný talent.“ Jednako prišlo vhod, že sa ozvala v pitvore harfa. „Muzika, muzika!“ tlieskali rozpustilé deti. Árpád vyskočil na stolec a kázal mládencovi vpustiť muzikanta. „Už ho len vpusť,“ riekla i pani, „keď tento nezbedník tak pánovite to žiada.“

Vstúpil asi štrnásťročný mladík s harfou a jedno deväťročné dievča, deti tej ženskej, ktorá prosila v hostinci pri hradskej o dovolenie hrať večer komédiu. Bola to vdova. Jej muž sa zabil, spadnúc ako komediant z napätého povrazu. Biednica Češka potĺkala sa teraz s troma deťmi na vozíku o jednom koni. Vodne chodili deti po domoch s harfou, po večeroch hrali komédiu sčasti s pumprlíkmi, sčasti s fyzikálnymi tajomstvami. A to je pritom divné, že i pieseň, ktorú pri harfe spievali, i komédiu, ktorú hrali na divadle s pumprlíkmi, zložil podľa svojej skúsenosti vtipný mladík. Pieseň, ktorú so sestrou pri dverách spieval, táto, hľa, bola:

Dobre ľuďom vo šťastnom tom uhorskom kraju; všetkého dosť, čo môže žiadať duša, majú.

Aká hojnosť tu zrna, vína i dohánu, koní, volov, svíň, oviec v tomto Kanánu!

Všetko to sa mi ľúbi, čo majú tí páni; len ich spravodlivosti nech ma pán boh chráni.

V posledných slovách ukryté žihadlo zbavilo deti o dar i obed, Kobzay zateremtetoval, pán s veľkým nosom ukázal prstom: „Von ich!“ Museli sa okamžite pratať, ba čeľaď dostala rozkaz nahuckať psov do nich. A škoda tak krásnych detí, ako to boli. Samý život a oheň ducha žiaril z ich útlych obličajov. Uvidíme ich ešte večer pri komédii. Panstvo sa potom zabávalo do konca obeda zas len medzi, sebou. X

Po obede doniesol richtár Hučko všetky Fujerove programy, ktoré len mohol zozbierať po obci, a tých päť zlatých, ktoré pán s veľkým nosom tak nástojčivo žiadal.

Na nešťastie vyznal, že to utrhol z tých päťdesiatich zlatých, ktoré akosi po biede vydrel na stavanie novej školy. Lebo stará klesala už pod bremenom liet na hromadu. Učiteľ nevedel nikdy, keď kročil do nej, či ešte z nej dakedy vyjde.

Myslí snáď čitateľ, že potom pán s veľkým nosom peniaze nevzal? Nielen vzal, lež i naložil ostro richtárovi, aby mu hneď a hneď priniesol i pokutu za chybné kôpky, tridsať zlatých, a potom si to vybral od obce. A poslušný richtár učinil i to.

Zostalo mu už len pätnásť zlatých a tieto tiež našli cestu z mešca ešte toho dňa.

Doma už našiel dozorcu z daňového úradu, ktorý prišiel ohliadať zápisnicu, a újezdného lekára, ktorý sa dostavil obzrieť deťom štepené sypanice. Obidvom dal po pár zlatých.

Hneď za nimi vrazil drzo do domu ten derviš, ktorého sme už v dome Kobzayovskom videli, vytiahol veľký zväzok písem, drkotal plynne po slovensky, ale i tu tak, že mu nič nerozumeli. Len toľko sa dovtípili z jeho posunkov, že zbiera na chrám jeruzalemský. Dal teda i jemu zlatku a vypravil s oklamcom i boženíka, aby ho vodil z domu do domu a pýtal na tak svätý cieľ všade po desiatniku.

Dostavil sa, aby celkom naprázdno z obce nevyšiel, i študent, zbierajúci na žiacku stravovňu milodary. Vyhodil i tomuto zlatku.

Tak sa stalo spravodlivosti na všetky strany zadosť, ale nová škola zostala v lese. Z päťdesiatich horko-ťažko zozbieraných zlatých zvýšili už len tri a znovu sa skladať sedliaci nechceli, lež písali márne inštancie, na ktoré nikdy nedostali odpoveď.

To predvidel richtár a bol veľmi namrzený, že tak vygazdoval. Preto, keď videl oknom františkánskeho frátra, hodil klobúk o stôl: „Ešte i tohto čert nesie!“

Na jeho pozdrav: „Pochválen buď Ježiš Kristus,“ odvetil len cez zuby: „Až na veky.“ Poškrabal sa pritom za uchom a nechcel ani tabačku, keď fráter vyňal z rukáva svoju drevenú tabačnicu.

„Ste akýsi nevrlý, richtárko,“ pozrel mu fráter v oči.

„Som, lebo toľko musím dnes na všetky strany dávať, že sa mi až hlava krúti.“

„I pre mňa ešte nájdete dačo,“ klepol fráter prstom na svoju tabačnicu, „čo pán boh požehnal, dajednu mladú húsku.“

„Vydochli nám,“ ozvala sa richtárka.

„Boh požehná druhý raz,“ potešil ju fráter. „Dajte mi aspoň ďalej odviezť, richtárko, čo som inde nakveštoval.“

„Niet koní doma,“ zmŕštil tvár richtár, „všetky sú na paši.“

„Ale to už musí byť,“ postavil sa fráter.

„Tak hovoríte?“ postavil sa i richtár. „Danie i nedanie je len dobrá vôľa. A ja ani nevidím, čo tu hľadáte. My sme tu evanjelici; len dakoľko sluhov máte tu katolíkov.“

„Danie,“ fráter na to, „je povinnosť kresťanská, ale dobrovoľná; odvezenie však nutná povinnosť richtárska. Vy ju plniť nechcete. Dobre! Zanechám vám tu všetku kveštu a idem povedať pánu gvardiánovi. Uvidíte, richtárko, čo z toho bude.“

S tým sa poberal k dverám. Richtárka mihala na richtára a klmala ho úsilne s hrozebnými posunkami. Riekol teda richtár: „Už len zostaňte, pošlem po svoje kone.“

„A ja vám zrobím trochu praženice,“ dodala richtárka.

„No to je dobre a po kresťansky,“ pochválil ich fráter. „Za ten čas idem ešte do daktorých úhľadnejších domov, keby sa svätá almužnička rozmnožila.“ XI

Len toľko, že odišiel fráter, tu vbehne prestrašená suseda. „Ach, richtárko, čiňte dačo, bráňte ma, chudobnú vdovu. Tu chodí akýsi obšitoš po dedine práve tak ako s exekúciou. Vybil mi okno, že som mu nedala slaninu; a boh môj vidí, že sama nemám ani kúštička. A tu vám ide sám,“ strhla sa, uvidiac ho oknom. „Je spitý ako hovädo a zlorečí ako zlý duch.“

„Hm, hm! Čakaj!“ krútil richtár hlavou. „Pozrieme si v oči.“

„Nenadrapuj sa s ním,“ krotila ho žena. „Taký zbeh bez očú je všetkého schopný. Podpáli nám dedinu. Dám mu groš, nech ide v čerty.“

„Daj,“ slovil richtár.

Vtom vstúpil bez pozdravenia do chyže mladý a zdravý, vypasený muž s vojenskou čapicou na hlave, v otrhanom vojenskom kabáte. V ľavej ruke držal pár kurčiat, v pravej ohromné kyjačisko.

„Richtár,“ počne hrozivo, „ja tejto dedine jej boha a toho krvavého Krista. Vaši sprostáci nevedia, čo treba žobrákovi, ktorý slúžil cez dve kapitulácie cisárovi. Ja vás naučím móresu, ja váš krst a vaše spasenie!“

Richtárka sa triasla, keď videla hrozivú tvár a zaťatú päsť mužovu. Núkala žobrákovi dva grajciare: „Nate, nate, iďte zbohom.“

Žobrák hodil peniaze o zem s takým novým zlorečením, ktoré už i maďarské hrozné kliatby ďaleko prevyšuje.

„A čože teda chceš?“ pristúpi richtár bližšie.

„Nocľah a mladú nevestu, ja tvojho richtárskeho popa,“ povrhol kurčatá. „Toto mi richtárka upraží. Potom všetci z chyže von. Vyženiem celú dedinu, ešte i toho starého boha z neba.“

Tu richtára prešla trpezlivosť. Napred vychytil lotrovi kyjak, potom ho chopil ľavou rukou za prsia, pravou vyfliaskal po papuli, hodil o zem a tam jeho vlastným kyjakom omlátil. Žena, keď už natoľko prišlo, podala mu povraz. Tým poviazal oplana a tak vovliekol so sluhom do svinského chlieva a zaprel do rána. Bránil sa šelma slabo, lebo bol opitý a slabý je vždy, kto zle činí.

Richtárka zalamovala rukami, čo z toho bude. Ale nič nebolo. Keď ráno vypustil vytriezveného tuláka, bol krotký ako baránok, ba ďakoval za naučenie. „Bodaj by som,“ riekol, „dávno bol natrafil na muža, nuž by drzosť moja nebola vzrástla na zázraky.“ Tak bolo ráno, ale večer a cez noc div z rozumu nezišla zo strachu. XII

Keď bedákala a nahovárala muža, aby sa vzdal toho nešťastného richtárstva, tu panský mládenec s rozkazom, aby sa richtár hneď a hneď dostavil do kaštieľa.

„Čo je zase?“ hodil richtár klobúk. „V tom panskom dome pre mňa nikdy nič radostného. Vždy dávaj alebo slúž. Odišiel už ten pán s veľkým nosom?“

„Odjachal,“ smial sa mládenec, „a hneď po jeho odchode zas pobil a povláčil gazdu ten bača, ktorý dostal palice.“

„Čo ma do toho?“ škrabal sa richtár za uchom. „to ma do panských bačov? Keď bola reč o richtárskej pláci, Kobzay sa osvedčil, že jemu nepotrebno richtára; a teraz mi rozkazuje ako svojmu paholkovi. Viac slúž im panstvu, ktoré nič nedáva, než celej obci spolu, ktorá ma platí.“

„Panstvo vám dalo dve hromádky prútia,“ usmial sa šelmovsky mládenec.

„Toho stračieho hniezda v cene pár grajciarov?“ mrštil richtár rukou. „Za to mám sa nadrapovať s oželeným oplanom, odkiaľ noha odkiaľ ruka, aby ma podpálil? Nemám dosť patálie so žobrákmi? I teraz som zmlátil jedného a zatvoril do svinského chlieva. Ktovie, čo i tá šelma vyvarí?“

„A bačovia,“ ozvala sa žena, „sú ešte nebezpečnejší, bo takí ľudia vedia všeličo, mávajú obcovanie so zlým. Mohol by nášmu statku porobiť alebo nás o zdravie pripraviť, dáke vredy, hostec na nás dopustiť. Nechoď, starý!“

Mládencovi dočitovala: „Čo richtárovi do panskej čeľade? Nech si tam robí pán so svojím bačom, čo chce. Povedzte, že richtár nepríde.“

Richtár však po dlhom váhaní, pri všetkom ženinom plači, predsa len pošiel a poslal poviazaného baču s jedným chalupníkom do mesta.

Potrebných na to boženíkov musel vyhľadať v krčme. Bo celá Chujava teraz pila. Staré, mladé, mužovia, ženy boli v štyroch krčmách. Každá mala dosť hostí. Vo všetkých robili pijani lomoz, nedbajúc nič, že im zajtra budú vláčiť periny za dlžoby. Podivná je ľahkomyseľnosť slovenského ľudu. Na kraji priepasti spieva, huláka, výska, ako kto sa rozumu pozbavil. Ktorí dostali palice, tí sa tým vystatovali ako hrdinstvom. Chlubili sa, vysmievali jeden druhého, vtipkovali. Ľud uhorský stratil, bezprávnym s ním nakladaním, všetku ctižiadosť, všetku možnosť, tak ako všetok cit pre spravodlivosť. Na česť nič nedrží, na žiadnu spravodlivosť neverí.

Najviac pijanov bolo u Šofelesa pri kostole a u Čmuľa pri hradskej, bo u nich mali veľmi mnohí úver. Vstúpime do týchto chujavských kaviarní. XIII

Krčma u Šofelesa bola budovisko napoly rozvalené. Jedna polovica spadla vcele, druhá bola podopieraná zvonka, zdnuka. Na kraji a zo stien trčali hnilé brvná. Slamená strecha bola pozalamovaná, deravá, okná malinké, nejednaké, papierom pozalepované. Do pitvora a chyže viedli dvere vetché, nakrivené, cez vysočizné dorúbané prahy. Na hlinenej podlahe plno dolín, ako čo by tam svine boli ležali. Náradia poriedko a všetko vetché, porúchané, dlhý stôl a lavice nadmieru špinavé. Strach bolo vkročiť do tohto smradľavého brloha a predsa to bolo plné, ako nabité. Mužovia a ženy cítili sa tam veľmi dobre. Mnohé pijanice si tu hoveli, keď mužovia ich pili v iných krčmách. Šofeles mal čo robiť za mrežami, odkiaľ i do pivnice viedli schody. S peniazmi sa, pravda, mnoho netrudil; narábal najviac len kriedou.

Úver mal u neho každý, len trasúci sa na celom tele Lipnický darmo modlikal o holbičku. Šofeles mu vyčítal, že sa nedrží verne jeho, ale pije i po iných krčmách, a hovoril, že mu už nemá na čo dať. „Počkaj, žide,“ vychytil sa smädný pijan a odišiel.

Po chvíli sa strhol veľký rehot v krčme. Lipnický voviedol do chyže asi jednoročné vychudnuté, strapaté žriebä. „No, dáš teraz pálenku, žide?“ zakričal víťazne do stredu chyže. „Tu ostatná srsť z môjho domu. Ber, čerte, čo tvoje. Čo mi dáš za žriebä?“

„To nezaslúži hrsť sena,“ smial sa Šofeles. „Nikdy z toho kôň nebude, bo je už zakrpatené.“ Naposledok ale predsa kúpil žriebä za päť zlatých.

Lipnický sadol si za špinavý stôl a pil. Prvé poháre vylial napoly, pokiaľ ich k ústam priniesol; pri ďalších prestala sa mu triasť ruka. Rozprával pritom, aký on bol pod panštinou gazda, aké mál kone, voly, kravy a klial tej slobode, ktorú vraj čert vymyslel.

„Šťastlivý si ty teraz človek,“ prekáral ho sused, „nepotrebuješ už ani psa ani mačku.“

„Ba, na mačku,“ smial sa Lipnický, „ešte mám potrebu. Žito vo dvoch korcoch mi ešte vždy leží v záčine nevymlátené. Treba myši od neho odháňať.“

„A prečo ho nevymlátiš?“

„Nemám čas, bo ma ustavične zaneprázdňuje tento prekliaty Šofeles. Keď ma nezroní jeho pálenka, musím mu drevo rúbať a iné služby konať. On teraz môj pán.“

Šofeles medzitým odčachroval žriebä. Náhle prešlo do jeho rúk, vychvaľoval ho, aký z toho bude kôň. Sedliak očankaný jeho rečami dal mu desať zlatých a žriebä odviedol domov.

Ako sa o tom doznala Lipnického žena, letela bez. meškania nie ochrániť posledný kus statočku, lež pomáhať ho prepiť. „A bodaj by teba, ty korheľ, ty márnotratník!“ postavila sa mužovi voči v letnici tak vetchej, že len pásy z nej viseli a všade presvitala košeľa. „Dievka ti na vydaj, deti nahé plačú od hladu a tys' ostatnú srsť vyviedol z chlieva, ty pijan. Ale neprepiješ, neprepiješ žriebä sám,“ tĺkla si pravou päsťou na ľavú dlaň. „Keď ty piješ, i ja budem. Krčmár, holbu!“

„Tak dobre, moja drahá ženička,“ privinul ju k sebe Lipnický. „Nač' nám to? Žriebä potrebuje žrať. Dogazdujeme. Vezmeme potom torbu na plece.“ XIV

Čoskoro zatriasol pijanmi úžasný výjav. Panský kováč, mladý muž, práve ako sa vyhol s pohárom, vyvrátil sa horeznačky a spadol z lavice na temeno. Z úst sa mu kydali biele peny a šľahal v kotúčoch belavý plameň.

Obskočili ho s trepotom a krikom: „Pomáhajte, robte dačo, ľudia! Vody, vody!“ vrešťali jedni. „Sladkého mlieka!“ kričali druhí. Všetkého sa nešťastnému dostalo, ale to ešte viac napomohlo nezliečnosť. Darmo ho mykali, šklbali, za nos ťahali, prevaľovali - umrel.

Keď sa presvedčili o jeho smrti, naložili ho chlapi na dva drúky a niesli na takýchto nosidlách ako poraneného vojaka z bojišťa domov. Na jeden bok mu visela hlava, na druhý nohy. Tá i tieto sa kolembali. Pijani vyšli všetci z krčmy za ním, bo pred krčmou sa strhol dojímavý vresk.

Pribehla kováčova manželka a vrešťala prenikavým hlasom na celú dedinu, trhajúc si vlasy a zalamujúc rukami: „Ach, ja nešťastná! Čo si teraz počnem s tými drobnými deťmi? Ach, vy korheli, bezbožní loptoši, vy ste mi ho zabili. Bol muž triezvy, keď sme prišli do tejto vašej Sodomy. Vy ste ho pokazili, bo nič bez tej ohyzdnej pijavy. Čo len jednu podkovu koňovi pribil, už ste ho vliekli na oldomáš. Tak sa stal pomaly korheľom, prepil i moje i svoje, nevytriezvieval. Strestal by vás boh za vaše ohavné oldomáše. Prepadli by ste sa tu so všetkým činom!“ S takýmto nárekom a Vykladaním sprevádzala kováčka mŕtveho muža domov.

Myslíte, že to dojalo pijanov, ktorí vyšli za ním z krčmy, že vstúpili do seba, pošli domov? Smiali sa, híkali, kliali, bo práve šiel bubnujúci komediant, ten mladík, čo tak nemilú pesničku zaspieval, pánom v dome Kobzaych.

Kráčal na tak vysokých chodidlách, že ešte o hlavu prevyšoval slamené strechy chalúp. Na hlave mal vysokú končistú čiapku, červený lajblík, nohavice dvojakej farby, v rukách bubon. Oznamoval, že predvečerom bude v hostinci pri hradskej ceste pekná komédia; kto ju chce vidieť, dá vstupného päť grajciarov.

„Boh by ťa strestal, tulák,“ ozvali sa hlasy medzi pijanmi, „za päť grajciarov mám rumpeľ pálenky.“ Okrem detí a parobčiakov pošli všetci naspäť do krčmy. XV

Ešte viac pijanov bolo v tom takrečenom hostinci prihradskej. Táto krčma bola aspoň celá, mala priestrannú chyžu pre pijanov. Títo ju zaujali celú, komedianti len jeden kút mali zastrený plachtami.

Medzi pijanmi viedol veľké slovo palicovaný Kožuch. Hromžil na richtára, nadával mu do podliakov, zbabelcov, panských psov, ulíhavých pochlebníkov. Breše vraj len pánom, za sedliakov ústa neotvorí.

Sedliaci mu prisvedčovali a ošklbaný Humenský sa ozval: „Tak vám treba! Bo len toho chlapčiska ste chceli mať za richtára, akoby v celej dedine onakvejšieho človeka nebolo.“ Rozumel tým sám seba. Lebo mnoho si zakladal na svoje latinky, hoci sa ničím iným od sedliakov nedeli! Nenaučil sa zhola nič vecného a bol pritom nespoľahlivý galgan a hrdláč bez cti. Preto sa sedliaci len usmievali, keď narážal na svoje richtárstvo, hoci na Hučku reptali.

Dostavil sa i tento, sčiastky aby sa žajdlíčkom vína občerstvil po toľkých nepríjemnostiach, sčiastky pre tú nastávajúcu komédiu.

Náhle vkročil, oboril sa na neho surový Kožuch: „Ty nie náš, ty panský richtár. My ťa platíme, pánom slúžiš. S pánmi držíš, nás v ničom nezastávaš.“

Richtárova odpoveď bola taká facka po rumennej, špiritusom blčiacej papuli, že klebetníka krv zaliala. A keď sa mu chcel nanosiť do vlasov, lapil ho richtár za pačesy, hodil o zem a hodne, hodne opalicoval. Neborák ochranca spravodlivosti mal teraz nielen hnáty poznačené, lež i ramená a chrbát.

Nikto potom sa viac neopovážil trieť richtárovi chren pod nos. Pijani reptali len na panskú spravodlivosť.

Prišla reč i na pravotu s panstvom o lesy. Bučak si vykrútil fúzy: „Čo to za prekliatu robotu? Všade dostávajú obce koľko-toľko toho lesa, len my nič.“

„Ani ho nedostaneme,“ ozval sa učený Humenský, „pokiaľkoľvek nevystrojíme vyslanstvo k samému cisárovi do Viedne. Od pánov nemožno nadiať sa spravodlivosti, bo vrana vrane oko nevykole.“

„A kto pôjde s vyslanstvom?“ spytovali sa sedliaci, ktorým sa návrh ľúbil.

„Nuž ja,“ ponúkol sa fúzatý Bučak. „Ja viem, kde je Viedeň i kde cisár pán bývajú. Stál som neraz šilboch v zámku ako granatier i videl som pána cisára.“

„I môj kôň bol vo Viedni a videl pána cisára,“ protirečil s úškľabkom Humenský. „Ty vieš len: ,Hapták!' “

„Čo? Teda ja kôň?“ skríkol zúrivo Bučak, a do Humenského.

Boli by sa lapili, keby nebol skočil medzi nich učiteľ, ktorý tiež prišiel vypiť oldomáš na vyhratú pravotu. „Oba ste mi kmotrovia,“ čitkal ich, „dajte si pokoj. Počujte ma, ja vám dačo poviem, som starý človek. Škoda vám hrdlovať sa pre nič. Vo Viedni nikdy nikomu nič nenasúdili, ani nenasúdia. Skúsil som to už. Odoberú ti tam Nemci, smejúci sa z teba, tú prosbu, a tá bude skorej doma než vyslanstvo, a to v rukách tých pánov, na ktorých žaluješ. Títo potom odpíšu hore, že prosebníci sú nepokojní mätežníci, nemajú pravdu, že ich len. daktorí popudzovatelia poburujú. Radšej to dať advokátovi, čo by sa tam daromne strovilo. Všetko behanie do Viedne bolo vždy a zostane márnym. To vám povedám ja, starý muž.“

„Dobre hovoril učiteľ,“ riekol richtár. „Rozumne,“ prisvedčili i mnohí iní a za dobrú poradu prisúdili hneď rechtorovi dve hromádky prútia z lesa, ktorý dostanú. Ale farárovi, tomu panskému potrimiskovi, nedajú nič.

„Vy činíte tak,“ ozval sa richtár, „ako ten šuster v kalendári. Zazrúc oknom na ulici tučného brava, mlsol: ,Ech, žena, čiže by sme jedli jaternice, keby sme takéto hovädo zaklali!' ,Ale veru tento kujon by ti ich nejedol,' ukázala majstrová na učňa. ,Čo?' priskočil majster k chlapcovi, ,teda ty nechceš jaternice? Budeš dobrý? Budeš dobrý, ty výberník? Budeš jaternice jesť?' vyobšíval ho remeňom. Tak práve i vy robíte teraz.“ XVI

Pri smiechu, ktorý z toho povstal, vstúpil neogabaný Zajac, obyčajný bajazzo v dedine. Mládež ho hneď obhŕkla a Zajac im rozprával, ako obyčajne, o svojich podivných skúsenostiach a hrdinských činoch v Bombardii.

Včely tam, vraj, ako u nás ovce.

„A úle?“ spýtal sa Pelechavý, ktorý mal síce sklenku pred sebou, ale nepil, len sa usmieval pod nosom.

„Len také ako u nás.“

„Akože teda vojdú?“

„To je ich vec,“ zarehotal sa husár, „ja tvojho boha! Prečo nepiješ ako druhý poctivý človek? Ja tvojho Krista! Keby som ja mali čo ty, nechodil by som v takých poplátaných plundrách, ani v takom ošumelom klobúku. Kúpil si ho kdesi od žobráka, ty skupáň. Nerobil by som nič, len by som si ľahol v pivnici horeznačky pod sud a tak by mi musel točiť krčmár do gamby tokajčinu. Ale ty si skrbec, ty by si obehol nahý za grajciar dedinu, ja tvoj huncútsky kríž!“

„Drž ten svoj rozpustilý pysk, neplecha!“ odvrkol Pelechavý.

„Drž ty!“ rúbal ďalej do neho Zajac. „Ty, čo, si roj zo stromu ukradol a panskú sypáreň ozbíjal. Ty, boháč, chodíš po nociach vypásať so statkom úrody chudobných ľudí. Na, tu máš! Pi z môjho, pluhák, keď svoj grajciar tak ľutuješ.“

„Daj mu pokoj,“ zamiešal sa Kožuch. „On. zbiera, aby odkúpil od Kobzayho sedliacke osminy.“

Smiech bol všeobecný, sklenky sa prázdnili, žid ich naplňoval, husár luhal ďalej.

Pri spomienke makarónov rozprával, že sú to hlísty na sedemdesiat siah dlhé. Kupujú sa na lakte. Jediaci len rozčeperí nohy, otvorí ústa a hlísta mu sama beží dolu hrdlom. Kofa meria lakťom a keď je dosť, hlístu nožnicami prestrihne.

Zamilovala sa do neho jedna talianska grófka. „Hneď, ako som pricválal do dvora, počala mihať. ,Ej, bisťubohu,' mlsla, ,to je parobok. Niet mu páru vo svete!' Ako som skočil z koňa a oddal ho sluhovi, ,nechže sa páči', podala mi ruku a viedla ma popod pazuchu. Po dobrej večeri dala mužovi písanú podušku a novú sivú gubu pod pec na lavicu. ,Tu,' pohladkala ho, ,spi a buď ticho, aby sa pán husár neprebudili.' Mne hodila na stred chyže otep slamy. V noci slyšal gróf šepot. ,Erža!' zakašlal, ,ten husár šepce s tebou.' ,No veď šepce.' ,Prečo mu nepovieš?' 'Povedz mu ty, ak vieš po uhorsky:' Ráno pohádzal všetkých svätých do čiapky a pošliapal nohami, vyjmúc len svätého Antona, aby aspoň jeden zostal na plemä.“

„A ako to bolo s tým Napoleonom?“ zavrátil ho parobok s takým perom za klobúkom ako metla.

„Nuž ľa! Keď už nás toľko nápastovali ti Francúzi, radili sa pán cisár s deneráľmi, koho by poslať k tomu Napoleonovi s klobúkom udereným za ucho. Tu všetci, že veru len Zajaca, bo on je prvý hrdina. Sadnem teda na koňa a hajde do Parízu! Koňa si priviažem o plot. Hneď pribehne cisárovná a prinesie mi v zápone ovsa. Potom beží do kuchyne a navarí mi takých pirohov so sekanými hruškami, že ste jakživ takých nevideli. Boli vám ako hodné krpce. Ledva som vpratal z nich pol druha. A boli, prisahám bohu, také mastné, že sa mi loj tak lial dolu bradou ako Aronovi. Roztopila na to sedem funtov lojových sviec, aby to už len dobré bolo. Nahotovila mi i hriateho s husou masťou a na cestu napiekla pagáčov so škvarkami.“

„A Napoleon čože?“

„Hja! Potľapkal ma po pleci: ,Drusa môj vďačný! Takýchto husárov mi jeden regiment a zaujmem hračkou celý svet, pokorím všetky národy.' A tak ma, nech som dobrý, vystískal a vybozkával ako dáku paničku.“

„Ale pokoj či dal?“

„Ako by nie na moje slovo? Dal mi i desať groší na pálenku, aby som len nahováral pána cisára a deneráľov, aby ticho boli a mlčali, až si vezme, čo mu úhodno. Lebo ostril si zuby na tú našu Bombardiu, z ktorej nás potom vybombardoval, strela v jeho za ucho uderený klobúk. Dosť sme sa ohliadali, či sa nezjaví dakde dajeden kozák, ale svet je nevďačný. My sme pomáhali na Kryme Francúzom biť Moskáľov a nevďační Moskáli neprišli nás teraz brániť. Nech im taká bude poctivosť.

Keď sme nemali čo vopchať do papule, tu zase všetci len na Zajaca. Vezmem si teda jednu škadrónu a idem rekvirovať, ako sa vojenským menom nazýva brať, čo zapatríš a nezaplatíš. Ale ja som to nepotreboval. Francúzi práve viezli na mnohých vozoch celé imanie olúpenej dediny, akoby tu našej Chujavy, lenže by sa tu veľmi neobrali. To, reku, dobre, tí rekvirovali pre nás. ,Utekajte!' zarevem na nich, ,lebo keď nie, my zutekáme.' A mojim chlapom rozkážem: ,A tak!' a hybaj na Francúzov. Títo, náhle vyrozumeli, že ja tam, tak pádili ozlomkrky do svojho tábora naspäť, že tieň až o pol hodiny dobehol za nimi. Všetku lúpež zanechali nám.

Pri tom všetkom vojdeme do olúpenej dediny. Tam ti nájdem jedného chlapa v červenej košeli. Spal na slnci ako prasatá cez poludnie. ,Kto to?' pýtam sa sedliakov, stojacich tam so zloženými, klobúkmi. Garibaldi,' odvetia. ,Čit, reku, znám toho kujona, čo buky a jedle preskakuje ako Jánošík.' Vytiahnem remeň z nohavíc a pristúpim k nemu: ,Ivan, ty spíš a ja sa trudím, viažem ťa.'

Mal som pod sebou i jedného deneráľa. Tento vyňuchtal kdesi vajcia a nabral plné vrecká. ,Čo to máte?' tľapnem ho po vrecku. ,Okovaná strela, pán deneráľ! Vy ste museli mať veľký strach. Leje sa vám dolu plundrami.' “

„A že si nebol ranený v žiadnej bitke!“

„Lebo som mal rozum. Lapil som každú guľku do hrsti. Mával som ich plné vrecká. Jedna mi padla i do oka, ale mi ju po patá1ii vylízala stará Cigánka.“

„Ty si veľký luhár,“ vytrel si Bučak fúzy.

„Ba vy ste veľkí blázni,“ smial sa husár. „Tomu tak sa má rozumieť ako tomu nápisu na banknotách, že môžu byť každú hodinu vymenené za striebro, alebo prípovedi o rovnoprávnosti všetkých. Iďže, bo ťa kopnem! To je tá povestná rovnoprávnosť.“

Tu vstúpila s veľkou pokorou tá obstarná, chudobne odetá Češka, ktorá bola ráno prosila richtára o dovolenie hrať predvečerom komédiu. „Prosím ponížene,“ hovorila, držiac v ruke tanier, „nech ráčia, vaše milosti, zaplatiť po päť grajciarov, lebo komédia sa započne. Komu sa neľúbi, nech ráči ísť von.“

„Čo? Von?“ ozval sa úškľabne na oba lakte podoprený Kožuch. „Tu je krčma. Ja tu sedím. Kto mi rozkáže? Krčma je pre každého.“

„Ale nie divadlo,“ odvetila ženská. „Prosím o päť grajciarov, alebo von.“

„Čo s tým von?“ osopil sa na ňu i divý Bučak. „Koho ty tu vyháňaš, ty kurva, beštia, fľandra? My tu doma, vy len takí tuláci.“

„Ja som poctivá vdova, živím sa počestným umením, riekla pokojne žena. „Ale vy, páni, ste akísi surovci. Ta sa mi zdá, že som prišla medzi divých ľudožrútov. Keď slovo cti a ľudskosti nemá k vám prístup, obraciam sa na pána predstaveného obce. Prosila som o dovolenie hrať, a dali ste mi ho; učiňte teda teraz po práve, richtár.“

„Ja nechcem byť divákom zadarmo,“ slovil richtár, „bo viem, že ani títo ľudia z povetria nežijú.“ A aby zahanbil iných, vrhol prvý do taniera desaťgrajciarnik. Našli sa okrem neho ešte desiati, ktorí vystreli ruky a dali po päť grajciarov. Ostatní osvedčili sa divo, že nič nedajú.

„Tak teda von!“ zdvihol richtár palicu a vyhnal surovcov. Hra sa započala pre jedenástich divákov.

Bola to komédia s mravným zameraním, zložená samým mladíkom, a potrebám ľudu vcele primeraná. Predstavovalo sa v nej nešťastie pijana a jeho rodiny. Naposledok ho unáša čert za živa. Ale neborák básnik-herec nadarmo pracoval. I tých desať jeho divákov len surovosti vyvádzalo, kričali, vrešťali, hovorili hlúpstva, keď sa zjavili figúry. Môžeme si predstaviť, s akou ochotou hral.

Ale hral predsa, až sa rozleteli dvere a vhrnula sa jedným nezastaveným prúdom surová háveď. Vtedy herec dal konať jednej figúre posunky, ktoré uhádnuť musíme zanechať čitateľom, a potom spustil oponu.

Chachot bol veľký, ale komediantom nešlo do smiechu, keď sa doznali, čo sa povodilo vonka. Suroví pahoci prekotili, polámali vozík a koňa priviazali vo vozárni zadkom k žľabu.

To vzbudilo v komediantovi múdru myšlienku. „Buď ticho,“ riekol materí, keď plakala, zalamovala rukami. „To nič nespomôže.“ Sám vojdúc do chyže, riekol: „Počujte len, dobrí ľudia! Kto z vás videl koňa, ktorý má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má byť hlava?“

„A ty si videl?“ spytovali sa pijani.

„Nielen že som videl, i ukážem vám takého, ak zaplatíte po desať grajciarov.“

To už bolo dačo iného ako komédia s pumper1íkmi. Každý chcel vidieť tak divného koňa. Ktorí sami nemali, požičali si a predsa dali po desiatich grajciaroch.

„Už sme zaplatili všetci. Kde je kôň? Kde je kôň?“

„Poďte,“ odviedol ich komediant do vozárne, „pozrite na toho koňa. Ten má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má byť hlava. Či nie?“

Pijani sa až váľali od smiechu a nezávideli komediantom desať grajciarov.

To je len škaredý deň v Chujave. ---

[upraviť] Deň pekný

I

Ale videla Chujava i deň veľmi pekný, radostný, slávny, lež. až po rokoch, keď sa v nej všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom. Ako to prišlo, vyrozumieme z opisu slávnosti, odbavovanej v Kobzayovskom kaštieli.

Vidíme tu všeobecný čerstvý ruch, len nie taký, aký bys’ v panskom dome očakával. Na dvore vidno mnoho rozmanitých príležitostí, ale nie sú to ani koče ani batáre, lež maľované vozíky, ba i obecné vozy. V čeľadníku sedí za jedľovým stolom mnoho pohoničov, ale sú to len obecní sluhovia a sedliaci, nie vyšnurovaní držitelia opraty s rukavičkami. Po chlievoch žuje sence mnoho cudzích koní, ale nie sú to vysoké paripy, lež len obecné väčšie-menšie škapky. V kuchyni varí sa a smaží, lež nie kuchár obskakuje železné ohnisko, ale ženské s bielymi záponkami. Taniere, misy, sklenice odnášajú a prinášajú nie mládenci v dolománoch, lež dievčatá s bielunkými opleckami, lesklými živôtikmi a belavými záponkami.

V panskej jedálni sedí za dlhým dubovým stolom mnoho hostí, ale nie sú to pyšní aristokrati, lež skromní evanjelickí farári, učitelia so svojimi manželkami a dakoľko svetských pánov a paní. Ženské, medzi ktorými i dakoľko paničiek, zaujímajú čestnejšie miesto, posledné domový pán, farár Rastic.

Čo? Farár domovým pánom v kaštieli Kobzayho? Tak je, a čo viac, pansláv Rastic. Hostina platí jeho narodeninám, ku ktorým sa zišli zblízka i ďaleka počestní priatelia, všetci takí osvedčení Slováci, že by sa bolo mohlo zaviesť vyšetrenie o panslavistickom sprisahaní.

Preto i rozhovor sa viedol výlučne v reči slovenskej a bol dôverný, srdečný, hlučný, veselý, bo všetci boli v najlepšom rozmare. Nikto nehľadel pred seba zadumane, ako býva neraz pri väčších hostinách: lež žartovali, smiali sa, rozprávali si vospolok novinky, hovorili o veciach národných a krajinských, o uda- lostiach doma i za hranicami. II

Prípitky započal starší bratstva Lukáč. „Ty,“ hovoril obrátený k Rasticovi, „zrodil si znovu obec. Aký to rozdiel medzi Chujavou bývalou a terajšou. Keď som ťa uvádzal do úradu, vyzerala tak, že sa človek až zle cítil pri pohľade na ňu. Chalupy boli všetky drevené, z neotesaných brvien alebo prútia, bez dymníkov, s vetchými pozalamovanými strechami, nadto tak neporiadne rozmetané ako stračie hniezdo. Dvory plné hnojnice a smetí, neopravené sady a záhrady, pustá divočina. Prázdna škola klesala na hromadu. Ešte i tie ošarpané krčmy hrozili židom a pijanom zalomením. Náhle človek z hradskej cesty zišiel v daždivej chvíli, bahuriny v suchej koľaji také, že až osi zem rýpali. Zo všetkého vyzerala tá najkrajnejšia spustlosť, chudoba, bieda, červíctvo. Chujavčania boli rozkričaní ako ľudia korheľskí,

neúctiví, spurní, bezbožní. A teraz! Všetkého toho opak. Sídlo nešváru a chudoby premenilo sa v sídlo poriadku a zámožnosti. Najspustlejšia obec stala sa mohutnou; najbiednejšia dedinka prevyšuje veľmi mnohé z našich poľných mestečiek. To všetko tvoje dielo, brat. Za krátky čas vykonal si veci veľké. Večná ti pamäť

i sláva!“

 "Sláva, večná sláva!“ zdvihli všetci so štrngotom poháre.

Rastic sa uklonil zdvorile. „Premena k lepšiemu je, pravda, zrejmá, ale zásluhy chybne pripisuješ mne samému. Vidíš, brat môj. Za celých desať rokov, toľko temer ako tu, farároval som v Žabci, a nič spomenutiahodného som nevykonal! Prečo? Bo som stál ako prst samotný. Učiteľ, panstvo, dvorské osobníctvo, župní úradskí,všetko

bolo proti mne, znižovali, uvádzali ma v ošklivosť pred ľudom, ako sa to vodieva rozkričaným panslávom. Mal som čo robiť, aby som sa len v úrade udržal, tak soptilo na mňa zhora podporované renegátstvo.“

„Hanba a potupa renegátom a ich patrónom!“ zahučali spolusto- lovnici. „Oni hatia náš národný vývin. Pre nich väzíme vo večnom barbarstve.“

Rastic pokračoval ďalej. „Že tu môžem preukázať dačo, to pošlo odtiaľ, že sme sa ako divom zhromaždili štyria horIiví, obetaví, rázni milovníci ľudu slovenského, ja, učiteľ Semenák, pravotár Stupnický a úradník Rozumovský. S týmito, páni, musím deliť svoje zásluhy a činím to vyznanie s radosťou.“

„Pán úradník Rozumovský bol, tuším, tu prvý,“ pretrhol ho Lukáč.

„Jeho,“ prisvedčil Rastic, „povolal prvého do služby Kobzay.On potom uviedol pána pravotára Stupnického, oba pritiahli mňa, ako spolužiaka, a ja som bol taký šťastný utrafiť na učiteľa Semenáka. Styria sme potom spojili svoje rozličné schopnosti a podporovali sa vosplok proti vonkajším nástrahám. Protivníci darmo búrili proti nám, stavali nám rozličné osídia, chceli nás ohnusiť ľudu, keď sme boli zajedno, podporovali sa i radou i pomocou. Čo by ľahko boli vykonali s jedným, to nemohli vyviesť so štyrmi. Ale i čo sa docielilo, to sa docielilo spojenými silami všetkých. Potom i zriedkavé priaznivé okolnosti treba vziať do úvahy.“

„Pekne od teba,“ pochválil ho Lukáč, „že uznávaš i cudzie zásluhy. Ale, buď rečeno bez obrazenia tvojich spolupracovníkov, tys‘ predsa bol podnetom a dušou všetkého. Mohol bys‘ nám vyložiť, čo všetko sa tu dialo od tvojho príchodu, ako ste doeieliIi také skvelé výsledky.“

"Rozprávaj, brat,“ ozvali sa mnohí z farárov. “Od muža tak blahodarne pôsobivšieho jest čomu sa učiť.“

„Pamätajte,“ odporoval Rastic, „že nie sme sami. Tu, hľa, i vaše drahé ženičky a dcérky. Mám ich nudiť suchým rozprávaním vecí prísnych?“

„Aj!“ vzala slovo pani Lukáčová, „pán brat je zdvorilý, a tým nás obrazil. Či už my ozaj nemáme žiaden zmysel pre veci vyššie? Nič iného nás nezaujíma ako klebety a šialené parížske módy? To veru pekná poklona. Žiadosť pánov je i našou. Prosíme ju vyplniť.“

„To bude,“ dodali iné panie, „najväčším pôžitkom, aký sa nám

v Chujave dostať môže.“

„Tak už teda,“ uškrnul sa Rastic, „odporovať nemožno. Vina ne-

bude moja, keď sa panie sestry a paničky zle u mňa zabavia. III

„Predoslať musím,“ odkašlal, „že moje pôsobenie pošlo ďaleko

za medze, ktoré som si prvotne vytýčil. Prišiel som do Chujavy jedine s tým, že budem ako možno najlepšie vzdelávať cirkev, vyučovať  ľud, čo je vlastné naše povolanie. Na polepšenie hmotného jeho stavu  nemal som ani pomyslenia. To prišlo potom neočakávane.

Náš slovenský ľud je po celej krajine, v dedinách i po mestách, nadmieru zanedbaný, ako úhorom ležiaca, nikým neoraná roľa. Vyššie a zámožnejšie stavy sa ho zriekli, vrchnosti sa ho cudzia, starajú sa len o vykynoženie jeho reči. Ešte i tí, ktorí z ľudu pošli, pohŕdajú ním, zapierajú ho, aspoň nič oň nedbajú, niet v nich žiadnej túžby mimo chleba, žiadnej národnej hrdosti a horlivosti ako v sy- noch a dcérach iných národov. O svoj národ nedbajú, bo výchova im ho odcudzila, za nesvoj nemôžu sa srdečne oduševniť. To príčina, že i farári a učitelia u nás sú zväčša len nádenníci a ľud zostáva! akousi mŕtvou masou.

Takým nádenníkom bol i môj predchodca v úrade. Pokladal sa za veľkého vlastenca, pchal sa do kaštieľov, ľudom oproti tomu pohŕdal. Neznal ani jeho reč, len ledabolo, a chlubil, vystavoval sa tým, ukazoval svoju barbarskú nevedomosť ako dôkaz, že on nie je panslávom. Vykázal ako-tak svoju kázeň, či v chráme či na smetiskách, a tým koniec jeho pastierovaniu. Bol by chcel maďarizovať ľud, ale to chodí s veľkým ustávaním, dal teda pokoj. Mal na starosti len gazdovstvo a karty. Pre svoje maďarónske handabandy a necirkevného ducha, frivolné zásady náboženské, zaľúbil sa odrodilými pánikom a dostal ich priazňou faru mastnejšiu. Ľudu, farníkom neosožil nič.

A neschopný, zhovädilý učiteľ nielen, že povolaniu svojmu ne- zodpovedal, lež i škodil cirkvi premnoho. Od neho vychádzala hlavne skaza. Za štyridsať rokov svojho úradovania pokazil celú obec, vychoval pokolenie pijanské, nemravné, ošemetné, bezbožné. Keďže bol súčasne zapisovateľom, chodil ustavične so sedliakmi po krčmách, pil v richtárskom dome. A na nešťastie bol v obci obľúbený, lebo vedel mnoho trpieť, lichotiť a učiniť sa vážnym. Sprostáci ho počúvali ako dákeho proroka. Chodil ustavične za kmotra, jeho žena za kmotru. Temer všetky deti boli jeho krstniatka. Aspoň na žiadnych krstinách nechýbal. Tak i žiadne veselie, ani oddávky, ani kar neobišli sa bez neho. Tých pár detí, ktoré prišli do tej biednej školy v zimných mesiacoch, ani za tri roky čítať nenaučil a rozpustil tak, že to pred očami jeho všetečiIo, nezbedy vyvádzalo, šeptalo,

klmalo, bilo sa. Tak vychodili z jeho dielne samí ošemetní rozpustilci. Udelil i tým akéhosi zlého ducha, ktorí vcele nechodili do školy. Za mnohé roky premenil celú obec na Sodomu.“

„Sedliaci,“ skočil mu do reči Kaňuch, „pripovedali si, že nikdy viac takého dobrého rechtora mať nebudú, a predsa zachádzali s ním vždy skrbne, často nadmieru neuctivo. Plácu mu nikdy, ani ako učiteľovi ani ako zapisovateľovi, povýšiť nechceli. Za písanie prosieb, závetov, zmlúv a iných súkromných vecí nikdy mu iné nedali ako žajdiček toho smradu, ktorý vypili s ním. Jeden lotrovský korheľ, akýsi Humenský, zneuctil ho neslýchane na ulici, nadával mu s veľkým krikom a tykaním do zbojníkov, lotrov, starých huncútov. Farár i obžaloval oplana, ale čo? Slúžny ešte učiteľovi vyčítal kapitolu, že sa nadrapuje s ľuďmi.“

„Rozprávajú ľudia doposiaľ o tom kúsku uhorskej spravodlivosti,“ pokračoval Rastic, „učiteľ však bol pravým morom obce. Čo si s ním počať? Ani ho odstrániť, bo ľud predsa bol s ním spokojný, ani nahradiť jeho nedbanlivosť, bo fúkal ako jež, metal a šmáral všetko, keď som prišiel do tej školy.“ IV

„Na šťastie moje i obce starý pijan o pár mesiacov dokončil beh života a jeho miesto zaujal terajší môj verný spolupracovník Semenák. On spojuje v sebe pre národného učiteľa dostatočné vedomosti so zriedkavou horlivosťou a nezištnosťou.

Druhý by bol započal s tým: „Vystavte mi školu a polepšite plácu, pri ktorej vyžiť nemôžem.“ Ale Semenák nie tak. On chcel si napred získať lásku a vzkázať sa zásluhami. Konal teda omnoho viac, než čo by i najprísnejší sudca za najvyššíplat bol požadovať mohol, a trpel ako Jób. Chodil sám z domu do domu, láskal dietky, nahováral rodičov, vodil sám chlapcov a dievčatá do školy, daktorým z nich i knižočky daroval.“

„To bolo kus krušnej a kyslej práce,“ pretrhol ho Semenák. „Nedajbože presvedčiť ich o potrebe výučby. Keď som sa odvolával na židov, že oni žiadne dieťa bez výučby nenechajú a žiadne náklady na to neoľutujú, odvetili mi: „U žida je to jeho živnosť, jeho hlavné dedičstvo, u nás sprostákov nič. Čisi sa dačo učil, či nie, všetko jedno. Hľa, Humenský chodil i do latinských škôl, a čo z neho? Ani len richtárstvo dodriapať sa nemôže a je posledný v obci. Nejeden, čo školy nevidel, má sto ráz viac poctivosti.“

„A či nemajú pravdu?“ ozval sa učiteľ Škorec. ,,I ja mám v obci takého mudráka, ktorý aj listy a prosby sedliakom píše, a predsa je to ten najväčší lump, korheľ, galgan. Mám zasa.iných, ktorí si veľmi počestne vedú, sú dobrí gazdovia, dobrí čeľadní otcovia a predsa do školy nikdy nechodili. Na tom naozaj veľmi málo záleží, či sedliak a chalupník vie čítať alebo nie.“

„Áno,“ pokrútil hlavou Semenák, „ak sa len čítať deti naučia a potom nič viac, alebo len cudzie reči, ako Humenský v svojich latinských školách. Ale treba i vecné vedomosti deťom dať a uspôsobiť ich k rozumeniu kníh, aby sa potom ďalej vzdelávali samy. Potom treba sieť tých škodlivých povier roztrhnúť, do ktorých je ich rozum v dome rodičovskom zasnovaný.

A čo nadovšetko, treba v nich vzbudiť pravú bázeň božiu, zošľachtiť ich srdce a vôľu, zásobiť ich dobrými mravnými zásadami. Vtedy škola nebude dačo zbytočného. Dorastie pokolenie rozumné a mravné. A to tiahne za sebou i hmotné blaho.“

„Tak je,“ prisvedčil Rastic, ,a môj šľachetný priateľ a pomocník Semenák činil to s nezlomnou vytrvalosťou, zriedkavým sebazaprením. Neviazal sa na hodiny a prísnu povinnosť. Súc sám jediný, podelil si dietky, podľa pokroku, na triedy a aby sa jedny netúlali, keď sa zapodieva s druhými, hneď zvolal zvonom staršie, hneď mladšie. Učí cez celý deň, ba ešte i v noci, pri svojich sviecach. A činí to

s takou láskou, že ho. deti majú radšej než vlastných rodičov. Obstupujú, oblapujú ho, vešajú sa na neho. Lebo ihrá a baví sa s nimi, je s deťmi deckom. Pri peknej chvíli vyvedie ich na dvor, do záhrady,

na pole a práve vtedy učí ich najviac, keď o učení ani zdania nemajú. Deti samy pýtajú poučenie, tak vie vzbudiť v nich duševnú samo-činnosť. Zaopatrí im tu i tam i spoločnú zábavu s rodičmi; preto

i týchto oduševňuje. Nikdy ste takú kypiacu ochotu nevideli. Deti plačú ak ich rodičia zdržujú od školy. Pokuty žiadne nepoužíva, ani nepotrebuje. Jeden prísny pohľad alebo slovo je dostatočná pokuta. Bude to svet; keď takto vychované pokolenie zaujme postať života. O školský plat nikdy sa neuháňal, nenabehoval, neodkazoval na ro-dičov.

Tak sa stalo, že predtým prázdna škola preplnila sa a úspech bol prekvapujúci. Rodičia len ústa otvorili, čo to všetko tie ich detinky vedia a počali sa ich hanbi. Bo neraz, keď činilí alebo pohovorili dačo.neslušného, deti ich zavrátili a harušili.

Pán učiteľ dobre rátal, že úspech vo výučbe vystaví aj školu. Za dva roky trápil a tiesnil sa v budovisku starom, na tretí mal pohodlnú murovanú školu. Podliaci sa darmo odvolávali na pána s veľkým nosom, hovoriac : „Nech buduje školu, keď nás o peniaze zozbierané

na ňu ozbíjal.“ „Čo tých ža1ôb?“ odvetili rozumnejší. „Ak budeme

len vtedy mať školu, keď. sa pri terajších pánoch spravodlivosti

dovoláme, škoda nám i hovoriť o škole.“ Ochotní donútili neo- chotných, a hoci panstvo nedalo na to kúska dveva predsa vystavali školu poriadnu, spolu s inými budoviskami, chlievmi, humnom, sypárňou. Pán učiteľ už vtedy pojal si tovarišku života.“

„Za ten čas,“ ozval sa tento, „stravoval ma pri svojom stole pán farár z lásky.“

„Ako by nie,“ riekol Rastic. „Veď ste pracovaili aj za mňa. Nedo-

volil mi, bratia ani vierouku prednášať. „Deti sú,“ vraj, „ už len na

mňa privyknuté. Aby sme ich nemýlili, chcem ich sám účiť všetké-mu.“ A mal pravdu. ]a by som nikdy nebol dokázal získať si v takej

miere tú mrvu.“

„Som vôbec“ ,pokračoval, „ctiteľ a milovník učiteľov. Vy, páni, ste hlavní vzdelávatelia ľudu. Bez vás nič by neosožili všetky naše kázne, hoc by cicerónske boli. Mládež poučiť a zošľachtiť, to hlavná vec. So starými hriešnikmi už nič nevykonáš. Cením teda vysoko vaše obťažné povolanie. Ale so svojím dobrým učiteľom som zvlášť spokojný. Je to muž na to narodeny, žije vcele svojmu úradu,

pokračuje v ňom s akýmsi svätým zápalom. Čo iným nechuť a omz-losť, to jemu pôsobí najväčšiu radosť.“

„Našlo by sa to i viac ochotných,“ ozval.sa Škorec, „keby ľud bol

vďačný a farári takí ako vaša velebnosť. Ale v sedliakovi niet kvapky

uznalosti. A odkedy dostal slobodu a vlastníctvo, je ešte stokrát

skrbnejší a ošklivejší. Vystatuje sa : „Ja pán, ja pán.“ Ale len žerie

a pije, len sebe povyšuje z roka na rok plácu, učiteľovi ešte ujíma.

Predtým. pracoval so statkom za tridsať grajciarov cez deň, teraz

žiada päť zlatých. Ale rechtor dostáva i teraz len. tak štyri grajciare

kľúčového, ako keď si za to mohol kúpíť funt mäsa. Ba ešte i z toho mu nestydatec utiahne. Krúti hlavou, že zabudol, že stratil, že mu

veru chýba grajciar. Ale ak prídeš po spievaní do jeho domu, vrhne

ti práve tak dva grajciare ako tulákovi žobrákovi. Na oferu ti vrhne gombičku bez uška, alebo ešte vezme z kôpky, nie žeby vrhol svoj

žobrácky polgrajciar. Sprostý nádenník teraz žiada na deň zlatovku,

a učiteľovi nepadne na deň ani pol zlatovky. Neostýchajú sa ani na

poli škodu zrobiť. Tu ti spasú lúku, úrody, tam skradnú zemiaky, mak, kapustu. Keď som bol. na tom driečnom „náhrodňom náukobehu“, kde sme všetko poznali, čo ministerstvom poslaní učbári nevedia a doma.sa vystavili klebetám, akýsi planý človek poorezoval mi všetky klasy v krížoch. Sedliak je neuznalý nevďačný tvor. A z pánov farárov kto je taký láskavý oproti svojmu pomo-cníkovi ako vaša velebnosť? Vedia len rozkazovať a bremená nakladať, ktorých sami sa prstom nedotknú.“

„Práve to je, „odvetil Rastic, „ že môj Semenák nedal sa mýliť žiadnou nevďačnosťou, z ktorej i jemu sprvu hojne za podiel sa dostalo. Uznali, že je dobrý učiteľ, ale mu nič nedali. Ba našli sa i mudrci, ktorí na jeho vecné vyučovanie reptali, že len hlupstva kadejaké učí. Navyknutí hľadať všetku múdrosť v reči, boli by chceli aby deti učil po maďarsky a po nemecky. Čo im vraj po všetkom keď nebudú rozumieť, čo hovoria páni? To pravda, že teraz obsiahol zaslúženú odmenu: ale či to mohol predvídať? Ani zďaleka. Lebo podzvidhnutie tak hlboko padlej obce záviselo od nenadálych udalostí.“ V

„Úmysly naše,“ pokračovať Rastic, „boli spočiatku skromné, obmedzovali sa len na naše vlastné povolanie, na školu a výučbu.

Náhle každodenná škola prišla trochu do poriadku, chcel hneď pán učiteľ zaviesť i nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Ale ja som ho odhovoril od toho. Dajte tomu, reku, nateraz pokoj. Škoda to započínať, o čom možno predvídať, že sa nedzarí. Napred si musíte odchovať inakšiu mládež. Terajšia rozbujnelá a zhovädilá vám nepríde.

Za možné som orpoti tomu uznal zavedenie skromnej opatrovne maličkých. Zvolajúc po nešpore gazdov a gezdiné na faský dvor,

takto asi som ich oslovil: Drobné deti zapríčiňujú vám v čas poľných prác veľkú starosť. Po poli ich so sebou všade vláčiť nemôžete, doma musíte zanechať pri nich staršie deti, ktoré by alebo do školy ísť mali, alebo vám pomáhať mohli. Potom deti samy všeličo dokážu, najmä s ohnňom. Zamykať ich do chyže už preto neradno, že zdevejú ako zver. Chceli by ste dačo máličko obetovať, aby ste sa tejto klo-

poty zbavili a dietky v bezpečnosť uviedli?

 „Ba veru neviem,“ ozvala sa jedna nevesta, „čo by som dala, keby mi dakto starosť o deti z krku zosňal,“ a ostatné prisvedčovali.

„Tomu,“ pokročil som, „ľahká a lacná pomoc. Stará, nevládna Kapustaňa býva vždycky doma, a znáte ju ako triezvu, poctivú, ro-zumnú osobu dobrých mravov. Odneste teda deti k nej. Ona vám ich za maličkú náhradu nielen opatrí, lež i trochu pocvičí. Dajte jej po štvrtke žita od decka, nuž bude vám i jej spomôžené.“

„Ja dám vďačne, i ja,“ ozývali sa radom ženy. Kapustaňa, s ktorou som už predbežne vec vyrovnal, bola predvolaná a zjednaná. Tak sme mali opatrovňu maličkých, aká môže byť na chudobnej dedinke.

Dietky sa tam nielen ochraňujú, lež i cvičia trochu. Kapustaňa, ich učí, podľa návodu pána učiteľa, ktorý ústav každodenne navštevuje, čísliť, zvieratá, stromy, byliny, kamene poznávať, by i modliť sa a spievať. Potom im všeličo rozpráva a hry navrhuje. Bo hlavná vec je len zábava a ukrítenie času. Privykajú deti aj na poriadok, čistotu a spoločenské obcovanie. Pod dozorom budí a ostrí sa v nich i mravný cit, keď ich opatrovkyňa tu pochváli, tam pohaní.“

„Môžem povedať,“ ozval sa Semenák,  „že to potom, keď prídu do

školy, ktorá sa im ako omeny predstavuje, na deťoch poznať. Ktoré nechodili do opatrovne, nevedia ani do piatich načísliť, sú vcele hlúpe, každého myslenia neschopné: ktoré však chodili, v tých sú duševné schopnosti už trochu vzbudené, ba znajú už i maličké počty a modlitby. Omnoho menšia je s nimi klopota. Je to dobrá príprava pre školu.“ VI

„Tak sme učinili všetko,“ vzal zasa slovo farár, „ čo bolo možné pre duchovmý prospech zvereného nám stáda. Ale na tom nemali sme dosť. Obrátili sme pozornosť na hmotné potreby ľudu, zúboženého pre svoju nedospelosť a chýliaceho sa ku konečnej zábube.

Bolelo ma, keď som videl, ako sa mu vodí. Nenadále oslobodený sedliak zle užíval svoju slobobu. Šlo k tomu, že sa uvrhne do stavu tísíc ráz horšieho, než bol pod panštinou, do úplného holomstva a zajatia židovského. Lebo oddal sa ozornému pijanstvu a márnil i sám základ hospodárstva, osminy. Náhle sa dozvedeli, že predtým panské role, lúky sú ich vlastníctvom a že ich možno predať, hybaj, pili a brali na ne ako baran na rohy, až im židia dali výstav a vyháňali nahých z domu. Nadobúdal len triezvy richtár Hučko a skrbný Pelechavý.“

„Tento,“ zamiešal sa úradní Rozumovský, „vytrhol i Kobzaymu

z ruky tie štyri sedliacke osminy, ktoré tak nadužíval na ukrivdenie sedliakov. A to dosiahol fígľom. „Čo im z tých osmín, pán veľkomožný?“, hovoril potuteľne. „Nech mi ich predajú.“ Kobzay sa dal povedať, bo sa nachádzal tiež ako neviestkár, hráč a šialený milovník skvostu vo večných ťažkostiach. „Budem im robiť za ne sto dní s koňmi.“ Kobzay pristal, bo sme nemali nadostač záprahu, len sto zlatých si ešte k tomu vyjednal. Kúpa sa uviedla do poriadku a chytrý Pelechavý čo neurobí? S dobrými Koňmi robil sebe, pre pána kúpil dve také mršiny, čo bys' ich medou zabil. Na týchto odrobil sto dní a potom škapky predal so ziskom.

Hostia sa smiali, slovo prevzal zase Rastic.Pelechavý neustúpi v lakomosti a fígľoch žiadnemu židovi, ale ostatní.sedliaci rútili sa strmhlav do priepasti holomstva. „Ako to prekaziť?“ radili sme sa s pánom úradníkom Rozumovským a pravotárom Stupnickým.

Pretriasali sme všetko, a všetko sme našli nedostatočným. Kázať proti pijanstvu? To znamená hádzať hrach na stenu, hus oblievať, murína umývať. Zriadiť spolok striezlivosti? Nikto z tých, ktorí ho potrebujú, nepríde do neho. Nezostávalo nič iné ako dochovanie zdravšieho pokolenia. Ale toto príde pozde, keď už zhovädilí otcovia a matky všetko premárnia a deti nebudú mať viac čo ochrániť.

Aby sme aspoň trochu opozdili konečnú skazu nešťastných, uva. žovali sme, ako zmierniť tú hroznú úžeru, ktorou si židovstvo ľud kresťanský podmaňuje. Lebo to až vieru prevyšuje, ako židia vedia koristiť z večných peňažitých ťažkostí aj hýrivých pánikov i zhovädilej sedľače. Len jeden príklad na to. Za štyridsať zlatoviek musel

platiť oplanský Humenský takéto úroky: Zasadiť do svojej role štyridsať korcov židovských zemiakov, roľu zo svojho pohnojiť, zemiaky posadiť, dva razy okopať, v jeseni vybrať a domov priviezť. To činí omnoho viac než istina sama a sedliakovi nezvýšil ani jeden vozík hnoja pre jeho potrebu. Takto musí dlžník prísť o pár rokov so všetkým činom do rúk veriteľových. A to predsa ľahkomyseľných korheľov neodstraší. Len pijú a robia dlžoby. Daň nikdy nezaplatia ináč ako zo židovského mešca, keď predsa majú zárobok taký, že by tri, štyri dni všetko vyplatili. Čo tu počať, radíme sa. Ako týchto ľahkomyseľných bláznov ochrániť aspoň pred tou nesmiernou úžerou, ktorej už i sám zákon otvoril brány dokorán? Hotová pomoc bola by bývala v chrámovej pokladnici. Ale čože? Chrámové peniaze nosia sa napospol do úrokovní. Ich opatrovníci štítia sa zveriť ich sedliakom. Bo sedliak slovo nikdy nedrží, najmä oproti cirkvi a farárovi. Spoliehajúc sa na večné zhovievanie a beztrestnosť, úroky za roky a roky neplatí a pritom zas iné dlžoby snuje a pije na úver. Na preznačenie (intabuláciu) v pozemkových knihách pristať nechce, bo to pri malých sumách je i nákladné. A bez toho ani sa nenazdáš, keď počuješ, že osminy sú predané z ruky, alebo prišli na bubon Navr-hnem teda založenie malej vzájähmej pomocnice.

„Pomocnica,“ priateľ Stupnický na to, „podmieňuje nielen pôžičky,

lež i vklady. Jedni musia dať zbytočné peniaze, aby sa druhým mohli požičať. V Chujave kto ti, čo dá? Spočiatku aspoň nikto nič, bo ľud

ešte nevie, čo to. Ale dačo predsa učiníme. Vypracujeme stanovy

a pošleme na potvrdenie na ministerstvo, aby to malo zákonnú moc. Do počiatku dáš celú chrámovú pokladnicu. Táto bude slúžiť za zák-lad a sama len brať celý úžitok. Väčšie sumy zabezpečíme v pozemkovej knihe, menšie dáme na zmenky a budeme pritom pokračovať vcele podľa zákona, požadovať zovrubné dodržanie času. Keď uvidia, že to nie je žart, naučia sa poriadku. Ja obstarám všet'ko zadarmo.“

„Aby si nebol obťažený,“ hovorím, „povediem ja zápisnice. Ty obstaráš len právne záležitosti, menovite vyberanie dlžôb. Teba sa budú väčšmi báť, a mne neuprositeľnú prísnosť úrad nedovoľuje. Vystavil by som sa najväčšiemu nebezpečenstvu.“ Tu vidíte, páni, ako sme sa vzájomne podporovali, jeden druhého nedostatky dopl- ňovali.'

Všetko sa čerstvo uskutočnilo. Otvorili sme vzájomnú pomocnicu na dedine a nie bez príčiny sme ju tak nazvali. Bo našli sa čoskoro i talí, ktorí svoje zbytočné peniaze zverili nám, aby im doma bez úžitku neležali, alebo aby sa s márnotratníkmi,.za svoje užierať a hrdlovať nemuseli. Prichádzali aj zo susedných obcí k nám i o pô- žičku i s peniazmi. Tak sme vždy s väčšími sumami narábali a vždy viac vyťažili. Doteraz sa chrámová pokladnica zdesaťnásobnila.“

Starší .Lukáč, ktorý to s veľkou bedlivosťou počúval, ozval sa:

„A či to je účastinársky spolok, tá vaša vzájomná pomocnica?“

„Naskrze nie,“ odvetil Rastic. „Vkladatelia berú len úroky, šesť

od sta; s výťažkom nedelíme sa s nikým.“

„A ako to ide s veriteľmi?“ spýtal sa ešte Lukáč.

„Sprvu,“ slovil Rastie, „bol s nimi kríž. Chceli zachádza:ť, ako zvykli s cirkevnými pôžičkami, driek podržať na večriosť a úroky platiť po rokoch alebo nikdy. Keď ale jeden-druhý sa popiekol, pamätali na svoju povinnosť a dodržiavajú zovrubne čas.

Nemiernej úžere učinil náš podnik koniec, keď sa obchod ujal a rozšíril. Už nemohli viac tak lúpiť; museli znížiť i oni úroky. To bol prvý môj krok za medze cirkvi a školy.“ VII

„Ale zostával ešte jeden druh úžery, z ktorého koristili nielen židia, lež i pár zámožnejších sedliakov.

Vodilo sa i u nás ako všade. Planí gazdovia vytrovili sa cez zimu

zo všetkého. Jedných pritisla daň alebo žid. Museli popredať čo sami

pre svoj dom a hospodárstvo potrebovali. Druhí mali veselie, krstiny, pohrebný kar. Museli, mocou obyčaje, napájať celú obec, aby horším i od druhých neboli. Mnohí vláčili bez zvláštnej príčiny korec za korcom do krčmy, mužovia zjavne, ženy a synovia tajne. Na jar potom ani čo zjesť, ani čo zasiať a posadiť. Koristili z toho obrezaní aj neobrezaní úžerníci. Požičiavali zbožie a zemiaky tak, že im dlžník tri za jeden korec vrátiť musel, alebo siali a sadili s chudákmi napoly. Takému zdieraniu, myslím si, musí sa urobiť koniec. A pomoc bola snadná. Vo vzájomnej pomocnici ležali práve peniaze bez úžitku.

Ohlásim teda cirkevný sbor a rieknem zhromaždeným : „Vystavme priestrannú sypáreň s pivnicou. Mnoho to stáť nebude. Kameňov máme pod nosom dosť, roboty dáte vy. Treba len vápno, drevo, dosky kúpiť a remeselníkov platiť. Ale úžitok chrám boží bude mať veľký. Nakúpime spočiatku nemnožko zbožia a zemiakov a budeme požičiavať. Za každé štyri korce vráti nám dlžník päť. To je maličkosť v prirovnaní s panujúcou medzi vami a úžerou, a predsa sa po čase zásoba nekonečne rozmnoží. Súčastne bude tým obec na prípad neúrody trochu zabezpečená. Skúsili ste už, aké roky prichádzajú na poľných hospodárov. Úrody chýbajú, ba časom práve nič sa neurodí. Tu potom bohatý musí sa vytroviť, chudobnému prichodí zahynúť. V takom nešťastí pomohla by plná sypáreň tak, ako v Egypte za časov Jozefových. Keď je drahota na trhu, vy by ste mali doma kde sa založiť, aspoň na výsev.“

Skrbec Pelechavý sa ozval: „Pánboh stvoril volky a čert spolky. Nech sa každý stará o seba. Ja mám do vôle božej vždy; prečo nie každý? Veď mne tiež manna z neba nepadá.“

„Bojíš sa, že ti odpadnú cicky,“ zavrátil ho richtár Hučko a ostatní grúnili.

Pelechavý sa ohliadol po nich srdito: „Neviete, čo robíte, chcete vziať na seba daromné bremeno. Čo pán farár povedajú o zabespečení sa na prípad neúrody, to neobstojí. Lebo zemiaky držať sa za dva roky nedajú, i zbožie by stuchlo, keby sa neobnovovalo. Keď ste na jar požičali a nič sa vám neurodí, z čoho navrátite v jeseni? Alebo budete nútení dať posledné, alebo sypáreň zostane na zimu prázdna. Kde tu teda pomoc v biede alebo úľava v čas hladu?“

To šlo do živého. Sedliaci, akí sú, počali sa škrabať za ušami a prisvedčovať: „Veď to je veru pravda.“

„Pocúvaj, ty!“ pristúpim ja k nemu. „Či ty v neúrodnom roku nežiadaš v jeseni naspäť, čo si požičal na jar?“

„Horkýže nie!“ ozvali sa mnohí. „I posledné zrno vydrie od nás.“

„No vidíš!“ reku. „Keď tebe musia vrátiť, prečo nie chrámovej sypárni? A ty by si v čas drahoty všetko predal. Ale sypáreň, čo prijala v jeseni, to na jar vypožičia zase, bez ohľadu na ceny. Dačo zrna zanechá sa vždycky aj v zásobe na prípad poľnej nehody.“

To zaúčinkovalo. Darmo sa spúdzal ešte Pelechavý s daktorými inými úžerníkmi. Ostatní sa rozhodli sypáreň bez odkladu budovať, čo sa hneď i uskutočnilo. Položila sa tým úžerníctvu medza i pri článkoch potravných.

A to som považoval za ostatné, čo som mohol ako farár vykonať. Na ďalšie podniky som nemyslel. Staral som sa len o to, aby povstalé závody neklesli, lež vždy viac sa vzmáhali.“ VIII

„Tu ti jedného dňa prikvitne priateľ Rozumovský. „Či vieš, čo nového? Na Kobzayho oborili sa veritelia, predáva majetok.“

„Hm, hm!“ pokrútim hlavou. „To sa dalo predvídať. On i ona vedú život nezriadený. On si drží postranné milenky, ona milencov. Nadto ten pochabý skvost a karty, čo tiež obaja jednako milujú. Kobzay taký galgan svojím spôsobom ako Humenský alebo Kožuch. A má už kupca?“

„Trhuje sa,“ vetí priateľ, „s tým obrezaným veľkomožným tam na konci dediny.“

Rozumel Dávida Schelma, majiteľa pretým grófskeho majetku. Pamätné je, ako prišiel tento chytrák k nemu, bo to objasňuje to rýchle klesanie dávnej aristokracie a dvíhanie sa židov, ktorého koniec bude úplný prevrat všetkých pomerov. Požičal nič viac ako päťsto zlatých hýrivému, vždy utisnutému grófikovi. Nikdy, keď sa žid dostavil so zmenkou, peňazí nemal a zakaždým mu dal novú zmenku na dvojnásobnú sumu. Táto vyrástla za krátky čas tak, že gróf bol rád, keď mu žid na majetok , čo stál vyše stotisíc zlatých, osemtisíc doplatil. Toto je ten Dávid Schelm, ktorého priateľ Rozumovský nazval obrezaným veľkomožným, ako sa teraz bývali otrhaný pálenčiar dá titulovať. „Čo Kobzay pýta za svoj majetok?“

„Za päťdesiapäťtisíc,“ hodil priateľ rukou, „ho púšta, so všetkým statkom i náradím, do ostatnej srsti a retiazky, ten blázon. Boh mu odňal rozum. Žid len lesy da vyrúbať, ta všetko vyplatí, majetok mu zostane zadarmo. Ja, priateľ, som bez chleba.“

Vo mne skrsla nová myšlienka. „Je už zmluva podpísaná?“

„Neviem.“

Poďme,' hovorím, ,k priateľovi Stupnickému, od neho sa doznáme

istotu. '

Stupnický; nám rozprával, že sa stránky ešte nepokonali. Žid vraj

dáva päťdesiat, Kobzay žiada vyše toho päťtisíc.

,Dobre,' dupnem nohou, ,majetok odkúpi obec.'

,Bah,' zasmial sa Stupnický. ,Tí opití Siléni? Len by oni stačili

vyplácať rováše krčmárom. U veľmi mnohých z nich by si so sviečkou grajciara nenašiel'

,Nič to,' reku, ,požičia krajinská úverková banka, keď zaviažu sú

časne urbársku časť chotára.'

,Povedáš dačo,' zamyslel sa priateľ Stupnický. ,Žid nadužíva ťažkosti Kobzayho a ja som jednateľom banky na týchto stranách. Ale

čo sedliaci? Či pristanú tí lajdáci? S nimi čím skorej prehovoriť.' ,Zajtra,´ povedám, ,je nedeľa. Prídite po službách božích na faru. Za ten čas hlboké tajomstvo.´“

"Ohlásil som cirkevné zhromaždenie. Sedliaci prišli všetci, z chalupníkov ani jeden. Lebo títo si ťažobia, že rovní im predtým sedliaci stali sa pánmi, nerobia nič, len žerú ,a pijú; oni že teraz musia niesť aj ich bremeno, a k tomu ešte platiť za ich slobodu. Z prirodzenej človeku závisti stránia sa nových pánov, preto ani na zhromaždenie neprišli. Nech vraj idú páni, my aj tak sme tu len robotné hoviadka. A to bolo naše šťastie, že sa odtiahli, bo vec sa musela diať pod pokrývkou.

,Triezvi ste všetci?' obzriem sa po prítomných.

,I veď snáď len do božieho domu nikto nepôjde opitý,' sloví Pelechavý.

,Máme vám oznámiť,' pokročím, ,dôležitú vec. Ale musíte sľúbiť mlčať o tom a nejsť za dva týždne do krčmy.'

Zvedavosť ich primäla k prisľúbeniu.

,Ináče,' hovorím, ,je to veľmi radostné, čo vám máme predložiť.

Ide o to, či chcete byť pánmi.'

,Zdá sa,' slovil Hučko, ktorý pre svoju úklončivosť stále úrad richtársky zastával, ,že si pán farár robia žartík s nami.'

,Žiaden žart,' hovorím. ,Pán Kobzay predáva svoj majetok a Schelm ho kupuje. Zavládne žid celým chotárom.'

,Nech zavládne,' kývol plecom Kožuch. ,Co nám z toho? Jeden nám tak nič nedá ako druhý.'

Humenský dodal: ,Či krstený, či nekrstený žid, všetko jedno.' ,Áno, áno,' povedám, ,ale vždycky zle. Panstvo nech je akékoľvek,

či ctí Krista či Mojžiša, činí s vami, čo žive chce. Bo tá rovnoprávnosť pred zákonom stojí len na papieri. Skutkom taký ostáva rozdiel medzi sedliakom a pánom, aký bol pred vymanením.'

,Už to síce pravda,' poškrabal sa za uchom Kožuch. ,Proti pánovi,

akúkoľvek ti zrobí krivdu, nikdy nevyhráš.'

,Súdy a sudcovia sú len na to,' ozval sa hrubý Bučak s bajúzmi,

. ,aby pomáhali pánom a židom utlačovať chudobu.'

,Ako my tu môžeme,' dodal husár Zajac, ,vyhrať pravotu o lesyt

Všade dávajú a riám nič.'

,Tak je,' prisvedčím. ,Pravota sa vlečie už vyše sedematridsať rokov a ešte ani len tá otázka nie je súdne riešená, či ste bývali v úžitku drevobrania. Ani sa nedožijete konca tej komédie. Vrhnite teda kríž na všetky pravoty. Kúpte majetok Kobzayho. Nebudete sa potom s nikým pravotiť o pár siah lesa, celý bude váš. Vidíte, v akej tvŕdzi ste pre to drevo. Panština prestala, a vy predsa iteraz robotujete. Za tie biedne hromádky prútia robíte temer toľko,ako ste robili pred slobodou za úrek. S mostmi máte ustavičnú klopotu. Vy nemáte drevo, panstvo nechce dať, a predsa vás núti k stavaniu mostov cez slúžneho. Už pre ten les mali by ste sa uchopiť príležitosti, ktorá nikdy viac sa nevráti, predchytiť majetok židovi.'

,Ale kde peniaze?' ozval sa Humenský. ,My sme bedári,' škrabali

sa za ušami sedliaci.

,Peniaze budú,' riekol priateľ Stupnický. ,Požičia nám krajinská úverková banka. Ja vám vykonám, len zaviažte všetci svoje osminy a dajte mi plnomocenstvo,na uzavretie i kúpy i pôžičky.'

,Cena je taká lacná,' dodal Rozumovský, ,že sa to temer samým drevom vyplatí, keď dáme les zrúbať. Čo nie, to vyplatia krčmy, mlyny, jatky a prenájom, ak sami nebudeme gazdovať. Majetok pripadne obci zadarmo.'

Sedliaci dostali chuť, ale Kožuch im prišepol : ,Neverte, nedajte sa

 ošialiť. Pán ta pán, a pánom niet čo veriť.'

Tým sa sklátili, poodstúpili, kImali jeden druhého, šeptali.

,Čo šepcete?' pýtam sa.

,Nuž, to hovoria,' riekol Humenský, ,že prečo nekúpia majetok sami, keď to tak výhodno?'

,Preto,' odpovedám, ,že nám banka nič nepožičia, bo nemá na čo.

Vám ale požičia, keď k majetku samému zaviažete i urbársku časť chotára. Rozumiete? Od vás, ktorí ste chodili do škôl, to mrzko, že pri tak vážnom podniku kladiete prekážky našim dobrým úmyslom.'

,Pre mňa,' hodil surovo plecom, ,nech zakúpia za päť prstov hoc i celú stolicu.'

,Veru, to vedzte,' pozriem prísne na neho, ,že všetko pravé bo

hatstvo leží v piatich usilovných prstoch a nie v mešci.'

Priateľ Rozumovský dodal: ,I ja mám celý úrek po Lipnickom;

ja tiež zaväzujem svoje osminy.'

Jednako poplašení sedliaci sa klátili, len Pelechavý ich nutkal ku kúpe, že to bude dobre.

Richtár Hučko sa osvedčil: ,Nemôžeme teraz ani tak, ani inak

povedať; musíme sa napred medzi sebou poradiť.'

,Z vašich porád,' odsekol som mrzuto, ,nikdy nič. Kto najhoršie bude radiť, ten zvíťazí. Nie vaše porady spasia vás, lež dôvera k nám. Vy ste slepci, my vaše oči; musíte byť presvedčení, že vás povedieme dobre. A aby ste boli, povážte, či nevypadlo všetko dobre, čo ste na radu našu predsavzali? Rozhodnite sa rýchle, hneď a hneď. Vec netrpí odklad. Ak sa dozná žid, že vy chcete byť,kupcami, prikryje hneď a vám potom ani za dvojnásobnú cenu majetok neprepustí. Poponáhľať sa teda musíme a mlčať.,Preto som vás zaviazal k chráneniu sa krčmy.'

Richtár za tým riekol: ,Spoľahnite sa na týchto pánov. Ich pravú

lásku skúsili sme neraz. Vždy nám dobre chceli.'

,Uchopiť sa za čerstva tak vhodnej príležitosti,' riekol rozhodne

'Pelechavý. ,Ja zaväzujem všetky svoje osminy.'

,Nechže teda bude, v mene božom,' vykríkli ostatní; len Kožuch, Humenský a husár Zajac stále odporovali. Oni sa na nič nepodpíšu, bo nechcú do nebezpečenstva uviesť svoje osminy.'

,Dobre teda,' povedám, ,vaše a tie osminy, ktoré, už držia židia, vylučujú sa z podniku. Vy neberiete žiadnu povinnosť na seba, lež ani účasť v nádejnom zisku mať nebudete. Do majetku budeme sa

dorpáhať len my, ktorí ho kupujeme.'

,Mnoho šťastia!' zasmial sa škarede Kožuch.

,Tvoje osminy,' premeriam ho prísnym okom, "náležia už i tak

krčmárom. Čo žiadaš za ne?'

,Šesťsto mi dáva žid.'

,Predaj ich mne.'

,A čo by nie? Len nech zaplatia.'

,I ja tak dám svoje,' ozval sa Humenský. ,I ja,' riekol za ním

ZajacAby sme ostatných' urobili ochotnými, kúpili smejch a vyplatili naskutku, ja a pán pravotár. A to naša účasť v majetku, ktorá i na naše deti prejde.

Plnomocenstvá pre pána pravotára boli hneď podpísané. Ako pokonal vec s Kobzaym, to by najlepšie mohol vyložiť on sám."

"Hneď po obede," prejai slovo Stupnický, "idem s veľkou úzkosťou ku Kobzaymu. Lebo známa mi bola jeho veľká nenávisť proti sedliakom a Slovákom. ,Nerozkážu,' pýtam sa, ,písať zmluvu so židom?'

,Ba veru,' zvesil na pohovke smutne hlavu, ,napísať sa musí. Nechce konečne viac dať ako päťdesiat rovno. Utiskuje ma, prašivec, ale čo robiť? Dlžníci súria. Židovi budú čakať, mne nie.'

,Žiaľ!, hovorím, ,že majetky prechádzajú tak skoro jeden za druhým do židovských rúk. Zakrátko budú mať títo hrabiví prišelci prevahu i v majetnej triede a tým opanujú, v spojení s kapitálom, nadobro celú krajinu. A oni sú,' dodal som úmyselne, ,predbežný voj valne na východ šíriaceho sa nemectva.' ,Nuž keď kresťania nemajú peňazí!' nevrie hodil rukou. ,Prečo sa nehlási kupec kresťan ,a dáky

dobrý vlastenec? Takému by som majetok i dačo lacnejšie doprial.'

,Ja by som poradil,' prehodil som ostýchavo, ,kupca kresťana.' ,A koho?' uprie na mňa zrak zvedavo.

,Tunajšia obec bola by hotová odkúpiť majetok. Dala by zaň to

isté, čo žid sľubuje.'

,Obec?' zamračil sa Kobzay a vyskočil z pohovky. ,Všivavísedliaci? Myslia, že budem päťdesiat rokov kliešťami od nich vydieraťpo grajciari? Ja musím mať peniaze hneď.'

,Žid tiež,' namietam, ,nezaplatí hotovým grošom, len dlžoby prevezme, pokoná sa s veriteľmi. Ak by však vaša veľkomožnosť konečne chcela peniaze do ruky, bude i to za dva mesiace.'

,Ste ich advokát?' stane mi voči.

,A spolu plnomocník,' vytiahnem písmo. ,Všetko je dopredu odobrené, čo uzavriem.'

,Akokoľvek,' chodil Kobzay prudko po čalúne, ,ja oplanom sedliakom majetok nepredám. Radšej ho doprajem židovi.'

,Ale prosím pekne,' nástojím, ,či nie je lepšie napomáhať rozkvet obce než budovanie Jeruzalema v Uhrách?'

,Nič!' dupol Kobzay. ,To nebudem trpieť, aby v mojom kaštieli pelešila nevďačná opitá sedľač. Radšej. nech tu smrdí po cesnaku.',

Vystúpim teda s posledným dôvodom, ktorý účinkom sa minúť nemohol. ,Obec, reku, dá toľko, ako vaša veľkomožnosť žiada.'

Kobzay skrotol očividne, ale ťahal predsa vyššie a jednal ne ústupne. Musel som ešte tisícku pridať.

Ale s tým už bol úplne spokojný. Zmluva sa hneď napísala a pod písala s doložením, že je neodvolateľná.

Pribehol potom naplašený žid, šľuboval o desať, o dvadsaťtisíc viac, ale dobre zaviazaný a namrzený Kobzay ho vysotil. ,Keď vidíš, že majetok toľko hoden, prečo si nedal vtedy? Prečo si ma tak utiskoval, oplan? Chcel si mňa oklamať, oklamal si sám seba.'

Proboval potom s nami. Narucoval nám dvadsaťpäťtisíc a mne osobne päť, aby som nahováral sedliakov na prepustenie majetku jemu.

Títo si už teraz, bláhali. Vlastná však sprostači nevďačnosť ani tu nechýbala. Oplanský Humenský nadštrkol im zo závisti, že som sa zriekol s pánom a ich o šesťtisíc zlatých oklamal. A oni uverili trhanovi tým viac, že ich. popudzovali aj krčmári. Bolo oproti mne podlých klebiet plno a surového zlorečenia."

"A s peniazmi potom ako?" spýtal sa farár Peľuch.

"Bankou vyslaný ohliadač," vetil Stupnický, "dal mienku, že sa môže požičať šesťdesiattisíc. Zostalo nám teda ešte na nákladky štyritisíc. Splácanie drieku s úrokmi uložené je na dvadsať liet v rovných častiach.

Kobzay vzal peniaze a pošiel s ťažkým srdcom na druhý skromný svoj majetok. Teraz dostal úrad pri vrchnom súde. Bo to teraz všetko,

čo pošlo z vysokej šľachty, bez ohľadu na schopnosť, zaopatrené byť musí. " XI

Lukáč zdvihol pravicu s tlejúcou cigarou: "Ale teraz nám povedzte, bo to je najzaujímavejšie, ako ste potom hospodárili s tým majetkom, ako splácali dlžobu. "

"Najvýdatnejší prameň dôchodkov," prevzal slovo Rastic, "boli lesy. Bo teraz, pri stále sa množiacich železniciach a fabrikách, ide drevo do ceny. Podelili sme ich, zanechajúc dačo i pre seba, na dvadsať rovných častí. Každý rok vytne a predá sa jedna. To skutočne toľko robí, že málo čo viac platíme do banky.

Krčmy, jatka, mlyn boli nám tiež na dobrej pomoci. Bo sprvu za nechali sme všetko pri starom.

Za role a lúky dával nám žid päťtisíc prenájmu. Sedliakom sa toľúbila, ale ja som ich z toho zrazil. Majetok, reku, prijali sme záso bený, nie pustý. Načo by sme ho teda dávali do prenájmu? Vyšli by sme zo všetkého, žid by nám budoviská spustošil. A vyťažíme viac ako žig, bo nebudeme potrebovať toľko čeľade, nájomníkov práve nie. Co nebudú stačiť naše záprahy a naši chalupníci, to doplníme my. Spojenými silami pôjdu nám roboty rýchlo. Dáme pritom mnohým chleba, menovite pánom úradníkovi a pravotárovi, ktorých by žid prepustil. So židmi vôbec nechcem mať do činenia. Len krčmárov musíme trpieť do vypršania času prenájmu."

To bolo odobrené. Obrábanie majetku prevzali sme sami. Pánu úradníkovi ponechané vedenie hospodárstva s plnou mocou a s povýšeným platom. Ja som prevzal bezplatne vrchnú správu, pričom musel som sa presťahovať do kaštieľa. Lebo pre obchod s toľkými ľuďmi, pre tak mnohé zápisnice, písma, skrine moja biedna fara bola priúzka. Nerád som to učinil, aby som nevzbudil závisť, ale musel som hľadať priestrannejšiu miestnosť.

Pán učiteľ navrhol, aby mi držali pomocníka, takrečeného ka plána, lež za to som sa poďakoval. Dohodol som sa, že pri toľkom praktickom účinkovaní dlhé cicerónske .kázne odo mňa žiadať nebudú, ale sa uspokoja s krátkym praktickým napomenutím. Vymienil som si len, že nikdy na žiadnom pohrebe kázať nebudem."

"To, to!" pochválili ho farári. "Bodaj by si toto ničomné bremeno zosňal i zo šije nástupcov."

"Je zosňaté," zasmial sa Rastic. "Nikdy tu viac po smetiskách kázať sa nebude. To je tá najmrzutejšia povinnosť evanjelického kňaza. Z toho nikomu nič. Je to len obeť prinášaná márnomyseľnosti. A kňaz odťahuje sa tým od užitočných prác, ako návštevy školy, činí sa smiešnym, vystavuje klebetám a hubí sa. Nútený bez prípravy do sveta kázať, činí to potom i v chráme, sype neprežuté slovo božie z rukáva."

Škorec sa ozval: "Tak by bolo treba zrušiť i tie pohrebné verše, ktorými nás učiteľov hlúpa márnomyseľnosť morduje. Ja to činím s najväčšou nechuťou."

"A slušne," prisvedčil Rastic. "Touto ničomnou parádou činí sa i učiteľ smiešnym a odťahuje tiež od svojej svätej povinnosti. Katolícki kantori spievajú tú istú odpytovanku na každom pohrebe; u evanjelikov sa žiada, aby odpytovanka i verše všade boli inakšie a aby ich rechtor sám vyhotovil. Aká to obťažná práca pre učiteľa

a aká daromnosť! Nevolil by za ten čas učiť deti, pokiaľ pero hryzie na ničomných klapanciach? Ja som previedol zrušenie tohoto

navždy v cirkvi svojej. My mŕtvych vyprevádzame len so spevom a modlitbou..“

"A v Nemecku," poznamenal Lukáč, "ani toľko sa nedeje. Cirkevní služobníci zriedka idú s pohrebom, len príbuzní a susedia vyprevádzajú pri všetkej tichosti mftveho. O dôchodky ako ste sa postarali ?"

"Zlepšili sa," odvetil Rastic, "a to primerane nášmu povolaniu. Osminy farské a učiteľské pripojili sa k majetku. Farárovi a učiteľovi ponechané len toľko, aby mal trocha mlieka v dome, mohol si držať pár kravičiek. Miesto toho dostáva všetko hotové, čo len do domu treba, drevo, zrno, stravu, zemiaky, kapustu i pár sto zlatých peňazí. Nemusí teda gazdovať, môže žiť vcele úradu, zvlášť mládeži. Platy sme vymerali dvom učiteľom. I farárovi sme učinili za povinnosť, namiesto tých"ničomných pohrebných kázní, učiť v škole deti každý deň dve hodiny."

Peľuch sa spýtal: ."A čo ste učinili s chalupníkmi?"

Na to odvetil úradník Rozuniovský: "My máme, prirodzene, do činenia len s tými, ktorí ku Kobzayho majetku náležali. Urbárskych odbavili sme vyznačením istých rolí a lúčok pre ich slobodné držanie. Dvorným polepšili sme znamenite. Navrátili sme im odňaté roličky, dali drevo, určili predtým neobmedzený počet povinných dní, zrušili nutnosť pracovať, keď ich odrobia. Tí i títo sú úplne spokojní. " XII

"Teda kúpený majetok," riekol Lukáč, "stal sa spoločným ima ním osminárov. Čože ste učinili pre účast' v právach a úžitku?"

"To bol tvrdý oriešok' pokýval Rastic hlavou, "pritom boli ťažkosti, ktoré nám zapríčinili mnoho hlavybalenia. I postranní robili nám galibu, i našinci.

Tí loptoši, ktorí predali svoje osminy, pri rozhodnom kroku, vidiac úspech, chceli kúpu odvolať, behali na stolicu,po' pravotároch. Krčmári, ktorí už boli dvadsať osmín k sebe pritiahli, domáhali sa tiež k majetku, bo že obec kúpila a v ohci sú i oni. S týmito prišlo na pravotu. My sme sa držali toho, že nie obec ako taká kúpila, lež spolok nadobudol majetok a že kto nekupoval, zmluvu nepodpísal, za.ničneručil, žiadnu, povinnosť na seba nevzal, tomu nič do kúpy. Súd dal nám zapravdu.

Medzi účastníkmi podniku povstalo veľké vrenie. Chceli dokonca mejetok medzi sebou podeliť. Stálo ma to mnoho zápasu, až som im to z hlavy vybil. Ustúpili len tomu, že banka bude považovať spolok

za rozpustený, svoje peniaze za ohrozené, položí teda ruky na majetok a pustí ho na bubon.

Nepreraziac s delením, počínali si aspoň spurne, hlavate, surovo, podlo. Keď sa na pozvanie zhromaždili na porady, žiadali oldomáše. Nechže nám vraj dajú súdoček, nech, veď je to naše, veď máme z čoho. Vyctení za to, prestali chodiť, reptali, že my si sami majetok osobujeme, žerieme a pijeme, im nič nedáme. Keď sa im kázala do roboty, buď nešli, buď prišli neskoro a potom jeden pred druhým zaháľali. Kto im vraj rozkáže? Keď chcem, robím, a keď nechcem, nerobím. Hnali cez všetky zápovede do lesa statky, pustošili mladé stromky, nedali si rozkázať. Veď to vraj naše. Čo komu do toho? Lesníka, keď ich vyháňal, zbili. Museli sme i stolicu volať na pomoc.

Skrotení pandúrmi, chodili vykrikujúc, že sme tyrani, tisíc ráz horší od Kobzayho. Tento vraj bol aspoň úrečitý pán, my sme len takí svetovci odkiaľnoha-odkiaľruka.

Zvlášť na mňa sa hnevali: ,Hľa, hľa! Nedarmo, že býva v kaštieli, ale si aj počína ako pán, ja jeho toľko a toľko.' Istý surový Bučak, ktorému sme zajali voly, prišiel so sekerou do kaštieľa a hrozil mi smrťou, ak mu voly v okamihu nevydám. Akým ja vraj právom dám zajímať statok? ,Či je majetok jeho?' vykrikoval. ,Ten všivák, ten svetovec !'

Žena plakala, prosila ma so slzami, aby som sa neošklivil s tými zvermi, lež zapľul všetko a vrátil sa do pokoja na faru. Ale ja som vytrval v nádeji, že to bude lepšie, i nesklamal som sa. Divosi šomrali, ale kus po kuse skrotli:' XIII

"Dovoľ, brat," pretrhol ho Lukáč, "ty neodpovedáš na moju otázku. Ja to chcem vedieť, v akom pomere stoja k majetku osmi naň.

"Po vylúčení krčmárskych osmín," učinil žiadosti jeho zadosť Rastie, "zostalo ich dvesto päťdesiat. Na každú vydali sa štyri asi také účastiny, ako v úrokovniach a v bankách, teda spolu tisíc. Podľa počtu týchto účastín delí sa celý zisk, prípadne strata, na tisíc čiastok.

Trhať účastiny ani pri delení neslobodno, ale, pravda, predávať a kupovať. Vyhľadáva sa len prepísanie na druhé meno na účastine samej a v zápisnici. To isté musí sa stať pri zdedení."

"Ale tak," namietol Lukáč, "jednako sa vryjú medzi vás židia. Pokúpia účastiny a časom dostanú i prevahu."

"O to sme sa postarali," ozval sa Stupnický. "Do vrchnostensky potvrdených stanov vniesli sme toto: Kedykoľvek sa má preniesť účastina na druhé meno, vždy má právo spolok odkúpiť ju a podržať pre seba. Vtedy sa takáto účastina zruší. Bude ich menej a väčší úžitok pripadne na každú."

"To sa ľahko dá obísť," namietol zase Lukáč. "Žid učiní s oplanom i živú zmluvu. Udajú kúpnu sumu, akú spolok nebude chcieť zaplatiť, a potom sa podelia v úžitku."

"I túto cestu burzovej hre sme zatvorili," vysvetľoval ďalej Stupnický. "V stanovách stojí aj toto: Ak by spolok, v čas predaja do cudzej ruky, nemohol sa zlahodiť s účastinárom, určí sám hodnotu účastiny. Vezme sa za základ čistý minuloročný dôchodok z účastiny, jej takrečená dividenda, a vyráta sa, koľký tomu odpovedá driek, šesť od sta rátajúc. Tento driek je zákonná cena účastiny. Predavač cenu prijať musí."

"Aspoň pozastavujú korheli svoje účastiny," namietol ešte Lukáč, "a obťažia dlžobami."

"Hja," hodil Stupnický rukou, " v tom už osobná sloboda obmedzená byť nemôže. Kto komu v tom rozkáže? Odvrhnúť človek i sám život môže, nielen imanie. Ale prechod účastín do rúk židovských zamedzený je nadobro, iba že by sami účastinári židov medzi seba prijať chceli, v čom zase potomkov zaviazať nemožno." XIV

"No, múdro ste vy to navliekli," vyznal naposledok Lukáč. "Všetko sa mi ľúbi, čo tu vidím. Bodaj' by nasledovali obce váš príklad. Naši hýriví pánici predávajú rad-radom majetky, židia a cudzozemci ich skupujú. Je už úžasný počet týchto nových zemských pánov, ktorí aj mestá zaplavujú a všetky živnosti tiahnu k sebe. Pre nich stavajú sa hlavne i železnice. To sú žľaby, ktorými tečie valne do zeme cudzozemstvo a tržba židovská. Cudzozemcom a židom dané slobodné pole pre celkové potlačenie nášho maloletého ľudu. l nosí už Izrael hlavu vysoko. Židia sa vozia nielen po biednom ľude, ako slovenskom tak maďarskom, lež i po tej šľachte, pred ktorou sa nedávno v prachu plazili, vedú i ju rozličnými úskokmi k skaze, prevracajú súdy. Obce by mohli prekaziť tomuto prechádzaniu doteraz ešte vždy akosi privilegovaného majetku do rúk židovských. Lebo obec vždy viac dať môže než žid, hoc i to má svoje medze a chodí s úplnou skazou, ak sa deje bez rozumného vyrátania.

Znám sedliakov, ktorí pritom i o svoje osminy prišli, keď pochabo cudzie majetky pokúpili. Ale pri múdrom vyrátaní a povážení všetkých okolností obce viac môžu dať preto, že môžu, ako u vás, prispieť prácou, čo pri dobrej vôli a ochote ani nepocítia.

Keby takýchto úplne slobodných a zámožných obcí bolo mnoho, vtedy by celkom inakší život zakypel po krajine, než pri terajšom vysoko veľkomožno-pansko-židovskom hospodárení s pálenčiar-ňami a krčmami. Dedinský ľud by nežil viac len pálenke a židom, stal by sa zámožnejším a tým i osvietenejším. Školstvo by sa zlepšilo, remeslá, obchod, vedy, umenia pozdvihli. Až vtedy by vstúpila do života i naozajstná občianska rovnoprávinosť a sloboda. Teraz je len na papieri. Nadprávie aristokratovešte vždy trvá a dusí život i v obciach i v župách. Zhovädilý ľud nevie použiť svoje právo, ktoré mu dáva zákon. Otrokom tým len sklenka alebo palica. Celý náš ústavný život je pri takom ľude len smiešna komédia. A v terajších pomeroch ľud sa nezmení. Ale nič by tak neprispelo k jeho zošľachteniu jako celkové vymanenie obcí zo zbytkov feudálnych."

"Vtedy by," dodal Semenák, "i spisba i knižníctvo mali výdatnú podporu. Tí naši pánici, akých najviac, starajú sa len o ničomný skvost, loveckých psov, pálenčiarne a neviestky, židia uviazli vcele v materializme. To sa vrhá z jedného zištného podniku do druhého, nič vyššieho nezná. Strežie len zákon Mojžišov, na novšej spisbe nemeckej má len trpnú účasť, na iných žiadnu. Plesá i teraz okolo zlatého teľaťa. Pokiaľ tu hospodárii Kobzay, chodili mu jedny ma ďarské noviny, Schelmovi jedny nemecké. Iné dielo ani ten nekúpil, ani tento. Jókai celkom pravdive vyčítal slovenským pánom, že keď o slovenskej spisbe ničoho vedieť nechcú, ani maďarskú nenapomá hajú. Teraz chodia do obce tri maďarské, dva nemecké a šesť slovenských časopisov. Založili sme i knižnicu, kupujeme všetky diela slovenské, daktoré i maďarské a nemecké. Žiaci, zbierajúci na školy, odnášali predtým z Chujavy len posmech a harušenie; teraz každý ide, boha chváliac, so štyrmi zlatovkami. Máme i síkačku pre haseniepožiaru. Čo takéhoto dialo sa, pokiaľ tu vládli Schelm a Kobzay? Panstvo čudského rázu len na štyroch sa voziť s qrkálkami, pálenku páliť, poľovať, neviestky fintiť a chudobu utiskovať do krvi. l tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestali, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizli dereše a drábi, prešli do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Tieto boli prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety; potom boli "Keby ti to bolo všade tak ako na Chujave," ozval sa učiteľ Kaňuch. "Ale sú i takí páni, ktorí chvatne nadobúdajú, nie žeby predávali. V mojom Kálmanovi sedí ti aspoň desať židov. Ani neje, ani nepije, len majetky a osminy nadobúda, len na zemiakoch a kyslom mlieku.

"To sa rozumie," bránil svoje Semenák, "že niet všade Kobzayovcov, ale jest ich dosť po krajine. A kde sa príležitosť naskytne, treba sa jej s obozretnosťou a rozumom uchopiť. Vzdychy a žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Treba siahnuť k skutku, usilovať sa, vystavať čertovi zlatý most, aby odišiel, učiniť polovičaté vymanenie, vlastným pričinením celým."

"Len rozdrobenia majetkov," dodal Rastie, "treba sa chrániť. To vytvára každý nákladnejší podnik, každý pokrok v poľnom hospodárstve. Čo by bolo z našich veľkých, obšírnymi pozemkami vládnúcich miest, keby ich mešťania podelili medzi sebou? Tej chvíle stratili by všetku významnosť. Nič by sa nedialo spojenými silami pre mesto vôbec, vyšší život by v nich zhasol, mešťania premenili by sa na prostých sedliakov.

Tak by aj po dedinách s podelením väčšieho majetku všetky z jeho nadobudnutia pošlé blahé následky zmizli. Rozdrobme ho a tam sme, odkiaľ sme vyšli. O pár rokov bude zase všetko divé, pusté, židovské, krčmárske. S držobnosťou rozmnoží sa len pijanstvo drobných statkárov a posledné veci budú horšie ako prvé."

"Dobre by snáď bolo," poznamenal Lukáč, "zaviesť pri zakúpení celého chotára česko-bratskú, herrnhuterskú spoločnosť práce a imania i pôžitkov. Vtedy by obce dokonale predstavovali jednu osobu a podlosť jednotlivcov by bola jatá na uzdu. Nikto by nemohol cválať neviazane do pekla, lumpovať, márniť a potom žobrať. Každý by musel pracovať a každý by bol potom všetkým potrebným zaopatrený."

"To by bola druhá krajnosť," protirečil Rastie. "Tým by sa zničila osobnosť, udusil vývin schopností jednotlivcov, premenili ľudia na číre pracujúce mašiny. Ani to hlavatosť slovenská neznesie, do takých medzí pojať sa nedá. Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou. Tak sme učinili my."

A dobre ste učinili'" riekol Peľuch. "Celé vaše zriadenie sa mi ľúbi. Je podľa môjho zdania možno najlepšie. Len to divné pretvorenie jednej z najškaredších obcí v najúhľadnejšiu nám ešte vysvetlíte, rozumiem výstavnosť. Že domy sú z väčšej polovice nové, to pochádza od požiaru. Ale to div, že neporiadne roztratené drevené chalupy premenili sa v múranice, postavené za šnúrou, že sa stavajú rad-radom a že vyzerajú z ohľadu podoby aj miery všetky navlas rovnako. "

"Div to spolkovitosti," vzal slovo Rastie. "Keď požiar obrátil v popol väčšiu časť dediny, prišli pohorelci: ,Nech pomáhajú, nemáme sa čoho lapiť.'

,Nemáte?' reku. ,Hľa, následky vášho ľahkomyseľného hospodárenia! Pláčete vždy tie svoje smädné gágory, vystrájate nákladné veselia, krstiny, kary; na možné nehody nemyslíte, proti nim sa neozbrojíte. Pozvite všetkých radom, i tých, ktorí nevyhoreli.'

Zhromaždeným rieknem : ,Budovanie stalo sa pre nás všetkých neodbytnou potrebou. Lebo i ohňom ušetrené budúnky sú vetché, trvať dlho nemôžu. Ak budete pritom pokračovať každý sám pre seba, nepostačíte. Zjednoťte sa teda, konajte spojenými silami a vyjdete s polovicou nákladkov, nebude vám treba ani žobrať po dedinách,

ako činievate.' .

,Ako to rozumejú?' spytuje sa s kyslou tvárou Pelechavý. ,Nestavajte,' hovorím, ,zase drevené klietky, lež budujte nastálo,

keď máte dosť kamenia pod nohami. Ale nelapajte sa odrazu všetci do stavania a každý o svojej ujme, lež budujte všetci na jednu ruku jeden dom za druhým, až sa všetky vystavajú. Vezmite do stálej služby na viac rokov dvanásť murárov, osem tesárov, štyroch tehliarov, dvoch vápenníkov, jedného stolára a jedného zámočníka. Títo nech pracujú na mieste bez prestania, pokiaľkoľvek sa nevystavajú všetky domy, chlievy, pivnice, humná, sypárne. Robiť okolo toho so statkom i peši budete všetci anákladky podľa budovísk, ktoré nie všetci potrebujete jednaké. Sedliak potrebuje viac a väčšie budoviská než chalupník.

Aby nepovstala medzi vami škriepka, komu sa má budovať skorej, bude sa budovať zaradom a potom sa určí žrebom, kto má vtiahnui do dvora.

Za ten čas utiahnu sa pohorelei, ktorý do stojacich domov, ktorý na faru, ktorý do kaštiela. Tieseň bude sa umenšovai z roka na rok. Spočiatku trpieť musíte.

A keď už tak všetko má povstať nové, použijeme zlé k dobrému, rozšírime a uvedieme do poriadku obec. Nebudeme pritom hľadieť na pár siah. Vymeriame hodne široké dvory a sady, ulicu priestrannú, a postavíme všetky budoviská do radu. Vyznačí sa zvláštna miestnosť i pre remeselníkov, ak by sa ktorí medzi nami časom osadiťa vzbudovať chceli.

Takto, hľa, budú vyzerať domy a takto obec!' ukázal som im nákresy, ktoré už pán úradník vyhotovil."

"Výborná myšlienka!" pretrhol ho Peľuch. "Tak by sa mohli pretvoriť a obnoviť všetky naše škaredé, neporiadne po debrách a kútoch rozmetené dediny."

"A veru najpohodlnejšie by sa to dalo uskutočniť," dodal Kaňuch, "vtedy, keď obec stojí. Na popolišti, keď nikto nemá kam hlavu skloniť, zaradom budovať trudno. Netreba čakať na požiar, lež zriecť sa, urobiť všeobecný rozvrh, vymerať územie a tak stavať na príhodnom mieste s celou pohodlnosťou. Našim dedinám bolo by zaradom potrebné preniesť ich na príhodnejšie miesto. Tí starí hľadali len skrýše, aby ich Tatári a kuruci nenašli. Na pohodlnosť vonkoncom nehľadeli, ba aké je na bývanie najnepríhodnejšie miesto, také vyhľadali. Pri novom budovaní hľadí sa i dnes len na to, aby každáchalupa ináč stála. Dvory sú také, akoby sme sa chceli pochlúbiťmajstrovstvom vojsť ta s vozom a obrátiť ho. Je to vždy udalosťplná strachu, keď sa s plným vozom má vojsť do humna alebo na dvor. "

Rozosmiali sa na tom všetci, Rastic pokračoval: ,,I mojim ľudkom sa to ľúbilo, len tí odporovali kujonsky, ktorých požiar ušetril. Dali sa však i títo obmäkčiť, vyjmúc zatvrdilého lakomca Pelechavého. Tento fúkal, rozhadzoval sa, že nikomu domy stavať nebude a uvidí, kto ho prinúti.

,Čo,' naskočil napokon na neho richtár Hučko. ,Ty celej obci vzdorovať budeš? Vidíš, mrzký lakomec! Ani ja som nevyhorel

a predsa sa podrobujem užitočnému poriadku.'

,Von s tým hnidošom,' vykríkli všetci rozjarení. ,Von s ním z dediny!'

,Vyhnať ho nemôžeme,' čitkal ich vždy rozvážlivý Hučko, ,ale pretrhneme s ním všetko spojenie. Nebude nikto z nás obcovať s tebou, keď si taký nevľúdnik.'

,Do môjho domu nenazri, ani ja nevkročím do tvojho,' osvedčovali sa rad-radom, čo tak dojalo lakomca, že mu slzy vypadli a poddal sa.

Už sa zdalo byť v dobrej koľaji všetko, keď sa ozval vzdorovite hrubiansky bajúzatý Bučak: ,Počujte ma, vy účastinári. Načo nám je Kobzayovský majetok? Správa nech vystavia pre nás domy. Veď je to naše. Do iných nám nič. Ani sa za svoje nikomu prosiť nebudeme.'

Posledné slová boli namierené oproti mne a surovec utrafil nachuť darebákom. Účastinári sa pokolembali, prisvedčovali surovcovi.

Taký vám je ľud! Ak mu chceš osožiť, musíš sa ozbrojiť anjelskou trpezlivosťou.

Boli to však len pohorelci, ktorí žiadali, aby im majetok budoval domy. Ktorí nevyhoreli, tí im odporovali, a strhla sa medzi nimi

prudká zvada.

Ja som sa v tomto zmysle osvedčil: ,Majetok Kobzayovský je spoločné imanie účastinárov, domy a osminy sú vaše, vládnete nimi

každý pre seba. Majetok sme ešte ani nevyplatili a s bankou sa nebudeme pohrávať. Čo myslíte? Zastavíme snáď platenie a povieme tým pánom: Čakajte, až vystaviame dedinu? Naučili by nás oni!

Spolok vystavia domy len pre svojich dvorných chalupníkov, pre kováča a kolára, potom krčmu a jatku, aby svoje právo udržal v platnosti, a sklep pre vaše pohodlie, aby ste nemuseli pre každú maličkosť behať do mesta. Viac nad toto spolok budovať nemôže. Poskytne však i vám značnú pomoc. Drevo na budovanie a pálenie tehál a vápna ostanete. Vidíte teraz, ako dobre sa stalo, že ste prišli k lesom. Co by ste si boli v tomto nešťastí počali? A prišiel vám celý majetok ako v snách. Grajciara ste zaň neplatili. A teraz nám, čo sme vám toľké dobrodenie pritiahli, utrhujete, spurne sa proti nám staviate. To vedzte, že čo ste poslušnosťou vyhrali, to všetko môžete stratiť zase surovou a nerozumnou spurnosťou.'

,Neprotivíme sa!' skríkli všetci, mnohí aj zaplakali. ,Na tohto hrubiana nech nepočúvajú, ale nech činia, čo za dobré uznajú.'

Vidiac ich skrotnutie, riekol som: ,Jedno sa vám ešte zo strany majetku povoľuje. Musíme sa zaobísť nateraz bez vašej pomoci pri poľných prácach. Nahradíme to nájomníkmi.'

Potom som pristúpil k otázke peňažnej. ,Podajedni z vás majú pri ruke viac-menej groša. Nemajúcim vypožičiame všetko, čo jest a bude vo vzájomnej pomocnici. Dáte do zálohy svoje účastiny a ne pochybujem, že i mestská úrokovňa ich prijme, bo máme dobrú povesť. Pozorujte, že vám tu zas vypomáha ten majetok, ku ktorému prišli ste len za svoje krížiky. Sú i takí, ktorí inde nájdu úverok. Musíte si teraz ruky rozviazať, ale hrdlo zaviazať, ak sa chcete do pracovať dní blahých a pokojných.'

Návrh bol prijatý a hneď sme pristúpili k jeho uskutočneniu.

Vyhoretá časť už je vystavaná, zostáva ešte nevyhoretú zbúrať.

Vtedy bude obec v poriadku. A ide nám to vždy ľahšie. Spolku už i sklep prináša mierny úžitok. Dali sme ho do prenájmu, tak i krčmu

i jatku, počestným kresťanom."

"V žiadnej jatke," ozvala sa pani Lukáčová, "žid by sa vonkoncom trpieť nemal. Porazí vždy statok v piatok, aby židia mali čerstvé mäso na šábes, a my už v nedeľu jeme hnilinu, cez týždeň hemží sa červíkmi."

"U nás," prejaI Rastic, "plemeno židovské je vykorenené okrem toho veľkomožného v kaštieli. Keď sme im odobrali krčmy, jatky, predali aj osminy a vypratali sa. Bo žid bez krčmy, jatky a čachrov nebude. Ich osminy vylúčené z majetku skúpil z väčšej časti skrbný Pelechavý." XVI

"Pri stavaní," pokračoval, "pocítili sme zvlášť živo potrebu dobrých miestnych ciest. ,Či to nie je hlúposť,' hovorím im, ,že svoje statky v tom bahne, v tých hlbočizných kolajach zabíjate? Viac im dáte, keď na takej ceste raz priveziete, ako čo by ste po dvadsať vozov kamenia a štrku priviezli.' Namietli, či oni budú stlať cesty pre žida. Na šťastie Schelm neodopieral, poslal i on svoje záprahy, cesty prišli do poriadku. Náš spolkový záhradník vysadil ich po bokoch úrodnými stromkami.

On tiež sa stará o sady všetkých. Kdekoľvek sa vybuduje dom, ta i on hneď sa dostaví, riadi založenie sadu, dáva do neho štepy. Lebo za to ho platíme. Nie pre skvost, pestovanie kvetov držíme ho, lež pre do chovávanie a ošľachtenie strornového rastlinstva. Mohli ste idúcky vidieť tie poriadne štepnice a sady pred i za domami. Teraz je to ešte všetko mladé, ale časom bude tento ľud zaopatrený výbornou ovocinou a vezme z toho i pekný groš. Lebo záhradník len tie najvý bornejšie druhy pestuje. Učinili sme mu za povinnosť učiť i chlapcov štepárstvu a dievčatá pestovaniu zeleniny. Ten majetok, ktorý predtým slúžil len márnosti jednej rodiny, slúži teraz mnohonásobne obci a bude slúžiť bohdá i celej krajine. Náhle bude úplne vyplatený, hneď pošleme jedného mladíka do Svajčiarska naučiť sa hotoveniu syra, druhého do Sliezska poznať Dzierzonovské pestovanie včiel. U nás prevádza sa to všetko bez umenia, len tak nazdarboh. Mienime zaviesť i fabriky na súkno a cukor."

"Kebys' ty aspoň dvesto rokov žil," zasmial sa Lukáč. "Ale keď vy oči zavriete, ktovie, či to všetko za krátky čas nespustne?" .. "Dúfam, že nie," potešil ho Rastic. "Spolok je dosť mohutný kázať dobrý plat svojim úradským, dostane teda vždy schopných MUŽOV. l výchova učiní svoje. Usilovnosťou pána učiteľovou dorastá pokolenie zdarilejšie než títo chovanci derešov a drábov. Ba i títo starí hriešnici vzali už trochu iné mravy na seba. Rozmnožená záľožnosť činí ich ráznejšími. Pretože už i stoličné vrchnosti prestali sa po nich vláčiť, ich mravný cit urážať, ani korteši nemajú k nim prístup so svojimi haringami a sudmi pálenky, držia už dačo na svoju ľudskú hodnosť. Najväčší rozpustilci zhynuli biedne, lepší berú prísnejšiu, rozvážlivejšiu, ľudskejšiu podobu na seba. Otrocká nestydatosť a nestarostlivosť sa umenšuje."

"Zle si urobil," ozval sa s úškľabnou tvárou Peľuch, "že si zvýšil farárove dôchodky. Budú sa dobíjať k fare lichí chytráci a vieš, že .rakýchto býva víťazstvo. Stydlivá schopnosť zriedka víťazí. Ani ty bys' nebol tu, keby fara bola bývala bohatá. Ba kebys' teraz zanechal úrad a o rok ho znovu pýtal, neviem, či bys' ho dosiahol"

Hostia sa zasmiali, Rastic odvetil: "Správcom majetku farár byť nemusí. Keby sa podarilo ešte tú obrezanú veľkomožnosť z toho kaštie1a vypudiť a celý chotár spojiť, mohol by richtár byť učený muž ako po mestách."

"Tak by aj malo byť," vmiešala sa pani Peľuchová, "bo tí vaši Chujavania sú už celí mešťania. Coskoro sa tuším i y rúchu prevrhnú. "

Rastic pokrútil hlavou: "Nech sa oni len držia svojho národného rúcha. Ono tvorí tiež jednu pásku, ktorou malinké Slovensko je k veľkému Slovanstvu priviazané. Príbuzné rúcho, reč, mravy, povery, to všetko udržuje povedomosť jedného pôvodu, národného spolunáležania. Okrem toho slovanský kraj je tisíc ráz krajší než u západných národov. Francúzskeho sedliaka treba len vidieť, čo to za potvora, vo svojich po kolená siahajúcich nohavičkách a drevených črievičkách. Náš je proti nemu celý hrdina. Radosť vidieťpekného, poriadne oblečeného šuhaja."

"Ale tie ženské," zasmiala sa Lukáčová, "mohli by si predsa letnice zaväzovať na bedrách, nie pod pazuchami. Zdá sa, že chodia vo vreciach."

,,Ani to utieranie nosov," zarehotal sa Škorec, "nehodí sa do salónov. Zohne sa ti až k zemi, zdvihne letnicu, obráti naopak a vysiaka sa do nej, alebo práve i do košele."

Strhol sa z toho smiech, paničky sa zapýrili, Rastic zakýval hlavou: "Do letníc som sa ešte nemiešal. Hľadím len, ako stojí na mojej starkej. Ale to som dosť už porúčal dievkam a parobkom, aby si šatky na nos kúpili a nezahadzovali ledabolo, čo páni do vrecht kladú. XVII

Predsedajúca tlstá pani Stupnická riekla: "Ten náš dobrý páh farár na všetko obracia pozornosť, vyjmúc letnice, na čo zase druhí páni najviac hľadievajú. On je ako spruha v hodinách. Ako spruha uvádza do pohybu všetky kolieska, tak on celú obec. Nedá zaháľať nikomu, nájde pre každého robotu. Od jedného podniku zachvacuje obec k druhému. A všetko sa mu darí, bo postupuje rozumne, obcuje vo všetkom spravodlivo a bezzištne, je naozajstným otcom všetkých.'

Nech nám ho boh na mnohé letá živí!" S tým vstala. "Sláva !" vpadli v to všetci a odstrčili stole. Ako odvetou na to zahučal i na dvore presilný výkrik zo stáhrdiel: "Sláva!" Zaduneli tri silné výstrely, zaznela čerstvá hudba. To bol výraz srdečnej vďačnosti farníkov. Rastic nechcel robiť žiaden hluk, ale oni zaopatrili bez jeho vedomia aj mažiare i hudcov a vhrnuli sa vo sviatočnom rúchu do dvora. Mládenci boli podperení, dievky v partách, školské deti v tom úbore, v ktorom už ráno boli pozdravili pána farára. Postavili sa všetci oproti dverám do polkola po vrstvách, napred školské deti, potom dievky, potom mládenci, potom ženy, napokon mužovia. Pri samých vrátach stála ešte hŕba otrhaných Cigánov a žobrákov, medzi nimi skľúčený Kožuch a na celom tele sa trasúci Lipnický. Humenského nebolo už na svete. Zajac stál spredpásanou bela vo u záponkou medzi domácou čeľaďou. Vzalo to všetko zlý koniec, tí hrdinovia lumpáctva, ktorých sme na počiatku boli poznali.

Všetci mužskí zložili s úctou klobúky, keď holohlaví hostia vyhrnuli sa na povýšené predodverie, kde kedysi pán s veľkým nosom. bol prisluhoval spravodlívosť. Výkriky zasekli, hudba utfchla, keď poctivý richtár Hučko zo stupňa rukou kývol.

Predstúpiac so všetkou úctou pred oslávenca, takto sa mu prihovoril: "Cirkeva obec chujavská vyslovujú mojím jazykom vašej velebnosti svoju najsrdečnejšiu vďačnosť a najpokornejšiu úctu. Vy ste ten muž, ktorý ste obec povýšili a zvelebili. Boli sme pred vaším príchodom tí najbiednejší ľudia. Spustlosť naša bola nesmierna. Chýlilo sa k tomu, že všetci klesneme za židovských paholkov. Vy ste nás nielen ze židovskej, lež i z panskej poroby vytrhli. Až teraz, yaším pričinením, cítime sa naozaj slobodnými, môžeme žiť dôstojne.

Znášali ste s hrdinskou vytrvalosťou nerozumný náš odpor. Nedali ste sa mýliť ani klebetami ani nevďačnosťou, až ste slávne zvíťazili. Živ vás na mnohé, mnohé letá boh. Pamiatka vaša bude požehnaná medzi nami aj u potomstva nášho. Privolávame vám z celej duše:
Sláva !"
"Sláva!" skríkol srdečne celý pestrý zástup.
Rastic odvetil pohnutým, rozplývajúcim sa hlasom: "Sladká je po vystátych mnohých trudoch a prekonaných prekážkach vďačnosť, akú mi teraz, drahí moji, ústami svoho predstaveného prejavujete. Navraciam vám lásku tým, že i ja vzdávam česť vašej dôvere a poslušnosti, ktorá jedine mi umožnila vykonať dačo k vášmu prospechu. Ale nechcem, ani nemôžem to výlučne samému sebe pripisovať, čo dobrého a pekného sa uskutočnilo. Ja samotný nič by som nebol vykonal, keby som nebol našiel verných, oddaných, nezištných pomocníkov. Jedným z nich boli ste i vy, richtárko. Jazyk a rameno vaše stáli mi vždy k službám. Ale hlavní spolubojovníci moji boli a sú títo moji a vaši verní priatelia."
S tým sa objal so Semenákom, Rozumovským a Stupnickým tak, že padnúc si okolo hrdla, utvorili kolo.
Tisíc hrdiel vyrazilo pritom hromovité sláva, mažiare duridi, hudba zaznela, klobúky leteli do výšky, ženy a devy plakali. Porosili sa vzájomnými slzami aj objímajúci sa priatelia. Ba málo bys' našiel suchých očú i na dvore a na povýšenom predodverí.
    * Čas poslednej úpravy tejto stránky je 09:49, 21. júl 2008.
    * Obsah je k dispozícii za licenčných podmienok GNU Free Documentation License.